ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No teraz zastrčil som do panorámy taký obrázok, ktorý sa vám iste zaľúbi,“ riekol Pokorník.

„Ej, sú to za kone!“ prichvaľoval rychtár. „Hlavy držia hore, ušima strihajú, nohama dupocú a pohybujú sa tak vrtko, jako by v nich všetky žily boly strunami.“

„Hm, vy pozeráte len na kone, a nie i na vozku čili na kočiša,“ poznamenal Pokorník.

„Máte pravdu,“ vyznal rychtár. „Nezáleží len na koňoch, ale i na kočišovi. Také kone bývajú plaché a zaškodili by i sebe i kočišovi, keby neboli navyklé na uzdu a neboli pevnou rukou držané na uzde. Také kone nepotrebujú biča; bič mohol by uvrhnúť i kone i kočiša do nešťastia; lebo plachý kôň je jako slepý; letí i do záhubnej priepasti.“

„Nechcem rovnať človeka koňom,“ hovoril Pokorník. „Bolo by to urazenie dôstojnosti ľudskej. Predsa však nachádzam medzi nimi jakúsi podobnosť. Čo je pre koňa kočiš, to je pre človeka svedomie. Dobrý kočiš bere koňa na uzdu, aby nerobil dľa svojej vôle, ale dľa opatrnej vôle jeho. Boh všemohúci obdaril človeka síce rozumom, aby rozoznal dobré od zlého; ale dal mu i svobodnú vôľu, aby sa odhodlal buď k tomu, čo je dľa rozumu, alebo k tomu, čo je proti rozumu. Bez tej svobody nemal by človek ani zásluhy ani odplaty ani trestu. Vôľa človeka je tým koňom, ktorý nad sebou musí mať opatrného kočiša, ktorý by ju na uzde držal a ju buď riadil v poriadnom behu, alebo zdržoval od nebezpečného behu, ba i splašenia.“

„Hm, kto by si to myslel, že i v tom máte zkúsenosti!“ pokrútil hlavou rychtár. „Som zvedavý, koho dáte tej vrtkavej vôli za kočiša.“

„Nuž koho?“ hovoril Pokorník. „Toho, ktorého dal nad ňou sám Boh človeku, totižto svedomie. Je to vnútorný hlas, ktorý káže človeku: to čiň! alebo: to nečiň! Učinil-li niečo dobrého, dľa rady rozumu, vtedy ten hlas svedomia pochváli jeho skutok a vyhlási ho za hodného odmeny; učiní-li však niečo zlého, proti rade rozumu, karhá ho a vyhlasuje ho za hodného trestu.“

„Hej, keby si ľudia vážili a poslúchali toho kočiša, neuvaľovali by ani na seba ani na iných nešťastia!“ zavzdychol si rychtár.

„Tak je,“ prisvedčil Pokorník. „Ale ani kočiš nenarodil sa za dobrého kočiša. I on musel byť časom k tomu poučený, cvičený a vzdelaný. Tak je to i so svedomím. Ono musí byt tiež pestované, cvičené a vzdelávané. Zárodok svedomia je síce v srdci človeka; ale jestli sa on náležite nevyvine a nevypestuje, zostane svedomie tupé. Dieťa má tiež v sebe schopnosť k mluveniu; ale, keby ono von zo spoločnosti ľudskej, niekde v horách rástlo, samo od seba nenaučí sa hovoriť. Jestli sa ale vo spoločnosti ľudskej naučilo hovoriť, musí sa držať pravidiel mluvy; lebo ináč nebolo by srozumiteľné ľuďom. Tak aj človek musí sa navyknúť konať dľa hlasu svedomia, a nie proti nemu. Má-li svedomie byť dobrým kočišom, musí byť bedlivým a striezlivým kočišom.“

„Hm, jestli ten kočiš na voze zaspí alebo je opilý, pustí uzdu koňom, a oni splašené povláčia ho,“ vysvetľoval rychtár.

„Tak je i so svedomím,“ dodal Pokorník. „I ono v mnohých ľuďoch zaspí. Keď človek slovo Božie neposlúcha, nič dobrého nečíta a spasiteľné napomenutia neprijíma, svedomie už ho potom neznepokojuje, nenapomína, nekarhá a nechá ho robiť dľa svevole. Stane sa ľahostajným ku všetkému. Tiež i to svedomie stáva sa podobným tomu opilému človeku. Číta-li neverecké a nemravné časopisy a knihy, vede-li obcovanie s nevercami a nemravníkami, svedomie v ňom buď otupie alebo poruší sa bludnými náhľadmi. Keď mu ku pr. tie neverecké a nemravné časopisy a knihy, tí nevereckí a nemravní spoločníci ustavične hudú, že nenie večnosti, a človek len to má, čo za živa užije, oddá sa živobytiu zvieraciemu, telu a chtiačom jeho. Vezme-li si do hlavy, že po smrti nenie ani odmeny ani trestu, neváži si cnosť, neoškliví si neprávosť, nemá ohľad ani na rozum ani na zákon ani na slušnosť, len na to, aby ho policajt čili strážnik nezdrapil za golier. Takí ľudia páchajú čo chcú a jako chcú, bez citu a studu; a toto nazývajú svobodou svedomia.“

„Ba nesvedomia,“ dodal rychtár. „Každá vec nech sa pomenuje svojím vlastným menom!“

„A kam vede takáto svoboda svedomia?“ tázal sa Pokorník. „Sú toho svedkami väzenia, káznice, áno i nemocnice pre zvrhlých bujníkov. Takých ľudí teda, ktorí už v sebe necíťa pohnutie svedomia, nazývame nesvedomitými, a takí nesvedomití nie sú menej nebezpeční než besní; lebo pred nimi nenie nikto istý ani s dobrým menom ani s majetkom ani so svojou osobou a životom.“

„K čomu teda rozdiel robiť medzi bezsvedomím a svobodou svedomia?“ hovoril rychtár.

„Ovšem zlodej jako zlodej,“ odvetil Pokorník. „Predsa však robia ľudia rozdiel medzi nimi. Je-li kto trhanom, kradne; je-li pánom, odcudzuje; je-li úradníkom, zpreneveruje, je-li kniežaťom, annektuje čili sebe privlastňuje. Tak je to tiež s tým žiadnym a svobodným svedomím.“

„Bude to iste čert jako diabol,“ pridal rychtár. „Oba rožkatí.“

„Tí, čo sa s tým svobodným svedomím rozhadzujú, hovoria: „Veriť alebo neveriť, to činiť alebo nečiniť, čo a jako sa ľúbi komu byť, — je svobodou svedomia. To je ich heslo,“ vykladal Pokorník.

„To by toľko znamenalo: Zachovaj alebo nezachovaj zákon, to je všetko jedno,“ poznamenal rychtár. „Neviem, jako by kto obstál pred svetskou vrchnosťou, keby robil proti zákonu.“

„Však to ich heslo neopovážia sa obracať proti svetskému zákonu,“ dodal Pokorník. „Dobre vedia, že v tom svetská vrchnosť nenie liberálna; ale jednajúcich proti svetskému zákonu sotila by za mreže. Oni tú zbraň obracajú proti náboženstvu, menovite proti cirkvi katolíckej, a to i čo sa týče viery i čo sa týče mravnosti. Dľa ich hlavy cirkev katolícka je nepriateľkou svobody svedomia, lebo — vraj — žiada, aby každý, čo sa týče viery a mravov, podrobil sa jej naukám a predpisom; t. j. aby sa riadil dľa toho, nie však dľa svojho náhľadu a dľa svojej ľúbosti. Ja však hovorím: Koho-že máme poslúchať vo veciach viery a mravov, keď nie cirkev, ktorá je k tomu od Boha založená, aby nám bola svetlom a voditeľkou po ceste k časnému a večnému spaseniu? Veď preto prišiel Syn Boží, Ježiš Kristus na svet, aby nám zjavil pravdy nebeské a ukázal nám i svojím prikázaním i svojím príkladom cestu života. On založil cirkev k tomu cieľu a poslal jej Ducha svätého, aby ju pri pravde zachoval a spôsobnou učinil viesť pokolenie ľudské po ceste k spaseniu. K čomu že aj v cirkvi ustanovil pastierov?“

„Aby pásli a vodili ovce jeho,“ dodal rychtár. „Nešťastné ovce, ktoré sa ich nedržia! Zablúďa a konečne dostanú sa pod pazúry a zuby nenasytného dravca, vlka.“

„Nauky cirkve katolíckej sú hvezdou stálicou, ktorá nemení svoju polohu; ale nie hvezdou bludicou, ktorá mení svoju polohu. Opatrní námorníci neriaďa lode svoje dľa blúdic, ale dľa stálic, aby sa dostali do prístavu. Ten, kto na mori tohoto sveta nechce byť vetrom všelijakých náhľadov a námysľov sem i ta metaný; ten, kto chce byť bezpečný na ceste do prístavu večného spasenia, musí sa dať riadiť vo viere a mravoch naukami a predpisami cirkve. Ona nemôže dovoliť takú svobodu svedomia, aby jej dietky verili a činili, čo sa im ľúbi. Je to nešťastnou pošetilosťou, keď si niektorí namýšľajú, že Boh, jeho zákon a jeho súd riadiť sa má dľa ich hlavy. Slnko je na oblohe, bár aj slepý zapiera, že je slnko. Isté je, že voda stáva sa ľadom, bár aj černoch v horúcej Afrike veriť to nechce, poneváč to nikdy nevidel. Podobne je i to pravdou, čo cirkev učí, bár by boli aj tisíce ľudí, ktorí proti tomu kričia a sa zpierajú. A jako je to s naukami cirkve, tak je to i s jej predpisami v záležitosti mravov. Ona nemôže a nesmie trpeť takú svobodu svedomia, aby každý robil čo sa mu ľúbi.“

„Jako by to aj vyzeralo v dome hospodára, keby každý robil dľa svevole!“ dodal rychtár.

„Cirkev je k tomu, aby ukazovala ľuďom cestu k cieľu; kto tou cestou nekráča, ten blúdi, ten si ľahkomyseľne zahráva so životom. Kráčal-li bludnou cestou, táto po smrti nedá sa viac napraviť.“

„Veru, keď raz tá dušička vyletí z tela, nemožno ju nazpak zavolať do toho prázdneho tela, aby ho vzkriesila k novému časnému životu,“ podotkol rychtár.

„S tou odletelou dušičkou ešte nenie človek u konca,“ pokračoval Pokorník. „Čaká na ňu prísny examen a súd Boží. Bude sa zodpovedať, či to verila a dľa toho jednala, čo Syn Boží a jeho svätá cirkev učila a prikazovala, ale nie to, čo sa komu ľúbilo a neľúbilo. Tam každý pozná, kam ho priviedla tá svoboda svedomia.“

„Pozná, pozná, ale už bude pozde, milý drozde,“ dodal rychtár.

„Svoboda svedomia je pekné slovo, ale zlou vecou od koreňa,“ pokračoval Pokorník. „I naši prví rodičia v raji konali dľa takej svobody svedomia: a kam ich to priviedlo? Tá svoboda svedomia je sladkým jedom; chutným, ale záhubným. Je to podobné svobode, danej neopatrnému chlapcovi, aby si v lekárni čili apatheke vybral, čo chce. Každý priečinok, každá nádoba a každá sklenica leží pred ním otvorená, ale bez výstrahy. Snáď už v prvý deň tej svobody zaplatil by to životom, keby siahol po jede, ktorý vyzerá a chutná jako potlčený cukor. Cirkev nedovoľuje takú svobodu svedomia, ale vystrieha pred ňou, aby človek neupadol do nebezpečenstva a záhuby.“

„Veru múdro činí,“ dodal rychtár. „I ja mám pod kľúčom jed k záhube potkanov, aby si ho môj Janko snáď nenatrel na chlieb, mysliac, že je to mladé maslo.“

„Pravé svedomie je opatrný kočiš s uzdou, tá svoboda svedomia je ľahkomyseľný kočiš bez uzdy, ktorá má riadiť a zdržovať kone,“ hovoril ďalej Pokorník. „Jako tie bujné kone nerádi majú uzdu, tak tiež ľahkomyseľní a svevoľní ľudia nerádi majú hlas pravého svedomia. Oni nejednajú dľa rozumu, ale dľa vôle, ktorá sa kloní k zlému. Čo je ich náruživosťam odporné, to zavrhujú; čo im lichotí, toho sa chápajú. Rozum im hovorí: „Drž sa toho, čo Boh zjavil, a podrob sa učeniu cirkve!“ Pýcha ale im lichotí: „Ty si múdry a nenie ti treba, aby ťa kto učil!“ Zjavenie Božie hovorí: „Po smrti časnej je život večný, je súd, je odmena dobrého a trestanie zlého!“ Svevoľa mu lichotí: „Čo ťa tam po večnosti, súde a zatrateniu večnom! Uži sveta a jeho rozkoší; po smrti nenie ani života ani rozkoše.“ Viera mu hovorí: „Boh je k živému hriešnikovi milosrdný, ale na druhom svete prísne spravodlivý!“ Svevoľa však mu lichotí: „Boh je otec milujúci a dobrotivosť jeho neuvrhne nás do zatratenia.“

„Vždy len otec, otec dobrotivý! je pesnička daromných ľudí,“ dodal rychtár. „Múdry otec má na neposlušné decko i prut.“

„Jestli v tom ľahkomyseľnom svevoľníkovi niekdy prebudí a zbúri sa svedomie, svevoľa mu nedopustí, aby si povšimnul jeho hlasu, jeho výstrahy a hrozby. Miesto toho, aby zvrátil oje, hľadá svedomie uchlácholiť, otupiť a potlačiť.“

„Dovoľte, že vašu reč pretrhnem,“ požiadal rychtár Pokorníka. „Nedávno som tu mal smiešny súd. Súseda Nespalková mala kohúta, a keď tento ráno zaspieval, čeliadka musela vstať. Čo urobili? Zabili kohúta, aby nemuseli tak zavčas vstávať.“

„Nuž takým budiacim kohútom je aj hlas pravého svedomia,“ poznamenal Pokorník. „Tí, ktorí nechcú sa dať prebudiť z nevery a nemravu, zabíjajú ho v sebe, buď pohľadom na iných sebe podobných, buď čítaním takých časopisov a kníh, ktoré vieru a mravy podkopávajú, alebo do márností a rozkoší sveta pohrúžení sú.“

„Je to jako vo mlyne, kde človek pre ustavičný hluk a zvuk ani vlastného slova nepočuje,“ poznamenal rychtár.

„Ano, zahlušujú hlas svojho vlastného svedomia,“ pokračoval Pokorník. „Jedni zapchávajú ústa tomu svedomiu tými neokresanými slovami: ,Keď tých čert nevezme, nevezme ani mňa.‘ Myslia, že tým niečo múdreho vyplkli.“

„Hm, prečo nevyslovia to tak: ,Keď ich čert vezme, vezme i mňa?‘“ usmial sa rychtár.

„Nemajú oni obyčajne vlastných myšlienok a presvedčenia, ale sú jako opice, napodobňujúce a nasledujúce iných v rečiach a skutkoch, čo z časopisov a kníh do seba vssajú, s tým sa honosia, toho sa pridŕžajú.“

„V tom vás nerozumiem,“ bokom pohliadol rychtár na Pokorníka. „Veď i ja čítam časopisy a knihy, ale preto nie som ani neverec ani nemravník.“

„Teší ma vaše slovo,“ vstúpil mu do reči Pokorník. „S časopisami a knihami je to tak, jako so spoločníkami. Príslovie hovorí: ,Povedz mi, s kým obcuješ, a ja ti poviem, čo si za jakého.‘ Vy čítate také časopisy a knihy, ktoré vás vo viere a mravnosti kresťanskej, jako i vo veciach pre časný a večný život vzdelávajú; ale svobodomyseľník by tie vaše časopisy a knihy od seba odmrštil. On má zaľúbenie v takých časopisoch a knihách, najviac tých cesnakových, ktoré mu hudú tak, jako sa jeho svobode svedomia ľúbi; ktoré ho v nevere utvrdzujú a jeho telesnosti, rozkošníctvu lichotia. On nehľadí na to, či mu kto dobre radí, ale len na to, čo jemu a jeho náruživosťam pochlebuje.“

„S tým výkladom som úplne usrozumený,“ prisvedčil rychtár.

„A budete usrozumení aj s tým mojím výkladom, keď vám poviem, že s tou svobodou svedomia je to asi tak, jako so svobodou remesla,“ horlil ďalej Pokorník. „Je každému svobodno prevodzovať jakékoľvek remeslo, či mu rozumie alebo nie. Ľahkomyseľník zariadi si dielňu, ožení sa, zadlží sa a potom padne, áno so sebou strhne i tých, ktorým dlhuje. Neznajúc plávať, dal sa do plávania, a utopil sa. Mal sa držať toho, čomu sa bol učil.“

„Keď som kedysi chodil do latinskej, počul som to príslovie: ,Sutor ne ultra crepidam,‘ čili: ,Ševče zostaň pri svojom kopýtku,‘“ dodal rychtár. „Kto nenie kňazom, nech sa do kňazského povolania nemieša, ale vo veciach viery a mravnosti kresťanskej nech sa toho drží, čo mu kňaz v mene svätej cirkve ohlašuje.“

„S tou svobodou svedomia je to ešte horšie než so svobodou remeslovania,“ pokračoval Pokorník. „Fušer škodí si len vo veciach časných, ale svobodomyseľník škodí si na duši. Má-li si kto sám tvoriť náboženstvo, utvorí si len také, jaké mu vnuká telesnosť a mozok. Je on podobný choromyseľnému alebo opilému; jeho zimničná a rozpálená krev maľuje mu také obrazy a sny, ktoré, ačkoľvek sú jeho fantasiou splodené a falošné, pokladá za skutočné a pravdivé. Nuž keď taký svobodomyseľník, bár aj nemá pod čapicou, svoje bludné náhľady a námysly vo viere a mravoch pokladá za pravdu a skutočnosť, je to tým horšie; lebo pri svobode svedomia potratí pravé svedomie.“

„Zostane, pravda, bez toho pravého kočiša, ktorý by ho viedol k dobrému a zdržoval od zlého,“ zakončil rychtár.