E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kysuca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Slzy sa slievajú, hotuju vyprýštiť

Krásne, no tajnostné sú tie slovenské hory, poprepletané belasým závojom časových bájov. So strmých, nebotyčných štítov po starých, machom zarastlých a listím storočných stromov zaviatych cestách, popri hrdo vypínajúcich sa žulových braliskách, morských okách, hučiacimi lesmi, a vonnými hájmi sostupuješ dolu v slnečné nivy tichého, dobrého ľudu slovenského.

Koľko tu pohádkovej krásy, čo tu snivej poezie naskladala štedrá ruka Stvoriteľova!

V tichom zátiší týchto krásnych hôr je skrytý kniežatský poľovný letohrádok, stará budova, obrastená bujným brečtanom s oblúkovitými oblokmi, štvorhranou vežou a dlhou terasou, úkryt to Ctislavy s jej dcérami. V úzadí bol drevený domec, v ktorom už od rokov býva strážnik Mikuľa.

Tento, keď sa dozvedel, že Ctislava, terajšia obyvateľka letohrádku, je blízkou príbuznou ním stále úprimne cteného kniežaťa a Rastislava, padol i so svojou ženou Ňavou na kolená a oba bozkávali jej nohy.

Ctislava ďakovala Pánu Bohu, že tu v tom odľahlom zákutí sveta, v úkryte tmavých hustých hôr našla dobrých, jej úprimne oddaných ľudí.

Mikuľovci boli by svojim milým dobrým pánom tú dušu dali, keďže ich srdcia už i tak im patrily.

Stará Mikuľová väčšiu polovicu mlieka od svojich štyroch dojných kôz panej doniesla a všetko, čo táto potrebovala, podľa možnosti zaopatrila. Starý Mikuľa zadovážil zasa častejšie nejakú divočinu a dobrý švagor Radoslav ich zásoboval tiež často súrnymi potrebami.

Dievčaťom Kysuci a Ružici sa tu páčilo. Behaly po lese okolo letohrádku ako dve mladé srnky, sbieraly kvietky, venčoky vily, bavily sa spevom vtáctva, aký predtým nikdy neočuly. Keď im bola dlhá chvíľa, pustily si Mikulech kozlence na nádvorie a srdečne sa smialy ich tancom a podivným skokom. — Niekedy si vzaly ručné práce a išly so starou Mikuľkou kozy pásť a vtedy im dobrosrdečná starenka toľko krásnych povestí navyprávala, že sa im aj vo sne o nich plietlo.

Ľubomier i Zorislav ich už tiež tu navštívili a čudovali sa, ako úhľadne a milo si to staré hniezdo zariadily. Oba boli pevného presvedčenia, že tu ich už nikto, ani Kyjan, ani divý Buran nenajde, iba že by boli niekym na nich upozornení. Medzi iným spomínali, že Buran už dlho nebude slávievať svoje narodzeniny, lebo že sa celé okolie búri proti nemu a že sa zaiste podnikne na neho nápad, ktorý bude preň osudným.

Tiež nezabudli spomenúť, že milovaný biskup Metod vedie stály boj proti Vichingovi a jeho priateľom v cirkevných veciach, že Svätopluk oslepený láskou ku svojej nemeckej žene sklonil sa celkom ku Vichingovi a tak podkopáva veľkolepý plán Metodov.

Od tých čias pri spoločnej večernej modlitbe modlí sa Ctislava so svojimi dcérami aj za milovaného biskupa Metoda, aby mu Pán Boh poprial zdravia a sily, žeby mohol zvíťaziť nad nepriateľmi svojimi a tak zdarne mohol dokončiť započaté dielo.

Jednoho dňa spomínala Ctislava svojim dievčaťom, ako pohani vo sviatkoch veľkého slunobratu, keď Vesna premohla svoju protivnicu Moranu, oslávili tento obrat. Aké ceremonie, hry, spevy a tance sprevádzali. Sviatok tento u nás kresťanov sa významom zmenil. My nemodlíme sa viac k Vesne ani k Morane, ale k Panne Marii, ako ku Kráľovnej mája, ako ku víťazke nad hriechom.

Od toho dňa všetky tri denne kľakávaly pred obrazom Bohorodičky, ktorý obraz Ctislava ešte v Nitre od Cyrila dostala, prosiac Boha o záchranu pred surovými nepriateľmi, o šťastný výsledok vojny s Nemcami a zdar učenia Metodovho o pokoj a mier v rodnej zemi.

Prešiel kvetný máj, prešlo spevné jaro a nastalo horúce leto so žhavými slnečnými lúčami a búrkami.

Ctislava so svojimi dcérami chodievala denne na jahody, neskoršie na maliny do lesa. Stará Mikuľka ich vodila na známe miesta, kde jahôd a malín boly celé sklady. Raz keď prišly z lesa, vítalo ich milé prekvapenie. Zorislav čakal ich na dvore. Bolo to radostné uvítanie.

„Kdeže je Ľubomier? Veď ste vždy spolu chodievali!“ spytuje sa matka.

„Ten nemohol teraz odísť,“ odvetil Zorislav.

„Áno schoval sa nám niekde,“ riekla Kysuca a hľadala ho za uhlami domu.

„Nie, Kysuca moja drahá, darmo ho hľadáš, nemáš ho tu,“ uisťoval Zorislav.

„A čo nového u nás?“ vyzvedá sa Ctislava.

„Mamička drahá, samé dobré noviny vám nesiem. Nemcov sme odrazili, kde sa Ľubomier vyznačil svojou chrabrosťou, že si ho knieža Svätopluk obľúbil a odmenu mu prisľúbil. Teraz pracuje v hrade. Rozjarení skvelým víťazstvom nad Nemcami stali sme obaja, Ľubomier i ja so svojimi čatami na čelo pobúreného ľudu a tiahli sme proti Buranovi.“

„Nuž a?“ opýtaly sa všetky tri nedočkave. „Oslobodili sme konečne úbohý ľud od tohoto desného tyrana od krvožížnivého upíra, ktorý tú najzdravšiu krv nášho ľudu, nášho národa vyciciaval.“

„Chvála buď Pánu Bohu!“ zvolala Ctislava.

„A čo je s ním?“ spytuje sa Ružica.

„Rozprávaj!“ káže Kysuca.

„Napadli sme ich ráno na úsvite dňa, keď boli všetci opití. Paholkov sme poviazali a uväznili, úbohé ženy na slobodu vypustili a Burana rozlostený ľud utĺkol a lačným psom do ohrady hodil.“

„Jaj! — To je hrozné! — Ba neľudské!“ zvolaly všetky tri a hrúzou meravely.

„Aký život — taká smrť,“ riekol Zorislav. On divoch mladé ženy a dievčatá zohavil, znivočil i so svojimi lotrami a potom ich vraj psom hádzal a kosti zahadzoval do jám nuž nech aj jeho telo psi trhajú. Všetko zlato, striebro a všetky cenné veci odniesly do hradu. No, rozlostený ľud nemal na tom dosť, ale z troch strán podpálil to hniezdo hriechov, aby vraj zhorelo ako Sodoma. Teraz tam stoja holé múry na výstrahu podobným Buranom.“

„A čo ľud na to?“ opytuje sa Ctislava.

„Náš ľud kresťanský jasá radosťou a oslavuje Ľubomiera i mňa ako osloboditeľov, zato ale pohani, preto že Buran bol pohanom a jeho všetci ľudia pohanmi, robia kriky, nariekajú, vyhrážajú sa, búria svojich prívržencov a volajú o pomstu k bohom.“

„Pre Boha, aby sme tým ešte nepadli do rúk!“ zvolala starostlive matka.

„Bože uchovaj!“ zavzdychly obe dievčatá.

„Nemajte strachu, aj tých náležite pokoríme, len aby si dovolili niečo podniknúť. To, čo tvoj otec, milá Ružica robí, je len komedia, ktorou púšťa strach na ľudí, som však presvedčený, že keby sa mu raz niekto zoprel a smelo oproti postavil, prestal by strašiť,“ riekol Zorislav.

„Nie sú to len púhe strachy, ale je pri tom aj zlomyseľná škoda. Či nevieš, že nám náš kaštiel tou komediou zhorel?“ povedala Kysuca.

„No hej ale prečo? Preto že nebolo nikoho v dome, kto by sa bol proti nemu postavil,“ dôvodil Zorislav.

„Ľud vo svojom hneve je hrozný, nedaj Bože, aby sme my boly jeho obeťou,“ zavzdychla Ctislava.

„Ach, kdeže by sa tí až sem driapali. Buďte ubezpečené, že sem neprídu,“ tešil ich Zorislav.

„Ach, dajže si pokoj, milý Zorko, keď vedel Kyjan so svojím mužstvom do Budatína prísť, prečo žeby nevedel aj sem vyše dojsť. Tu je o veľa viac pohanov, ako u nás. Práve včera mi náš dobrý Mikuľa spomínal, že tu niže nás pod úvalinou postavili veľké božište, aj tu pozerajú na kresťanov krivým okom a považujú ich za svojich najväčších nepriateľov,“ riekla Ctislava…

Od tohoto dňa veľká starosť zaľahla na hlavu utrápenej Ctislavy.

Obava o Ľubomiera rástla temer časom. Akiste budú Kyjan alebo jeho súdruhovia striehnuť na Ľubomiera a ako ľahko by ho dostali a lapili, keby sa pozabudol a sám išiel niekam, už či pešo alebo na koni. „A čo keby náš pobyt niekto ani nie schválne, lež náhodou prezradil a oni došli sem, sme ztratené… A aké to bude stretnutie úbohej Ružice s jej divým otcom?“

Takéto desivé obrazy trápily jej dušu dňom i nocou.

Dievčatá zbadaly, že dobrá matka je zádumčivejšou, menej rozpráva, a viacej myslí, ako hovorí, niekedy aj slzy sotrie z očú a keď sa jej opýtaly, čo jej chýba, vždy našla nejakú príčinu alebo výhovorku, ale to, čo vlastne jej dušu tiesni, nevyjavila. Tajne sa vyzvedala u Mikuľu, čo robia pohani, či sa s niekým nestretol, či nič nového nepočul, atď.

Mikuľovi to bolo nápadne, že sa jeho dobrá pani tak zaujíma o pohanov, ale po príčine sa nedopytoval.




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.