ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nuž tak,“ slovil Pokorník, pristúpiv k panoráme. „Strčil som tam nový obraz. Podívajte sa naň!“

„Veď to mesto horí!“ zvolal rychtár. „Úbohí ľudia, ktorých sa dotklo také nešťastie!“

„Rozhľaďte sa dobre,“ napomínal Pokorník. „Vidíte tam hasičov o zlomkrky pracujúcich, aby potlačili, alebo aspoň zkrotili besnotu ohňa, žeby prestal ničiť veci obyvateľov. Vidíte tam i divákov, ktorí so založenýma rukama tam stoja a sa dívajú.

„Tak sa chovajú, jako by to horelo pre ich kratochvíľu,“ poznamenal rychtár.

„Až bude oheň potlačený, bude to rečí o ňom!“ dodal Pokorník. „Pôjde z úst do úst, jako premenil čiernu noc v deň, tak že pri jeho svetle dalo sa lepšie videť, než pri sviečke lojovej.“

„Snáď málo ktorí pripomenú biedu, do ktorej sotení boli úbohí pohorelci,“ zavzdychol si rychtár z útrpnosti.

„Tak je to, môj milý rychtárko, aj v inom ohľade,“ priadol Pokorník svoju reč. „Za našej doby tak často slýchať to slovo „osveta“. Tým chcejú mnohí vyjadriť, že majú rozum osvietený a múdrosti plný, tak že nepotrebujú, aby ich kto učil o pravdách náboženských. Taká namyslená osveta je podobná tomu požiaru. Lepšie by bolo, keby nesvietil; lebo prináša ľuďom len zkazu a biedu. Takým, nie prospešným svetlom, ale ničiacim ohňom je i tá osveta, s ktorou sa mnohí chvastajú. Čo-že rozumia oni pod osvetou? Je ona veľmi laciným tovarom. Mnohý má sa za osvieteného, keď tára: „Čo ma do náboženstva a do jeho nauky a predpisov? Ja mám dosť svetla vo vlastnom rozume, a nemusím si preň chodiť do kostola. Už som ja dávno vyrástol z toho veku, v ktorom som chodil s katekismom do školy. Ja mám teraz iné náhľady. Čo-že Boh? To je od prírody všetko. Čo-že Kristus? Bol človek, jako iný človek. Čo-že nebe a peklo? Keď zomrem, bude po mne navždy. Dobre jesť a piť, veseliť sa, to je blahoslavenstvo. Biedu trieť a nemocným byť, to je zatratenie.“ Tak tára mnohý prázdnohlavec, nebadajúc, že svoju tmu nazýva svetlom, a svetlo Krista Pána nazýva tmou. Sväté náboženstvo poskytuje nám známosti, ktoré sa nedajú ani okom videť, ani rukama omatať, ktoré však, čo sa našej duše a nášho cieľa týče, sú veľkej závahy. Bez ních je človek jako iný živočích.“

„Takú osvetu, s jakou sa človek neverecky chvastá, majú i moje kone,“ dodal rychtár.

„Tak je,“ pokračoval Pokorník. „Moje určenie musí byť vyššie. Kto seba drží za rovného dobytku, nech mňa neklade medzi nerozumné stvory. Človek rozumný nech rozumne myslí a uvažuje tie vážne otázky: Jako povstal svet? K čomu je človek určený? Čo má činiť, aby zodpovedal cieľu svojmu? Čo má očakávať dobré, a čo zlé? Čo je po smrti tela porušitedlného, a čo bude s dušou neporušitedlnou? To sú otázky vážne, na ktoré treba dôkladne odpovedať, nie však tárať kdejaké nesmysly a haraburdárstva. Pravú odpoveď na tie otázky dáva len sv. náboženstvo; bez tohoto svetla je človek vo tme, je podobný sovám, ktoré si zaľubujú vo tme a nenávidia svetlo. Z takých ľahkomyseľných tlčhubov hovorí bezpustnosť a roztopašnosť, a nie zdravý a vážny rozum. Dokiaľ sa im dobre vodí, myslia len na telo a rozkoše. Sú jako decko, ktoré si myslí, že je ten svet len miestom na hračky. Dotkne li sa ich nejaká nemoc, iným okom hľadia pred seba. Keď v nich náruživosti utíchnu, rozjasní sa im rozum a pomyslí nielen na smrť, ale i na to, čo bude po smrti. Utíchne-li hluk svetský, precitne v nich hlas svedomia, ktorý im nedá pokojne spať a byť bez strachu pred tým, čo po smrti prijde.“

„Ale dovoľte mi jednu otázku,“ riekol rychtár. „Čo je príčinou, že tí nadutí osvetári nenávidia a odmršťujú sv. náboženstvo?“

„Abych vám dal odpoveď na tú otázku, nemusím si dlho hlavu lámať,“ odpovedal Pokorník. „Dal nám ju sám Kristus Pán v podobenstve o márnotratnom synovi. Doma smrdela mu práca a nebolo mu po chuti karhanie otcovo. Doliehal na otca, aby mu vydal čiastku, ktorá mu prislúchala, opustil dom otcovský a hajdmo do sveta. Nič nerobil, jedol a pil, chodil na výlety a zálety, žil bezstarostne so dňa na deň, a nik nebol, ktoby ho bol karhal, a kto by mu bol bránil život ľahkomyseľný a roztopašný. Pomyslel si: To je inakší život, než v dome otca môjho, pod prútom a kázňou jeho! Podobne i taký osvetár odvráti sa od náboženstva, ktoré mu bránilo neposlušnosť a roztopašný život; ktoré žiadalo, aby sa podroboval učeniu jeho a karhalo svevoľu a neporiadnosť jeho. Pomyslel si: Ej, čože mám byť pod uzdou náboženstva? Preč s náboženstvom! Teraz, čo neverec, žije a robí, jako sa mu páči. Nie zdravý rozum urobil ho nevercom, ale jeho náchylnosť k svevoľnému životu.“

„Snáď časom doskáče, a navráti sa k otcovi s tým synom márnotratným,“ dodal rychtár.

„Daj Boh tú milosť každému nevereckému osvetárovi!“ povzdychol si Pokorník. „Ten marnotratný syn, keď videl biedu, do jakej ho uvrhlo jeho svevolie a svobodomyseľníctvo, vstúpil do seba a navrátil sa k otcovi. Podobne nevereckí osvetári, keby otvorili oči, a videli, že tá ich osveta bohaspustlá nenie svetlom osvecujúcim, ale ohňom ničiacim blahobyt človeka časný a večný, otvorili by i uši hlasu svedomia, vstúpili by do seba a navrátili by sa opäť k sv. náboženstvu. Oni sú podobní choromyseľnému, ktorý nepozná nešťastie svoje. Príjde-li však potom k zdravému opäť rozumu, nahliadne, v jakom nešťastí bol, bár sa vo svojej choromyseľnosti, dľa svojho pomýleného a poľutovaniahodného náhľadu, za šťastného bol pokladal.“