ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Krleši idú, Krleši idú!“ kričal nastrašený ľud a húfne utekal do hôr skryť sa pred germánskymi kňazmi, ktorých „Krlešmi“ nazýval. Akiste vzal tento názov zo slov „Kyrie eleison“ užívaných pri cirkevných obradoch.

Naši pradedovia nielen že sa Kerlešov báli, ale sa im aj protivili, spierajúc sa prijať novú, nimi hlásanú vieru. Zo sporu tohoto prišlo ku srážkam, pri ktorých mnoho krvi vytieklo vtedy u nás pre vieru kresťanskú.

Ťažko, veľmi ťažko púšťalo kresťanstvo svoje korene v zemi predkov našich, hoci ich panovníci Mojmír, Rastislav a Svätopluk boli prijali vieru kresťanskú. Ani tento príklad nevedel prajne účinkovať na poddanstvo. Ono navyknuté na svojích bohov, bôžikov a domácich škriatkov pridŕžalo sa húževnate svojho, po otcoch zdedeného modloslužobníctva.

Nemci toho času boli pánmi sveta a keď pápež Lev III. mocného ich panovníka Karola Veľkého na cisárstvo rímske pomazal (25. XII. 800.) domnieval sa tento, že nielen právo, ale aj povinnosť má, aby všetkých Slovianov najprv svojej vláde podrobil a potom ich na vieru kresťanskú obrátil a ponemčil.

Nemeckí biskupi a kňazi nie láskou, nežnosťou a zbožnosťou, lež násilím a mečom vnucovali ľudu vieru v pravého Boha. Rúcali mu modly, chytali ho a násilne krstili. Všetko toto dialo sa v reči cudzej, ktorej ľud nerozumel. On videl v kňazoch germánskych iba ľudí zlých, ktorí im ich bohov rúcali, ich posvätné miesta ničili, zakazovali im biť sa v čelo pred bohmi, za súmraku dávať im obete a spievať im piesne chvály. A čo aj spálená bola socha Perúna na hrade nitrianskom a socha Svantovíta na Zobore, národ tým hromadnejšie a častejšie schádzal sa v horách na posvätených miestach, u prameňov, aby rusalky a víly ako aj duchov otcov na pomoc volal.

Čím väčší bol nápor so strany nemeckých biskupov a kňazov, tým väčší bol odpor so strany ľudu.

Slávny panovník slovenský mocný pán Devínu, Veľký Rastislav svojím bystrým umom prišiel na veľké nebezpečenstvo, ktoré sa valí na jeho národ od západu, že túžbou každého Germána je: podmaniť, vyhubiť a zničiť všetko, čo je slovenské. On presvedčil sa, že nemeckým biskupom a ich kňazom neleží na srdci tak šírenie nauky Kristovej, ako hrabivosť majetková — získanie pozemských statkov a podporovanie svojich germánskych záujmov.

Rastislav, bohatý na zkúsenosti, videl akú ohromnú oporu mal nemecký národ v cirkvi kresťanskej, ktorá bola jedinou a pravou rozširovateľkou osvety, lebo ona dvíha ľud z pohanskej tmy ku svetlu Pravdy a zošľachťuje jeho dušu.

On opravdivý Slavian vyznačil si za úlohu života zabezpečiť neodvislosť svojej otčiny a úplnú slobodu svojho národa. Vedel však, že na dosiahnutie tohoto veľkého cieľa nepostačí len hmotná sila meča a pästi, ale tu treba i vyššej sily duševnej a táto duševná sila môže byť len viera v pravého Boha.

Rastislav videl, že jeho dobrý, tichý ľud preto bočí od kresťanskej viery, lebo nerozumie reči, ktorou mu germánski kňazi nauku viery tejto podávajú. On múdre porozumel, že reč národa je duša národa a národ že dotiaľ žije, kým žije jeho reč, preto, aby svoj národ a jeho reč na veky zachránil, poslal s veľkého hradu Devína posolstvo, pozostávajúce z moravských a slovenských vladykov do Carihradu k byzanckému cisárovi Michalovi III. s prosbou, aby poslal Rastislavovi učiteľov, ktorí by jeho slovenský ľud naučili svojským jazykom dokonale porozumieť zákon boží a uviedli ho na cestu pravdy.

I oslovili cisára:

„Z Božej milosti zdraví sme, i chodia k nám učitelia kresťanskí z Vlach, z Grécka, z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my sme — Sloveni. Žiadali by sme mať učiteľov, ktorí učili by nás po našom, rečou nám s rozumiteľnou. Pošli nám Pane takých!“^[2]

Prosba táto bola vyslyšaná. S posolstvom došli dvaja solúnski bratia vysokoučení kňazi Cyril a Metod r. 863.

A keď Metod svojím silným zvučným hlasom na temene Devína zaspieval: „Sláve ve visnjih Bogu… Pomiluj Gospod, Kriste pomiluj!“ hrnul sa celý národ k nemu a prijal vieru svojich apoštolov.

A ako keď príde krásne jaro, tisiceré spanilé kvietky všade rozkvitajú a vzduch ľúbeznou vôňou naplňujú: podobné prekrásne jaro mravného obnovenia nastalo na Slovensku. Nadprirodzených ctností spanilé kvietky, ctnosti to božských: viery, nádeje a lásky, vrúcnej vďačnosti a poslušnosti Bohu, horlivosti pre Jeho česť a veleslavenie Krista Spasiteľa utešene prekvitaly.

Svätí apoštolovia Cyril a Metod priniesli otcom našim nebeskú perlu osvety kresťanskej.

Národ náš síce ani za tých pradávnych časov nebol celkom bez osvety. Naši praotcovia mali už vtedy svoju plavbu a obchod, remeslá, včelárstvo a roľníctvo a vôbec všetko, čo k ich spoločenskému životu zapotreby bolo, ale chýbalo im svetlo pravej osvety, lebo neverili v pravého Boha. Až sv. apoštolovia otvorili im bránu k tejto osvete.

Sv. Cyril vyznal sa v rečníctve, v počtovede, vo hvezdárstve, v hudbe, v múdrosloví a súc pre svoju múdrosť povolaný na dvor carihradský, kde ho len mudrcom alebo filozofom zvali, vyučovaný tam bol vo všetkom umení.

Sv. Cyril vedel, že jazyk je tá zázračná struna, ktorá ducha s duchmi a srdce so srdciami spája, on vynašiel pre náš národ zvláštne litery a kým sv. Metod chodil od miesta k miestu po celom Slovensku apoštolovať, za ten čas sv. Cyril sv. Písmo, evanjelia, liturgiu a mnohé iné pre Slovákov potrebné knihy preložil do našej reči a tým prvý základ našej literatúry založil.

Horlivosť apoštolských bratov vždy viac rástla. Na Velehrade a v Nitre otvorili školy, v ktorých nie cudzým, ale vlastným-svojským jazykom vyučovali slovenských mladíkov.

V Nitre sám Svätopluk uviedol Metoda s veľkou slávou do chrámu sv. Jimráma a hrad nitriansky ožil novým, veselým životom. Z ďalekých končín tatranských prichádzaly zástupy ľudu, aby slovo božie z úst Metoda počuli a krst z jeho rúk prijali. Áno ešte aj blatenskí Slováci zahoreli úctou a láskou k bratom solúňskym a cez Dunaj prechádzali na Devín k nim.

Na toto všetko pozerali Nemci závistlivým okom a solúňskych apoštolov za votrelcov považovali. Obžalovali ich u sv. Otca Mikuláša I. v Ríme, že porušujú biskupské práva, že zavádzajú slavianske bohoslužby, že sú kacíri.

Pápež obžalovaných povolal. Roku 867. odcestovali svätí bratia i so svojimi učeníkmi do Rímu, vezmúc so sebou i pozostatky sv. Klimenta, ktoré so sebou doniesli.

Pápež Mikuláš I. medzitým umrel a jeho nástupca Hadrian II., keď počul, že nesú ostatky sv. Klimenta, vyšiel im so slávnostným sprievodom v ústrety a do večného mesta ich odprevadil.

Na to pápež Hadrian II. svolal snem duchovenstva, pred ktorým sa sv. bratia mali ospravedlniť. Všetci prítomní uchvátení boli vysokou vzdelanosťou mudrca Cyrila a neobyčajnou apoštolskou horlivosťou Metoda tak, že im slovanskú liturgiu potvrdili a žiadali ich, aby aj v ich prítomnosti sv. liturgiu slavianskym jazykom odbavovali. V božích chrámoch večného mesta ozýval sa prvý raz slaviansky jazyk.

Sv. Otec bratov solúňskych tým odmenil, že ich za biskupov vysvätil a ich učeníkov za kňazov a jahňov.

Sv. Cyril nevrátil sa už viacej na Velehrad lebo v 42. roku, 14. februára 869 umrel v Ríme a pochovaný bol v chráme sv. Klimenta.

Tie štyri roky požehnaného účinkovania týchto dvoch svätých bratov u nás boly zlatou dobou nášho Slovenska.