ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ha, ha!“ zasmial sa Pokorník, zastrkujúc nový obrázok do panorámy. „To bude na zakočenie predstavenia, čili jako sa hovorí — na pospas. Kuknite naň!“

„No, veru pekný pospas! Až ma zima prechádza pri pohľade naň,“ poznamenal rychtár s kyslou tvárou, „Čože je to za strašiaka slamenného s velikánskou hlavou?“

„Prv, než vám čo-to o tom poviem, budem vám rozprávať niečo zo svojho chlapeckého veku,“ nabídnul sa Pokorník. „V pozdnú jaseň, keď už býva zažltlých tekvíc na vozy, vybrali sme z nich čo najbachratejšiu, pri stupe sme ju otvorili, jadra a celú vnútornosť sme z nej vybrali, tak že bola podobná prázdnemu súdku. Na jednej vypuklej strane vyrezali sme hore dve guľaté dierky: to boly oči. Pod nimi v prostriedku vyrezali sme podlhovastý, končiarom hore obrátený trojhran: to bolo miesto nosa. Pod ním vyrezali sme vodorovnú, podlhovastú, okruhlú dieru: to boly ústa. Ich horné a dolné kraje porezali sme na dolu a hore trčiace kúsky: to boly zuby. Tak sfabrikovanú hlavu postavili sme na holovinu (terčinu), obloženú slamou: to bolo telo. Strašiak bol hotový.“

„A kam s ním?“ pýtal sa rychtár.

„Naváľali sme veľkú guľu sňahovú, a na ňu vytýčili sme toho strašiaka,“ odpovedal Pokorník. „Čakali sme, až nastane tma. Do hlavy vložili sme horiacu sviecu.“

„A čo to malo znamenať?“ tázal sa rychtár.

„My sme to nazvali smrťou,“ pokračoval Pokorník. „Divákov, zvláštne z drobnej mládeže, dostavilo sa hojno. Z počiatku bály sa deti tej smrti a len z ďaleka hľadely na ňu; ale — jako to býva pri dietkach — pozdejšie prestaly sa triasť zimou a ani si tej smrti navšímaly.“

„Inu, tak to býva s tými strašiakami,“ hovoril rychtár. „Vrabci z počiatku, keď vidia takého strašiaka v konopách, krúťa hlavou a čvirikajú; ale keď ten strašiak vždycky len na jednom mieste hlivie, odložia strach a sadnú i naň.“

„Tak je to i s ľudmi,“ porovnával Pokorník. „Zomre-li niekto náhlou, nenadálou smrťou, otrasú sa a pomyslia si, že ich tiež podobná smrť môže chytiť za hrdlo; sotva však mrtvého pochovali, mizne im z hlavy pamiatka na smrť, jako by sa ich ani netýkaly slová sv. Pavla: „Ustanoveno je všetkým ľudom jedenkrát umreť.“ Smrti si nevšímajú, na ňu sa nepripravujú, ačkoľvek sa v chráme dosť často pripomína i to upozornenie tohože apoštola, že po smrti nasleduje súd.“

„Sú ľudia ľahkomyseľní, áno nemúdri, neznajúci, jak krehkou nádobou je telo ľudské,“ poznamenal rychtár.

„Áno, krehké, krehkejšie než keby bolo zo skla,“ dodal Pokorník. „Telo naše je ovšem umeleckým dielom Božím, z rozličných kostí, členkov, žíl, kože, mäsa a vnútorností záležiace; v ních je rozličná štiava a tekutina, jako v nejakej apathéke. V tele ľudskom dňom a nocou sa pracuje, jako v nejakej fabrike; v žalúdku to varí, vrie a jiedlo i nápoj roztrieďuje; jednu časť vyhadzuje von, druhú podržuje a k výžive tela vynakladá. Hlavnou čiastkou, je krv, ktorá prúdi po celom tele a hýbadlo svoje má v srdci. Každá, i najmenšia čiastočka má svoju úlohu, a prestane-li plniť svoju úlohu, celý ústroj tela príde do neporiadku, ba i do nebezpečenstva. Je ono podobné hodinovému stroju. Nech v tom stroji chýba pružnosť pera alebo nepatrný zúbok na koliesku, hodiny zastanú. Tak je i v tele ľudskom. Nech žlč prekročí svoju mieru; nech krv zastydne alebo sa rozpáli; nech nemierne alebo nemiestne jiedlo žalúdok netrávnym učiní; nech z rany škodná šťava vleje sa do krve a otroví ju; nech nemiernym užitím liehoviny rozbúrená krv prskne i len kvapku do mozgu; nech od ľaku, ľútosti, áno i od nenadálej radosti pretrhne sa prúdenie krve a účinkovanie srdca, alebo iná nehoda pokazí ten vnútorný ústroj tela, ono lebo začne hynúť alebo i docela zasekne.“

„Tak je, tak,“ prisvedčil rychtár. „Ústroj tela môže sa pokaziť i vtedy, keď človek na to najmenej pomyslí. U nás jeden súsed vyhral v lotterii tisícku, a tá radosť tak na neho účinkovala, že mrtvicou ranený padol na zem. A koľko ľudí od prílišného hnevu zakúsilo podobný úpadok!“

„A koľko zovnútorných vecí ohrozuje život človeka!“ dodal Pokorník. „Nehovorím o cholere a chytľavých nemociach. Koľko ľudí zavaleno bolo v doloch, kameňolomoch, pri kopaní studní a podkopávaní brehov! Koľko padlo so stromov, zahynulo pri kúpaní a plávaní, sošmyklo sa s lešení a zahynulo pod sboreným múrom! Koľko ohňom alebo od pušky, a to i myslivcov, ktorí predsa opatrní bývajú pri zachádzaní s puškou! I kto-že by vypočítal rozličné nehody, ktoré zbavujú ľudí života?“

„Inu, čo stalo sa jednomu človeku, stať sa môže i druhému,“ riekol rychtár. „Nikto nemá na písme, že smrť ešte je ďaleko od neho s kosou svojou. Mne dnes, zajtra snáď tebe.“

„Páska medzi dušou a telom je veľmi slabá,“ vykladal Pokorník. „Ona z vôle alebo z dopustenia Božieho môže sa skorej pretrhnúť, než si namýšľame. Kto vie, či už na píle nenie hotová tá doska, z ktorej mi rakev pripravia? Možno, že konec tohoto roku už bude koncom života môjho, a na takto rok už tráva poraste nad hrobom mojím.“

„Inu, človek nesmie si namýšľať, že smrť bude mať ohľad na jeho vek, majetok, stav a hodnosť,“ dodal rychtár. „Áno ona nestará sa ani o to, či máš svoje účty hotové, s ktorými sa máš dostaviť pred súd Boží. Nezostane pred domom sedeť, kým si pokonáš svoje záležitosti a napíšeš svoj testament. Suchým okom hľadí na dieťatko, ktoré žízni po prsiach umierajúcej matky; usmrcuje matku, a nechá dieťatko nariekať. Koľkokrát sme už v novinách čítali, že odviedla kňaza od oltára, kazateľa s kazateľnice, rečníka s rečnišťa, tanečnicu z tanecnišťa, sedliaka od pluhu, nádenníka od rýla a motyky, remeselníka od ihly, šidla a nákovy.“

„Darmo i najsilnejší a najzdravší človek počíta na budúce roky živobytia svojho,“ pravil Pokorník. „Sú ony známe len Bohu vševedúcemu, a krem neho nikto nevie, ktoré číslo bude mu posledným. Tak to chce Boh, aby človek vždycky bol na smrť pripravený a mal svoje účty v poriadku.“

„Má byť skutočne podobný svedomitému pokladníkovi,“ dodal rychtár. „On sa nepoľaká, keď dozerači nenadále ho prekvapia, alebo v obyčajnú dobu prídu prezerať mu počty.“

„Kiežby každý človek tak v poriadku mal počty života svojho,“ zavzdychol si Pokorník. „Neľakal by sa odchodu k nebeskému Pánovi, ktorý mu povie: „Vydaj počet z vladárstva svojho!“ Ani iní nebudú museť okoľkovať, keď budú prinútení upozorniť ho na smrť.

„Skutočne pri človekovi, ktorý sa bojí smrti, býva mnoho tých okoľkovaní,“ poznamenal rychtár. „Nikto nemá smelosti, aby mu povedal zrovna tak, jako niekdy povedal prorok Isaiáš kráľovi Ezechiášovi: „Sriaď dom svoj, lebo umreš!“ Nemocný len tak z ďaleka šípi, že nedôverujú v jeho život. Lekár robí kyslú tvár, že lieky málo účinkujú. Táže-li sa milosrdnej sestry, ktorá ho opatruje, či vyzdravie; ona pokrčí plecom a povie: „Pán Ježiš zázračne aj nemocných uzdravoval.“ Na domácich pozoruje smutné tváre a začervenené oči, čo znamenie, že sa v pobočnej izbe alebo v kuchyni vyplakali nad ním. Prijde súsed, s ktorým bol v nepriateľstve a podáva mu pravicu, rieknuc: „Súsede, odpusť, že som ťa urazil! I ja ti zo srdca odpúšťam.“ Nohy zapuchlé pripomínajú mu, že už nebude na ne naťahovať nohavice. Konečne navštívi ho i pán farár, a čo zamlčovali domáci, s veľkou opatrnosťou pošeptá mu: „Priateľu, dobre by bolo, keby ste prijali aj nebeského lekára, Ježiša Krista, ktorý milosťou svojou lieči i dušu i telo. Kto vie, čo sa môže prihodiť? Sme všetci smrteľní.“ Sú to slová dosť srozumiteľné, aby pamätal na dušu, ktorú má oddať Bohu, a na telo, ktoré má oddať zemi, z ktorej pôvod vzalo.“

„Šťastie preňho, pochopil-li a vzal-li si k srdcu tie slová duchovného otca,“ dodal Pokorník. „Nešťastie však je-li i k tomu hluchý, čo by ho pripravilo na cestu do večnosti. Lepšie je pripraviť sa k pokojnej smrti spravodlivého, než zapríčiniť si nepokojné a zúfanlivé posledné hodiny života.“

„Skutočne je to nielen nekresťanský, ale i nemúdry človek, ktorý sa nedá zavčasu zaopatriť svätými sviatosťami,“ hovoril rychtár. „Čo sa má báť prijatia svätých sviatostí? Ich hodné prijatie utišuje srdce, ba i boľasti, áno mnohokrát dáva i obrat nemoci. Znám mnohých, ktorí po prijatých svätých sviatosťach vyzdraveli a dosaváď sú na nohách. Iní po zaopatrení boli tak pokojní a odovzdaní do vôle Božej, že s úplným kľudom len jako by zaspali. Bol som mládenec, keď môj otec umieral. Po zaopatrení povolal nás k sebe, dal nám otcovské napomenutie a požehnanie s takou tichosťou, jako nikdy predtým. Tak sa nám zdalo, jako by bol túžil so sv. Pavlom, rozpadnúť sa dľa tela a dostať sa ku Kristu Pánu.“

„Vôbec ľudia žijúci predstavujú si umieranie v strašnejšom obraze než ono skutočne je,“ dodal Pokorník. „Moja nábožná matka po zaopatrení, cíťac klesanie síl svojich, častokrát sa ma tázala docela pokojne: „A už to bude?“ A po čom túžila, stalo sa jej. Ani sama netušila, že len zaspí… navždy. Naproti tomu však takí, ktorí oddaní boli len telu, svetu a márnosťam jeho, a nedbali na dušu a večnosť, viedli hrozný boj so smrťou, ktorej sa protivili, a z tej príčiny o zaopatrení k smrti ani počuť nechceli. V rozdráždenosti a zúfaní škrípali zubami, vlasy si škubali, rukama metali, ba — miesto modlitby — len zlorečenia z hrdla kydali, kým nešťastnú dušu nevypustili.“

„Chráň nás milý Pán Boh od takej smrti!“ zakončil rychtár.

„Pán Boh uslyš!“ dodal Pokorník. „Daj Boh, aby nám nebolo úzko, keď nám bude biť posledná hodina!“

„Dobre že pripomínate hodiny,“ hovoril rychtár, pohliadnuc na visiace hodiny kukučkové. „Jako ten čas uteká! Rád síce hľadím do tej vašej panorámy a počúvam vaše výklady, predsa však i tu platí príslovie: „Každá pesnička má konec.“ Nepochybujem, že sú už v kuchyni tie naše nespokojné s naším predlženým hovorom.“

„Už je večera na stole!“ zavolalo medzi ních prišlé dievčatko.

„Idem, idem,“ opakoval rychtár. „A vy spratajte si svoju panorámu a poďte so mnou. Ste mojím hosťom i nocľažníkom. A keď niekdy zase zablúdite do našej dediny, neobídite ma.“

„Dá-li Pán Boh dožiť, neminem vašu dobrotu,“ zakončil Pokorník.