ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pozrite do panorámy, do ktorej som strčil obraz jednoho velikánskeho domu,“ slovil Pokorník. „Uhádnite, čo to za dom.“

„Skutočne z vonku pekný, velikánsky dom,“ odvetil rychtár. „Takým domom len veliké mestá sa honosia. Čo to za dom? Nuž ten veličazný komín v ňom poukazuje na to, že je to nejaká fabrika.“

„Uhádli ste,“ prisvedčil Pokorník. „Je to továrňa alebo — jako neslovensky hovoria — fabrika. Také továrne sú svedkom pokroku, na jaký je hrdým priemysel našej doby.“

„Nie však chudobní remeselníci,“ poznamenal rychtár. „Čím viac tovární, tým menej zárobku remeselníckeho.“

„Máte pravdu síce, ale len z polovice,“ vysvetľoval Pokorník. „Sú aj také továrne, ktoré s jednej strany nie sú na ujmu remeselníkom, s druhej strany však sú v prospech delníkom; ku pr. cukrovárne.“

„Delníkom?“ odvetil rychtár. „Továrne sú ovšem v prospech delníkom, ale i na zlo im i spoločnosti ľudskej. Sú to hniezda a školy sociál-demokratov.“

„Máte ovšem zase pravdu, ale tiež opäť len z polovice,“ dodal Pokorník. „Závisí ono to od sriadenia a spravovania továrne. Hľadí-li správa továrne len na zisk svoj, nie však i na vieru a mravnosť delníkov, je ona na mravnú škodu i delníkom i spoločnosti ľudskej, áno mnohokrát i hniezdom sociál-demokratov. Hľadí-li však správa továrne nielen na zisk, ale i na ľudskú dôstojnosť, na vieru a mravnosť kresťanských delníkov, nestane sa ona hniezdom a školou sociál-demokratov.“

„Takých tovární bude pramálo,“ pohodil smutne rychtár. „Bol som kedysi za svojho mladia i ja v továrni zápaľkovej v Pešti. Majiteľ nebol lakomý a bez srdca žid, ale statočný a nábožný katolík. Meno jeho — na koľko sa pamätám — bolo Zariecky.“

„Počul som o ňom,“ hovoril Pokorník. „Keď som bol v Turč. Sv. Martine, hrali tam Palárikov slovenský divadelný kus „Drotár“, ktorého hrdinom je — vraj — ten Zariecky. Jako drotársky chlapec prišiel do jednoho zámožného domu drotovať. Jeho sličnosť, obratnosť a rozumnosť v odpovedaní na otázky rozličné tak sa zaľúbila panej, že ho podržala, vyobliekala a dala do škôl vzdelávať. Časom dostal sa kamsi do Anglie, kde v zápaľkovej továrni priučil sa tajomstvu zápaľkovému. Navrátiv sa do vlasti, založil v Pešti podobnú továreň. Čo verný Slovák mal v továrni samých Slovákov, najmä z Oravy. Hľadel nielen na zisk svoj, ale i na dobro svojich delníkov. Spozoroval-li pri niekom pijanstvo, tohoto raka delníkov, netrpel ho pod strechou. Poneváč v Terezine nebolo slovenských služieb Božích, každú sobotu pod večer modlieval sa so svojimi delníkami ruženec a litánie, potom im prečítal evangelium a výklad jeho z Goffinovej „Postilly“. V nedeľu sa nepohlo ani slámkou, ale delníci povinní boli ísť do kostola k najsvätejšej obete oltárnej. Je tak?“

„Skutočne je tak,“ prisvedčil rychtár. „Bol to biely havran medzi továrnikami.“

„I to som počul o ňom, že v sriadení slovenských služieb Božích v Terezine on mal popri Klempovi najväčšiu zásluhu,“ dodal Pokorník.

„Nech to — už nebohému — Pán Boh odplatí,“ zavzdychol si rychtár. „Jeho tak sriadená továreň nebola hniezdom sociál-demokratov; i ja sám prišiel som domov s dobrým grošom a s dobrým — odpustite mi samochválu — srdcom.“

„Bohužiaľ,“ pokračoval v reči Pokorník, „taký továrnik je za našej doby skutočne bielym havranom. Jako že to aj ide v mnohých továrňach? Pán Boh zapovedal prácu v nedeľu, a naši predkovia preto ten deň Boží tak pomenovali lebo nemá sa v ňom delať. Svetský zákon, jakokoľvek jalový, zapovedá aspoň prácu verejnú a služby Božie znepokojujúcu: však predsa sú továrne, ktoré ohňom, vodou a strojami pracujú; pri tom delníkov na tele i na duši hubia. Na tele ich strhávajú, lebo im telu potrebného odpočinku nedoprajú. Ich modlou je zisk, ktorý hľadajú bez ohľadu na Boha a blížneho svojho. Im je delník otrokom, ba jakoby strojom. Stane-li sa delník k práci neschopným, odoženú ho jako psa, odmrštia ho jako zlámané kolo pri stroji, alebo jako už neupotrebiteľnú metlu. V mnohej továrni hynú delníci i na duši. Továrnikovi nezáleží na jeho vlastnej duši: jako by mu záležalo na duši delníka? Nezáleží mu ani na viere ani na mravnosti delníka. Trpí v továrni jakúkoľvek nevereckú a nemravnú prašivú ovcu, keď je len k práci. Delníci, vidiac že továrnik nič nedá ani na vieru ani na mravy, ani oni si viery a mravov nevšímajú, áno na posmech ich uvádzajú. V nedeľu buď nemajú prázdneho dňa alebo, keď ho aj majú, neidú do chrámu Božieho, ale radšie v krčme vysedávajú a svoje mozolové groše ledabolo trovia a rozhadzujú. Slova Božieho nepočujú v chráme, a dobrého napomenutia v továrni tiež nenie. Zárobok, živobytie, pôžitky a rozkoše majú jedine na mysli; na Boha, na dušu, na smrť a večnosť docela zapomínajú. Nosia na sebe síce tvár ľudskú, ale vedú život úplne zvierací. Ešte i dietky do továrne berú, ktoré by mali poslať do školy, aby sa z ních stali ľudia, a nie zvieracie stvorenia. Čo vyraste z takých dietok, doma zanedbaných, v škole nevzdelaných, a v chráme neušľachtených?“

„A pri takých okolnosťach máme diviť sa zmáhaniu sa nevery a nemravnosti?“ riekol rychtár. „V takej dľa Boha nesriadenej továrni musí sa liahnuť sociál-demokratstvo.“

„Inšie ani nie,“ dodal Pokorník. „Robotník od Boha odpadlý nevšíma si „desatera Božích prikázaní“, lebo ich ani na pamäti nemá. Závistným okom hľadí na boháča a hotoví je i násilia použiť proti nemu, tým viac, keď za hrdlovanie svoje nedostáva spravodlivej mzdy. Pomery delnícke medzi prácudajcom a pracujúcim dajú sa vyrovnať len vzájomným plnením prikázania: „Miluj blížneho svojho jako seba samého.“ Inej zásady nenie“.