ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teraz som položil do panorámy taký obrázok, ktorému na prvý pohľad nesnadno porozumiete,“ hovoril Pokorník. „Prizrite sa naň!“

„Ubožiak!“ poľutoval rychtár. „Je to vo väzení nejaký zločinec.“

„Nie každý, kto býva uvržený do žalára, je zločinec,“ riekol Pokorník. „Znáte sa rozpamätať na sv. evangelium, kde stojí, že sv. Ján Krstiteľ bol vo väzení, a ukrutný a cudzoložný Herodes na tróne. Ktorý z nich bol zločinec?“

„Sv. Ján Krstiteľ veru nie,“ odvetil rychtár. „Malo to byť naopak. Herodes mal byť v chládku, a Ján na svobode. Čo to teda za človeka v tom väzení?“

„Jeho vinou pred svetom bolo, že bol ultramontán,“ odpovedal Pokorník.

„Ultramontán?“ oprel oči rychtár na Pokorníka.

„Čo-že vami tak trhlo to slovo: ultramontán?“ pýtal sa Pokorník.

„Jako by aj nie?“ odvetil rychtár. „Keď počestní občania žiadali ma za rychtára, slúžny sa protivil, lebo — vraj — som „ľudák“ a „ultramontán“: teda človek taký, ktorý patrí do želiez, a nie k rychtárskej palici.“

„Ultramontán?“ pravil Pokorník. „Až vám vysvetlím, kto je ultramontán, budete na to hrdí, že vás nazval ultramontánom. Ja bych si prial, aby všetci ľudia boli ultramontánmi.“

„Som veru zvedavý na to,“ riekol rychtár.

„Keď frajmaureri a ľudia nepriazniví jazykom alebo perom chcejú búriť proti nejakému statočnému katolíkovi, povedia alebo v časopise napíšu o ňom, že nenie liberál, ale ultramontán. Keď to potom ľudia im podobní počujú alebo čítajú o ňom, dostanú husiu kožu pred ním. Podobného strašiaka vidia v ňom i tí, ktorí si pri názve ultramontán namyslia, že je to čosi unižujúceho a zlého. Jedni zo zlosti, druhí z nevedomosti pokladajú takého ultramontána za človeka nepočestného a nebezpečného.“

„Zvedavosť moja raste,“ vraví rychtár. „Čo je teda vlastne ten ultramontán?“

„Ja vám dokážem, že práve taký ultramontán je dľa ducha a charakteru o mnoho vznešenejší a ctihodnejší než ľudia, ktorí nie sú a nechcú byť menovaní ultramontánmi. Čo znamená to slovo ultramontán? Nedávno mi to náš pán farár vysvetlil. Latinské Ultramontanus je toľko, čo Záhorák, a v ustách ľudí, ktorí ním mieňa potupiť iného, znamená katolíka, ktorí hľadí za hory, do Ríma, kde býva pápež. Je to toľko, jako keď kalvíni prezývajú nás katolíkov pápežencami. Ultramontán teda znamená katolíka čo verného úda katolíckej cirkve na zemi, ktorej viditeľnou, od Ježiša Krista ustanovenou, hlavou je najvyšší biskup sveta, biskup rímsky čili pápež. Slovom: ultramontán znamená verného a horlivého rímskokatolíckeho kresťana.“

„Tak je to?“ oddýchol si rychtár. „Nenie to teda — jako sa nazdával ten slúžny — pre mňa žiadne potupenie, ale česť, že som rímsko-katolíckym kresťanom.“

„Ten, kto verí, čo cirkev katolícka učí; zachováva, čo cirkev katolícka predpisuje; a smele i neohrožene bár pred kým vyzná, že je katolíkom: ten je frajmaurerom a podobnej čeliadke ultramontánom,“ hovoril ďalej Pokorník. „Dľa toho sú to ľudia šľachetného a pevného charakteru, a nie slabou trstinou, ktorá sa kláti pred vetrom priazne alebo nepriazne sveta bohaspustlého. Takého ultramontána predstavuje tiež ten obrázok, ktorý ste videli v mojej panoráme.“

„Som zvedavý na neho,“ slovil rychtár.

„Jeho meno bolo Mikuláš Paule,“ pokračoval Pokorník. „Bol učiteľom v biskupstve trierskom, pri rieke Rýne. Keď francúzski bohorúhaví revolucionári hrdúsili každého Bohu a cirkvi verného katolíka, bol zažalovaný u krvožížnivého súdu, že je ultramontán. Následkom toho odsúdili ho na smrť, uvrhli do žalára. Náš obraz predstavuje ho, jako sa modlí a sľubom zaväzuje sa Pánu Bohu, že jestli vyhne násilnej smrti, vykoná púť do Jerusaléma. Keď svitlo, zaštrngaly kľúče vo dverách jeho väzenia. Zbľadol od strachu, že ho povlečú na popravište. Ale stalo sa ináč. Väzník mu priniesol zvesť, že je pustený na svobodu.“

„Patrné, že Boh vyslyšal vyznavača svojho,“ pravil rychtár.

„Obrátil sa nenazdajky vietor bohuhnusnej politiky,“ vyprával ďalej Pokorník. „V noci prišla z Paríža zpráva, že Robespierre (Robspjär) padol.“

„Čo to bolo za človeka?“ pýtal sa rychtár.

„Bol najprv advokátom, potom však v prvej revolucii francúzskej náčelníkom vlády, opravdivý krvožížnivý pes; s ním padlo i katovanie Bohu a cirkve verných katolíkov.“

„A ten Paule dostál sľubu svojmu?“ vyzvedal rychtár.

„Jako by aj nie!“ odvetil Pokorník. „Sosbieral si toľko, čo dľa jeho mienky mohlo postačiť na cestu do Jerusalema, a prišiel do Marseilly, aby tam sadol na loď. Stalo sa však naopak. V Marseille prišiel o peniaze a spolu o možnosť dať sa na more. Neznal iného čo započať, jako dať sa na cestu do Ríma k pápežovi, aby rozviazaný bol od sľubu svojho. Dosiahol to. Pod jakou podmienkou, nečítal som. Dosť na tom, stal sa ešte horlivejším ultramontánom. Chodil po svete, predával kríže, obrázky a ružence, ktoré boly vyšly z módy. Jeho objavenie sa na trhoch bolo stálym napomínaním k pokániu. Bol vychudlý, nábožný, hovoril málo, živil sa chlebom a vodou, spával kde tu po stodolách. Konečne navštívil ho Boh i tým krížikom, že sa stal slepým, ale trpezlivým a do vôle Božej oddaným, až čo sedemdesiatdeväťročný starec umrel r. 1833 v Ettlingu.“

„Daj mu Pán Boh slávu večnú!“ zavzdychol si rychtár.

„Nepochybujem, že mu ju Pán Boh aj skutočne udeliť ráčil,“ dodal Pokorník. „Zaslúžil ju i za to, čo trpel, i za tie posmechy, ktoré od ľudí bohaspustlých znášal, i za tie pomníky, ktoré hlásajú a hlásať budú, čo učinil na česť a chválu Božiu.“

„Pomníky?“ tázal sa zvedave rychtár.

„Áno, pomníky, ktoré postavil, nie sebe, ale Bohu i k dušnému spaseniu katolíkov,“ dodal Pokorník. „Čo svojím predávaním shromaždil a svojím sebazapieraním uchránil, vynaložil na vystavenie kostolov, tam, kde toho treba bolo: jeden v Eisenthale, druhý v Reichenbachu a tretí vo svojom rodišti, v osade biskupstva trierského. Nuž, či takým ultramontánom byť nenie česť?“

„Ovšem, ovšem,“ prisvedčoval rychtár. „Takými ultramontánmi boli svätí mučeníci, ktorí neohrožene vyznávali Ježiša, a iní Svätí a Vyvolení Boží, ktorí slovom, príkladom a skutkom rozširovali česť a chválu Božiu. K takým ultramontánom náležať je veľká česť, je cestou k Bohu a do kráľovstva jeho.“

„Pravda, taký ultramontáni nie sú po chuti svetu,“ pravil Pokorník. „Oni, že chodia do kostola, prijímajú sv. sviatosti a zachovávajú predpisy i obyčaje cirkevné, bývajú posmeškovaní a odstrkovaní; ale si toho nevšímajú, s otvoreným čelom k cirkvi sa priznávajú. Ich heslom je: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božieho.“

„Je ten svet len prevrátený,“ krútil hlavou rychtár. „Veď takí ultramontáni sú práve do úradov najsúcejší, lebo sú svedomití a počestní.“

„Práve to je, čo im za chybu pokladajú,“ dodal Pokorník. „Oni chcú mať medzi sebou takých, ktorí s nimi držia i v tom, čo je počestným ľudom proti svedomiu.“

„Aby vrana vrane oko nevyklala,“ poznamenal rychtár.

„Pre tú príčinu mnohý drží sa toho príslovia: „Príduc medzi vrany, kvákaj jako ony,“ hovoril Pokorník. „Prijde-li reč na náboženstvo, ihneď majú na jazyku: „Ja som síce tiež katolík, ale nie ultramontán. Ja sa držím svobody svedomia, ale nie toho, čo tí čierni hlásajú.“

„Áno, áno, takí tiežkatolíci držia sa toho, čo tí čierni rožkatí vnukajú,“ dodal rychtár. „Zabúdajú na to, že nemožno dvom pánom slúžiť: i Bohu i diablovi.“

„Takí tiež-katolíci mali by na to pamätať, že — jako pravil Kristus Pán v podobenstve, — keď v deň súdny anjeli rozostrú sieť a do nej shrnú ryby, dobré podržia, zlé však zo siete vymrštia; t. j. tých ultramontánov, čili verných katolíkov postavia na pravú, tých tiež-katolíkov na ľavú stranu súdnej stolice Kristovej.“