ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No, teraz som strčil do panorámy svetácky obrázok,“ hovoril Pokornik. „Kuknite sa naň!“

„Kýho ďasa!“ zvolal rychtár. Veď je to tam vyobrazená Anča Brezákových, ktorá ešte pred dvoma rokama na mojom poli okopávala zemiaky. Jaká to z nej panička! Ten mladý pán, čo sa s ňou vede, mal dobré oči, že sa do nej buchol. Je ona pekné dievča.“

„Však by vám ona dala, keby ste na ňu zavolali: Anča!“ vstúpil mu do reči Pokorník. „Ona je už Nány, nie Anča; frajla, nie dievča. Ona už počíta seba medzi tak rečených ,vzdelaných‘. Za tie roky, čo slúžila vo Viedni u žida, naučila sa nemecky, takrečený viedenský žargon, odhodila slovenský váš kroj, s ním i slovenskú národnosť, ba i predošlú nábožnosť a mravnosť.“

„Presvedčil som sa o tom,“ poznamenal rychtár. „Lanského roku na Veľkú noc bola tu, lebo jej matka bola nemocná. Neprišla, aby snáď z detinskej lásky ošetrovala ju, ale, keby snáď zomrela, shabala, čo by po jej smrti zostalo. To vám bola parádnica! V panskom rúchu, nafúkaná prechádzala sa jako rozčeperený páv; ale ani na Veľký piatok, ba ani vo veľkonočný hod neukázala sa v chráme Božom. Keď matka, povedomá jej nepekného života, pripomenula jej, aby išla k sv. spovedi, odvetila: že je to len pre hlupákov, a nie pre vzdelaných ľudí.“

„No, už aj z tých slov môžete poznať, čo mnohí ľudia považujú za vzdelanosť,“ riekol Pokorník. „Obleče-li sa do panských šiat, už si mnohý namyslí, že je vzdelaný; jako by rúcho dodalo človeku vzdelanosť.“

„Keby tak bolo, nuž by náš pasák, ktorému riekajú „hlúpy Ďuro,“ stal sa ihneď mudrcom, keby sa vyobliekal jako pán slúžny,“ usmial sa rychtár.

„Pravda!“ dotvrdil Pokorník. „K tomu dodám príklad. V jednom veľkom meste kráľ povolal ministrov, arcivojvodov, vojvodov, generálov, županov a iných veľkých pánov k sebe na ples čili — jako hovoria — na bál. Bolo však prísne predpísano, v jakom kto obleku dostaviť sa má. Jeden z ministrov si toho nevšimnul a dostavil sa vo svojom obyčajnom obleku. Nepustili ho do nútra. Odišiel domov, sobral predpísané šaty a po svojom sluhovi poslal ich do plesovej dvorany s odkazom: Keď vám nezáleží na osobe, ale na šatách, posielam vám ich.“

„Dobre mal,“ poznamenal rychtár. „Vzdelanosť neleží v šatách. Prečo by na pr. aj sedliak vo svojom národnom rúchu nemohol byť vzdelaný a musel by si obliecť rúcho panské, aby ho pokladali za vzdelaného?“

„Pravda!“ riekol Pokorník. „Niečo iného tvorí tú vzdelanosť. Je to ušľachtenie človeka. Jak pekný je ten váš kostol: a čo bol vo svojom pôvode? Kamene, tehly, piesok a vápno. Bez staviteľa a murárov nebol by nikdy povstal ten pekný kostol. Oni museli dľa predpisu a pravidiel tú látku tak upotrebiť a sostaviť, aby z toho povstal ten pekný kostol. Tak i človek stáva sa vzdelaným skrze školu, čítanie užitočných spisov a obcovanie s ľudmi vzdelanými; nadobudne si vedomosti, naučí sa slušnosti v obcovaní, privlastní si lepších výrazov v reči a vôbec uhladenosti. Jestli si kto namyslí, že už je opravdivé vzdelaný, naučil-li sa trochu cudzej reči, číta-li liberálny časopis a zábavné knihy, zná-li strúhať poklony, zahrať na husle a harmonium, používať kvetomluvu, zabávať žartom, ba snáď i napísať nejaký veršík: to je tak, jako keby si ostrúhané toporisko namyslelo, že je kráľovskou berlou. Ani učenosť ešte nedáva úplnú vzdelanosť, je-li ten učený pozadu v tom, čo je najhlavnejšie, totižto v poznaní Boha a vôle jeho, v poznaní seba a cieľa svojho, a spolu v kráčaní k tomu cieľu.

Mne opravdu vzdelaným je človek ten, ktorý pri svojej svetskej vycibrenosti je aj nábožným a mravným človekom; ten, ktorý má vzdelanú nielen hlavu, ale i srdce. Čo mu prospeje, keď niekto zná z dejepisu všetkých kráľov a ich deje, nezná ale najvyššieho Kráľa kráľov a to, čo učinil k stvoreniu, vykúpeniu a spaseniu človeka? Čo mu z toho, že zná ich kráľovstva a národy, nezná však ani kráľovstvo nebeské ani anjelov a blahoslavených v ňom? Čo mu z toho, že zná práva a zákony krajiny, nezná však a nevšíma si zákony božské?“

„Panorámniku, toto mnou heglo!“ zatriasol sa rychtár. „Ja som dal študovať syna a vynaložil som stá zlatých na neho. Skončil študia s dobrým výsledkom vedy, ale so ztratou náboženstva. Stal sa síce doktorom, ale i nevercom. Lepšie by bolo bývalo i preňho i pre mňa, keby bol zostal doma pri pluhu, aspoň by si bol pod halenou zachoval nábožné srdce a dobré mravy. Nedávno — pomyslite si len — vybúšilo z neho to hlupstvo: „Človek a kôň jednako zahyne, jedine s tým rozdielom, že o koňovi hovoria, že zdochol, a o človeku, že umrel. Z vykrmeného kanca má spoločnosť ľudská viac osohu, než z človeka.“ To, to mi povedal! Mňa, otca svojho porovnal s mojím koňom, a ocenil ma menej, než vykrmeného kanca! Či sa nad tým nemala zbúriť vo mne krev? Zbúrila sa, a vylepil som mu také zaucho, že odo dverí dostal druhé. Nech ďas vezme takú vedu, ktorá bez studu a hanby, áno bez rozumu opľúva tak hodnosť ľudskú!“

„Bohužiaľ,“ za vzdychol si Pokorník. „Také sú mnohé, menovite vysoké školy, že miesto toho, aby opravdu vzdelaly mladíka, zkazia ho. Pracujú práve na tom, čo sa protiví pravej vzdelanosti. Tu mi napadá primerané podobenstvo. Pálenica narobí pálenky zo zemiakov, a to sa menuje priemyslom. Lepšie by bolo bývalo, keby tie zemiaky boly zostaly zemiakami: či nie?"

„Áno, áno!“ prisvedčil rychtár. „Aspoň by boly zostaly na pokrm ľudí, a nie k ich ohlúpeniu na rozume a k ich olúpeniu na majetku.“

„Takými fabrikami sú mnohé školy,“ pokračoval Pokorník. „Musí byť ten mladík pevnej viery a mravnosti, aby sa nestal nevercom, nesvedomcom a nemravníkom.“

^[1]hádankou, ktorú mi musíte vysvetliť,“ krátil hlavou rychtár.

„Rozlušťovanie tej hádanky bude trochu dlhšie“, poznamenal Pokorník. „Nezaškodí, keď si posadkáme, aby nám nohy odbrnely.“

„Máte pravdu,“ riekol rychtár. „A čo, keby sme si napchali do fajočky a zapálili si?“

„Ďakujem“ odvetil Pokorník. „Ja tej ‚dobroty’ neužívam. Ja púšťam si radši dobrý vzduch do pľúc, než dráždivý dým.“

„No tak, už mi horí,“ hlásil sa rychtár. „Môžete začať.“

„Ja začnem s poslednými,“ riekol Pokorník. „A tých prvých nechám si naposledy, — jako sa hovorí — na pospas.“

„Teda sa do tých kňazom nepriateľských Publikánov,“ posmeľoval rychtár Pokorníka.

„To ste snáď aj z výkladu sv. evangelia slýchali, že Publikáni boli mýtnici a vôbec ľudia, ktorí sa s prenájmom mýta, s premieňaním peňazí a vôbec s hľadaním peňažného zisku zapodievali; na nič iného nedbali. Ich modlou boly peniaze. Boli boháči a prišli k bohatstvu skrze úžeru, klamanie a sdieranie ľudu, a preto tiež platili za verejných hriešnikov čili po latinsky publikánov. Oni neradi videli Krista Pána; lebo karhal ich lakomstvo, úžeru, sdieranie ľudu, klam a vôbec sháňanie sa len za ziskom, dbajúc len o mešec, nedbajúc o dušu. Takých Publikánov je i teraz dosť na svete. No kňaz i teraz karhá lakomstvo, úžeru, klam, sdieranie ľudu; on hovorieva do duše, že nesnadno je boháčovi vojsť do kráľovstva nebeského, áno vyhráža sa večnou záhubou tým, ktorých nespravodlivý majetok má na sebe kliatbu i od Boha i od ľudí. Nuž či div, že takí Publikáni neradi vidia a nenávidia kňaza? A čo ešte povedať o tom, kto skrze krádež, podplácanie, zpreneverenie, zradu, falošnú prísahu a iný zločin prišiel k majetku? Iste, keď uzre kňaza, búri sa v ňom svedomie, lebo ten kňaz tak mu prichádza, jako by ho vinil a karhal. Miesto toho, aby sa dal na pokánie, na polepšenie života, na vyrovnanie bezprávia a tak k upokojeniu svedomia, ostrie zbúreného svedomia obracia proti kňazovi.“

„Je to asi tak, jako s človekom, ktorý má otlaky,“ zažartoval si rychtár. „Miesto toho, aby sa postaral o odstránenie otlakov, hnevá sa na toho, kto mu stupí na ne.“

„Tak je to i s tými Saducejskými,“ dal sa pokračovať Pokorník. „To boli bruchopasní a bezpustní, obyčajne bohatí ľudia, ktorí na Boha nedbali, náboženstva, jeho nauky a mravných predpisov si nevšímali, na nesmrteľnosť duše neverili, z večnosti, zo zmrtvýchvstania a pekla si len posmechy tropili; ich heslom bolo: jedz, pij, zabávaj sa, uži sveta a jeho rozkoší. Že Kristus Pán taký zvierací a dôstojnosti človeka sa protiviaci život karhal, preto mali zlé oko na neho. Dal im to pocítiť osudom toho bezpustného boháča, ktorý sa šarlátom odieval, každodenne skvostne hodoval, biednemu Lazarovi však nedoprial ani tie omrvinky, ktoré s jeho stola na zem padaly, — ale po smrti pochovaný bol v pekle.“

„Takých bruchopasných a bezpustných Saducejských je dosť i za našej doby,“ poznamenal rychtár. „Len na to myslia a len za tým sa sháňajú, čo lichotí telu a telesnosti, jakoby človek bol rovný nemému stvoru i dľa života i dľa smrti. U takých ľudí prišlo to už až v príslovie: „Čo máš zo sveta, leč to, čo užiješ?“ Tak považujú život človeka, jako by jeho určením bolo krmiť sa a váľať sa v bahne rozkoší.“

„Nuž, vidíte,“ pokračoval Pokorník. „Keď kňaz karhá taký život a vystavuje opovrženiu, jako by pichol do hniezda šršňov. Takí bruchopasci a bezpustníci nenávidia ho.“

„Zkusuje to mnohý aj z nás,“ dodal rychtár. „Keď hospodár napomína čeľad, vystríha a karhá pre rozkošníctvo, márnotratnosť, nočné túlanie a nemravy, hneď ju má proti sebe a môže byť istý, že u neho vo službe neošedivie.“

„Nepriateľmi Krista Pána boli i Zákonníci, čili ľudia študovaní a v zákone zbehlí,“ pokračoval Pokorník. „Oni si namysleli, že do všetkého sa rozumia, všetkých múdrosťou prevyšujú, od iného poučenia nepotrebujú a mienku iných, bár aj múdrejšiu a lepšiu, odmršťujú. Pre nich je každý učiteľ, bár nad nich rozumnejší a učenejší, zbytočný; odporuje-li im, nenávidia ho, a, čo nepriateľa svojho, zľahčujú a prenasledujú. Oni v pýche svojej nemali Krista Pána za učenca sebe rovného, lebo sa nenarodil v meste Jerusaleme, ale v mestečku Nazarete; neštudoval vo školách jerusalemských a nepochádzal z kniežatskej bohatej rodiny, ale pokladaný bol od nich za syna tesárovho. Závistlivým okom hľadeli na to, že ho ľud poslúcha, a nenávideli ho preto, že im robil výčitky, že prekrucujú zákon a stavajú výmysly ľudské nad zákon Boží. Ten osud Majstra nebeského podstupujú i kňazi terajší. Ačkoľvek kňazi sú ľudia študovaní a zvlášte vo veciach náboženských vzdelaní, nevšímajú si pýchou nadutí ľudia ich učenosti a pokladajú seba za učenejších a múdrejších nad nich. Oni si vzali do hlavy, že sa do všetkého lepšie rozumia, tak že nenie im treba poučenia od nikoho, ani od kňaza. Dokazuje-li i kňaz, že sa do vecí náboženských nerozumejú, a karhá-li ich pýchu a z nej pochádzajúcu neveru, hnevajú sa na neho. Vidia-li, že ľud si ich tárania o veciach náboženských nevšíma, ale poslúcha kňaza, chcejú tohoto zbaviť vážnosti u ľudu, potupujú a odstrkujú ho. Pyšný a do seba zaľúbený netrpí vedľa seba nikoho.“

„Hm, nás sedliakov majú za hlupákov, a predsa mnohý z nás má viac bystrého rozumu, než mnohý veľkomožný, ktorý sa drží za mudrca,“ vkročil do reči rychtár. „Poviem vám o tom niečo veselého. V istej dedine ztratily sa husy jednej gazdinej. Dozvedevšia sa o tom, že jedna súsedka má ich doma zatvorené a nechce jej ich navrátiť, zažalovala ju. Prišla vec až pred súd. Páni prišli a predvolali obe. Jedna tvrdila: ‚To sú moje husy!‘ Druhá tvrdila: ‚Nie, ale to sú moje husy!‘ Páni neznali sa nijako rozhodnúť. Na to rychtár prehovoril: ‚Hm, keď to nevládnu rozsúdiť páni, nech to rozhodnú husy! Nech sa tie husy vypustia zo zátvoru na ulicu; však ony budú vedeť, do ktorého dvoru patria.‡ Učinili tak, a husy tiahly rovno do dvoru žalobnice.“

„To bol ozaj Šalamúnsky rozsudok od toho, ačkoľvek na vysokých školách neučeného, rychtára,“ chválil Pokorník. „Tí Zákonníci iste odišli s dlhým nosom, aby si pyšne a príliš nezakladali vo svojej učenosti a — ja k tomu dokladám — v učenosti o veciach náboženských, s ktorými sa nezapodievajú. Nech pamätajú i na to, že sa viac nachyľujú k tomu, čo lichotí svevoli, než k tomu, čo zodpovedá rozumu.“

„Nuž, už ste odpravili troch nepriateľov kňazstva: teda čaká na váš súd ešte ten štvrtý,“ pohodil rychtár.

„Áno, áno,“ odvetil Pokorník. „Tým štvrtým nepriateľom Krista Pána boli Farisejskí, o ktorých povedal, že sú z vonku v rúchu ovčom, vnútri však sú dravými vlkami. S jakou peknou tvárou, s jak sladkým jazykom prichádzali ku Kristu Pánu, áno povolávali ho i k hostine, ale pod ovčou kožou, číhajúce na každé jeho slovo a na každý jeho pohyb, aby ho i hore u pánov, i dolu u ľudu zľahčili, zradili a zničili. Prečo? Lebo im stál v ceste k dosiahnutiu cieľa, svojho. Oni chceli byť držaní za jedine počestných; chceli byť jedine chválení a ctení; chceli využiť dôveru slepého ľudu k svojmu zisku a prospechu. Takých farisejských ptákov je i za našej doby dosť; jedni sa skrývajú, druhí verejne lietajú; jedných menujú frajmaurermi, druhých sociál-demokratmi; k jedným pridávajú sa páni a ktorí za pánov držaní byť chcejú, k druhým sa pridávajú chudobní a delníci; jedni chcejú, aby panovali páni, druhí ale, aby panoval ľud.“

„Tu ste podotkli také mená, ktoré často počúvam, ale im nerozumiem,“ priznal sa zvedavý rychtár. „Budem vám za to povďačný, keď mi to vysvetlíte.“

„Už z toho, čo som povedal, mohli ste tušiť, čo sú tí frajmaureri a sociál-demokrati,“ odvetil Pokorník. „Abych nebol veľmi obšírny, vysvetlím vám to v krátkosti, hlavne nakoľko treba poznať v nich pokrytských nepriateľov stavu kňazského. Najprv vám poviem, čo sú frajmaureri.“

„Budem vás poslúchať s napnutosťou,“ dodal rychtár.

„Frajmaureri majú meno z nemeckého: freie Maurer, čili po slovensky: svobodní murári. Sú spolkom potajomným a tým názvom zakrytým, aby neboly patrné nebezpečné ciele, ktoré majú za lubom. Oni sú podobní murárom, ktorí chcejú zboriť starý dom a postaviť nový, t. j., podvrátiť kresťanské štáty a založiť nekresťanské, neverecké štáty. K ním sa pridávajú učení, aby prostredníctvom pohlavárov frajmaurerských prišli k úradu alebo k inému časnému prospechu. Oni prijímajú boháčov len natoľko, aby boháči naplnili grošom ich pokladnicu. Oni domáhajú sa do rúk dostať panovanie nad krajinou, obracajúc svoju činnosť na voľby a tvorenie zákonov, na oko svobode a spoločnosti ľudskej prajných, ale kresťanskej viere a mravnosti škodlivých. Čo im na tej záhube záleží, keď len oni pri tom zisk a výhody majú. Poneváč im v tom kňazi prekážajú, preto ich vážnosť podrývajú a účinkovanie hatia. Nepáchajú to patrným násilím, ale farizejským spôsobom.“

„Hm, Judáš iškariotský tiež farisejským bozkom zradil Krista Pána,“ poznamenal rychtár.

„Je-li kňaz slabúch, lovec po hodnosťach a v nedopatrení hude s nimi jednu nótu, tomu lichotia a na jeho povýšení potajomne pracujú. Stúpa-li im kňaz horlivý na otlaky, toho odstrčiť, potupiť a sebe neškodným urobiť sa usilujú. Sú cirkvi nebezpečnejší, než otvorení jej nepriatelia.“

„Chráň ma, Bože, pred falošnými priateľmi,“ vzdychol si rychtár. „Pred zrejmými nepriateľmi sám sa ochránim! Teraz mi vyložte: čo sú tí sociál-demokrati?“

„Jako frajmaureri vyvinujú svoj potajomný vplyv s hora na dol: tak sociáli vyvinujú zjavne svoju činnosť z dola na hor,“ začal Pokorník. „Menujú sa sociáli čili spoločnostkári preto, že — vraj — chcejú uľahčiť bremeno ľudu a napraviť blahobyt jeho. Sociáli sú dvojakí: kresťanskí sociáli a demokratickí, čili ľudovládni sociáli.“

„Teda je rozdiel medzi nimi?“ tázal sa rychtár.

„Áno je, a to veľký rozdiel,“ odvetil Pokorník. Kresťanskí sociáli na tom pracujú, aby delníci a chudobní ľudia boli dobrými kresťanmi a kresťanským spôsobom, dľa zásad kresťanských a zákonitými prostriedkami domáhali sa práva a polepšenia svojho biedneho stavu.“

„Teda takí kresťanskí sociáli nie sú škodliví,“ poznamenal rychtár.

„Pravda že nie sú,“ odvetil Pokorník. „Preto aj kňazi nielen nie sú proti ním, ale stavajú sa im na čelo; áno i sám sv. Otec, Lev XIII., je ich priateľom. Ináč je to však a tými sociál-demokratmi, ktorí rozhadzujú sa s heslom: „svoboda, rovnosť a bratstvo“, a tým heslom zaslepujú seba i svet. Oni pod svobodou rozumia všelikú bezzákonnosť, pod rovnosťou prestatie všelikej vrchnosti, pod bratstvom spojenie sociál-demokratov k domáhaniu sa a k uskutočneniu tej svobody a rovnosti. Sú medzi nimi i vodcovia i prívrženci, ale tí vodcovia sami neveria v to, čo hlásajú; ide im len o to, aby svojimi námysľami rozdráždili, k sebe pritiahli a vykoristili ľud. Nechcejú vám oni zdarma hubou mleť. Vydávajú i noviny sociál-demokratické, aby slepý ľud predplatkami hojnými naplnil im vrecká. Znám jednoho, ktorému to remeslo za niekoľko rokov tak poslúžilo, že si kúpil v meste dom za 25.000 zl. Tí nimi oslepovaní sú tak krátkozrakí, že nevládnu prezrieť ani to, že ich namysleniny nedajú sa uskutočniť, ani to, že ich námysly sú jako im tak i krajine nebezpečné a škodlivé. Oni chcejú, aby sa majetky buď rozdelily, alebo aby štát živil chudobný ľud. Tým spôsobom by muselo prestať právo vlastnícke. Ten, ktorý svojou pracovitosťou, usilovnosťou a šetrnosťou prišiel k majetku, musel by sa deliť i s darebákom, ktorý lenošil a vysedával v krčme. Z tej príčiny so sociál-demokratmi hulákajú všetci tuláci, ktorým sa chce jesť a piť, ale smrdí im pracovitosť a suché hrdlo.“

„Bol by bláznom potiť sa pri práci, keď mu druhý bude museť dať pečené holuby do úst,“ usmial sa rychtár.

„A ešte väčším bláznom by bol ten, kto by sa hrdloval na ledajakých lenochov a pijákov,“ doložil Pokorník. „Podobne je nesmyslom, aby štát zaopatril občanov. Čo že rozumia sociál-demokrati pod štátom? Môžu rozumeť len, vládu, t. j. mužov, ktorí v mene kráľa spravujú krajinu. Kde-že tá vláda vezme peniaze k tomu zaopatreniu občanov? Musela by sa o nich tak starať jako sa stará o vojakov. Potrebovala by milliony a milliony! Odkiaľ by vzala tie milliony? Buď by museli do krajinskej pokladnice platiť občania, alebo vláda prevzala by do správy všetky obchody, remeslá a hospodárstva. Či by mali počestní občania hrdlovať sa a ešte platiť, aby mala vláda z čoho živiť lenochov a pijákov? Keby však vláda prevzala obchody, remeslá a hospodárstva: čím by boli občania? Jej otrokami!“

„Ďakujem pekne za také sociál-demokratické sriadenie, vlastne nesriadenie štátu,“ doložil rychtár.

„Ale ešte nie sme na konci s tým sociál-demokratickým podivínstvom,“ hovoril ďalej Pokorník. „Sociál-demokrati hovoria, že náboženstvo je osobnou vecou každého jednotlivého občana. Či a čo kto verí, do toho vraj nikoho nič. Oni neuznávajú verejnú správu duchovnú čili sriadenie cirkevné, áno nechcejú žiadne náboženstvo; oni chcejú mať štát bez kresťanstva, bez náboženstva.“

„Teda stáda ľudí a to bez pastierov, áno bez Boha,“ rozsrdil sa rychtár. „K takému sociál-demokratickému sriadeniu spoločnosti ľudskej svedčaly by len chlievy.“

„Áno, len chlievy a peleše,“ dodal Pokorník. „To tým viac, že sociál-demokrati zavrhujú i stav manželský. Oni chcejú mať i tú svobodu: dnes byť s Ančou a zajtra s Kačou.“

„Nuž a s dietkami čo?“ pýtal sa namrzený rychtár.

„Hm, dľa ich hlavy aby sa staral o ne zas len štát,“ pokrčil plecom Pokorník.

„No, už sa nedivím, že sociál-demokrati nenávidia kňazov a hubujú na nich,“ miknul hlavou rychtár. „Kto vstúpil do služby čertovej, nemôže mať dobrého oka ani jazyka na služobníkov Božích. Kňazi môžu podporovať len kresťanských sociálov, ale nie sociál-demokratov.“

„Áno, kňazom záležať musí na kresťanstve, nielen pre večné spasenie duší, ale i pre časný blahobyt spoločnosti ľudskej,“ pokračoval Pokorník. „Bez viery v Boha, bez nádeje na odplatu dobrého, bez obavy pred trestom za zlé nebolo by ani statočnosti, ani vernosti, ani lásky, ani poslušnosti ani vôbec žiadnej cnosti a mravnosti; ľudia stali by sa divochami.“

„No, nech sa len zatúla sem nejaký ten sociál-demokrat,“ zdvihol päsť rychtár. „Však ja mu svojou rychtárskou palicou ukážem, kade ide oje von z dediny!“

„Tak by mal urobiť každý počestný človek,“ prisvedčil Pokorník. „Už i preto, že sociál-demokrati chcejú sa chopiť i násilných, nezákonitých prostriedkov, aby svojim námyslom platnosť vymohli.“

„Tak má učiniť každý dobrý vlastenec a ľudomil,“ dodal Pokorník. „Nesmie nikto ťahať za jeden provaz s tak nebezpečnými podryvačmi pokoja a poriadku v spoločnosti ľudskej. Sboriť je snadno, ale postaviť na rumoch ťažko. Bol bych síce už u konca, ale tu mi napadá ešte jedna myšlienka.“

„A tá je?“ tázal sa zvedave rychtár.

„Je mi to predivné, že sociál-demokrati majú také zuby ostré proti kňazom,“ hovoril Pokorník. „Veď tým odstraňujú od seba práve tých najlepších priateľov ľudu. Práve kňazi podávajú ľudu najlepšiu radu a pracujú k uľaveniu ťarchy ľudu. Kňazi napomínajú ľud k pracovitosti, usilovnosti, skromnosti a striezlivosti, a tak vedú ho k počestnému hľadaniu a ušetreniu majetku. Kňazi hlásajú kresťanskú lásku boháčom, aby milovali chudobný ľud a boli mu na pomoci v jeho biede. A hľa, miesto toho, aby boli kňazom za toto zaujímanie sa ľudu povďačnými, zdvíhajú, proti ním päste a kyje!“

„Inu, koho Pán Boh ztrestať chce, odníma mu rozum,“ podotkol rychtár. „Také je príslovie.“

„Ja však tvrdím, že sociál-demokrati svevoľne odmršťujú od seba rozum a rúcajú sa sami do záhuby,“ končil Pokorník. „Dajú sa za nos vodiť a kulhajú za tými podrývačmi štátu a spoločnosti kresťanskej, ktorí majú krivé nosy a nohy. To je moje presvedčenie.“