Kysuca

To svetlo — svetlo pravdy, ktoré Zbihnev so svojou dcérou Ľubošou a starý nádvorník Hojan so svojím synom Kvetoňom raz poznali, opanovalo celú ich myseľ a pobádalo ich vôľu, úmysel svoj čin čím skôr previesť, dať sa pokrstiť.

Jednoho dňa odcestovali do Nitry a navrátili sa už ako kresťania, spokojní a šťastní. O mesiac na to vstúpili Kvetoň s Ľubošou do stavu manželského ako kresťania. — Veselie odbavili v úplnej tichosti bez všetkých cudzích hostí.

Manželstvo bolo spokojné a šťastné v úplnej miere a Boh láskavý požehnal im do roka syna… Radosť bola na hrade veľká, len škoda, že netrvala dlho, lebo nová vojna odvolala Kvetoňa od blaženého rodinného krbu. Zbihnev hovoril, že on už nepôjde do ohňa, ale keď videl, že ide o vieru, ktorú hlásali svätí bratia Sv. Cyril a Metod, akokoľvek mu ťažko padlo opustiť dcéru a malého vnuka, ktorý mu k srdcu prirástol, odobral sa predsa do boja.

Rok a dva mesiace prešly čo Ľuboša otca ani manžela nevidela. Len otec Kvetoňov ju tešil, opatroval, chránil a stará jej pestúnka Zdaňa stierala jej slzy.

Konečne došiel Kvetoň, ale bez testa, lebo ten padol čo statný hrdina, obetujúc svoj život za Boha a národ.

Bolo žiaľu a sĺz. Nielen Ľuboša dňom-nocou oplakávala svojho dobrého otca, ale všetko služobníctvo žialilo za svojím spravodlivým pánom…

Kvetoň sa tešil nad zdarne vyvinutým, pekným synčekom, ktorý už vesele „mama — tata — dede — daňa“ blábolil, a len tá myšlienka, že bude musieť znova do boja, mútila mu otcovské radosti.

Nepokoje stále sa zmáhaly a po trojtýždňovom pobyte v kruhu rodinnom znova odvolaly Kvetoňa z domu. Teraz musel so sebou vziať i všetko zdravé mužské služobníctvo.

Ľuboša sa ťažko lúčila so svojím milovaným mužom, stále vravela, že akási obava, taká zlá predtucha ju mučí, ako by sa už nikdy viac spolu sísť nemali.

Kvetoň ju tešil, že už toľko rázy bol v boji a nič sa mu nestalo, a prečo by sa mu teraz malo niečo stať, keď je pod ochranou pravého Boha? Prosil ju, aby bola pokojná, kľudná už k vôli malému ich synovi, aby dôverovala v pomoc a ochranu najvyššieho Boha a matky Kristovej.

Po horkom ťažkom lúčení odšiel so svojím služobníctvom.

Ľuboša plakala horkými slzami celé dni a celé noci, hovoriac stále svojmu tesťovi a dobrosrdečnej Zdani: „Vír krušných myšlienok ťaží mi hlavu, akýsi tajný strach sviera mi srdce, a sama neviem, čoho sa bojím, prečo sa strachujem. No, predtucha, že sa niečo hrozného stane, morí mi dušu. Prosím ťa Zdaňa moja, keby sa niečo so mnou malo stať, zachráň mi dieťa. Pre Boha ťa prosím zachráň mi dieťa!“

„Čo by sa práve tebe mohlo stať? Všetci služobníci i poddaní majú ťa ako dobrého anjela a cudzieho lotra by do hradu nepripustili,“ tvrdila Zdaňa.

„No nie všetci sú mi dobroprajní. Hrbatý Ľúčan od istého času škaredo na mňa pozerá. V jeho pohľadoch je plno zlosti a diabolskej pomsty. On je synom neunavného pohanského žreca, sám tuhý pohan, ktorý vo svojej izbe má domácich bôžkov a predkladá im rozličné obete, ťažko nesie službu u kresťanov.“

„Možno, že má zlosť, že ste sa pokrstili, ale čo ti môže on urobiť? Toho sa nemusíš báť,“ teší ju dobrá Zdaňa.

„Čo keby nás zradil, sme tu osamotení v tých hustých horách, nemal by nás kto ani brániť,“ starala sa Ľuba.

„Ale Ľuboška moja drahá, načo si robiť strašiakov? Upokoj sa! Vyhoď si podobné myšlienky z hlavy a teš sa so svojím pekným synčekom,“ tíšila ju Zdaňa a tak sa zdá, že nie bez výsledku, lebo vzala na ruky svoje pekné usmiate dieťa, bozkávala ho, milkovala sa s ním a láskala ho dlho-dlho.