ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No už je v poriadku nový obrázok,“ odfúknul si Pokorník. „Sú to ženskí apoštoli.“

„Ale nežartujte,“ odvetil rychtár. „Veď ma len nedržíte za tak neučeného, abych nevedel, čo je pohlavie ženské a mužské pri menách podstatných.“

„Ja som práve použil toho výrazu už k predbežnému poznamenaniu, že i ženské v istých prípadoch môžu zastupovať apoštolov čili rozširovateľov sv. katolíckej cirkve,“ hovoril Pokorník. „Keď sa vám ten výraz nezdá, nuž ten nový obrázok predstavuje ženské apoštolky. Len sa pozrite do panorámy!“

„Ale netárajte,“ riekol mrzutý rychtár. „Veď je to kuchyňa; v nej pani sedí a šije, dievka umýva náčenie. A to majú byť ženské apoštolky?“

„Že je veru tak, presvedčíte sa z výkladu,“ uisťoval Pokorník. „Stávalo sa, že kam nemohli kňazi, tam účinkovaly ženské, jako nejaké apoštolky.“

„Zvedavý som, verte mi, na tie vaše apoštolky,“ zakrútil hlavou rychtár.

„Tak to bolo kedysi v Anglicku,“ tvrdil Pokorník. „Kráľ Henrik VIII., ktorého pápež nechcel, lebo nemohol rozsobášiť od zákonitej manželky, odtrhol sa od katolíckej cirkve; po ňom jeho syn Eduard VI. a jeho dcéra Alžbeta boli najprv šismatikami (odštiepencami), potom protestantami a konečne anglikáncami. Sfabrikovali jakúsi štátnu cirkev anglickú, ktorej hlavou mal byť kráľ.“

„Hm, hm!“ krútil hlavou rychtár. „Či Pán Ježiš k niekomu z anglických kráľov povedal: ,Ty si Peter (= Skala), a na tejto skale vystavím cirkev svoju? Či niekomu z nich povedal: Tebe dám kľúče kráľovstva nebeského a pas baránkov mojich a ovce moje?‘“

„Poneváč im to Pán Ježiš nepovedal, nuž si to povedali sami,“ usmial sa Pokorník. „A beda bolo tomu, kto tej novote sa nepodrobil! Použito bol všelijakých pokušení, úkladov a ukrutností proti tým, ktorí sa verne pridŕžali katolíckej cirkve. Kto sa opovážil sv. mšu slúžiť, toho trestali na hrdle, — kto sa opovážil prítomným byť sv. mši, toho trestali na majetku. Tým spôsobom mnohé katolícke rodiny prišly na žobrácku palicu. Obzvláštne zúrila tá tak rečená, ale len tak rečená ,panenská‘ kráľovna Alžbeta. Bolo jej náramnou radosťou, keď vyšpehovaného katolíckeho kňaza kolesami lámali alebo štvrtili; keď mu zo živého tela vyrezávali srdce a k jej duchavyrážaniu prinášali.“

„Hej, pekná bola hlava anglikánskej cirkve!“ zvolal zdesený rychtár.

„Každý šľachtic, u ktorého vyšpehovaný bol katolícky kňaz, zaplatil to životom,“ pokračoval Pokorník. „A predsa sa katolíctvo udržalo potajomne v katolíckych rodinách.“

„A to jako?“ tázal sa zvedavý rychtár.

„Hlavne skrze ženské,“ odvetil Pokorník. „Muž zamestknaný bol na vonku a mal málo času vlívať na domácnosť. Dušou domácnosti bola manželka. Dostala-li sa do domu nejaká služobná, dosť skoro obznámila sa s učením a živobytím katolíckym, obľúbila si ho; stala sa katolíčkou a vydala sa za katolíka.“

„Aha, už rozumiem tomu obrazu v tej panoráme!“ zvolal rychtár. „Pani dievku poučuje, a dievka naslúcha jej poučeniu. Čo nemohli konať prenasledovaní kňazi, to konaly ženské pri ohništi.“

„Nemyslite si, že ženské konaly také dielo len v anglických kuchyniach,“ poznamenal Pokorník. „Činily to ony i vo verejnosti. Potláčanie katolíctva pochádzalo hlavne odtiaľ, že spisovatelia anglickí falšovali dejepis a učenie katolíckej cirkve a tak rozširovali predsudky proti katolíkom. Keď však nastal ruch dejepisný, časopisný a vôbec spisovateľský, dejepisná pravda vyšla na svetlo, a mizly predsudky proti katolíckej cirkvi i katolíkom. V tom ruchu súčastnila sa hlavne ženská, mis Agnew, ktorá napísala významný román (zábavný spis) pod názvom „Geraldine“. V ňom zábavným spôsobom zavrátila posmechy z katolíckeho učenia a z katolíckych kňazov robené, zapúdila predsudky proti katolíkom a získala pre nich priazeň, tak že od r. 1826 mohli sa voľnejšie pohybovať. Ten pohyb opäť veľmi napomáhaly ženské, totižto mníšky, vedúce výchovu a vzdelanie ženského pohlavia vo svojich školách a ústavoch; vedľa nich účinkoval spolok žien k ozdobe chrámov a služieb božich, aby i tým spôsobom predstavila sa cirkev katolícka vo svojej sláve. Bez činnosti ženskej nebola by katolícka cirkev prišla k tomu víťazstvu, ktoré dosiahla pod pápežmi predposlednými, Gregorom XVI. a Piom IX. I o Anglicku dajú sa povedať slová sv. Bernarda: Pokolenie ľudské padlo skrze ženu, a vstalo skrze ženu. Môže-li pohlavie ženské mnoho učiniť vo verejnosti, tým viac dobrého môže v domácnosti.“

„Úplne súhlasím s vami,“ prisvedčil rychtár. „Na dobrej manželke, matke a gazdine mnoho záleží.“

„Ženská už od svojej prirodzenosti má jemnejší cit a príjemnejší vliv, než mužský,“ pokračoval Pokorník. „Je-li tá jej povaha posvätená náboženstvom a spojená s nábožnosťou, je ona dobrým stromom, prinášajúcim dobré ovocie. Je-li oddaná Bohu, hľadí aj manžela a dietky priviesť k Bohu. Nebolo by toľko bohaspustlých otcov a dietok, keby manželky a matky neboly zpreneverily sa svojmu povolaniu; a nedajú sa nazpak priviesť bohabojnejšie a tak lepšie časy, leda skrze bohabojné účinkovanie ženských. To je môj náhľad.“

„A to náhľad správny,“ prikýval hlavou rychtár. „Manžela len dobrá manželka svojím tichým, miernym a prívetivým spôsobom môže napraviť; a dietky len skrze dobrú matku môžu byť vychované v bázni Božej. Muž je pre verejný život, matka pre domáci.“

„Je-li dobrej matky treba v dedinách, tým viac jej treba po mestách,“ pokračoval Pokorník. „Po mestách je frajmaurerský duch vo spoločnosťach a v obcovaní, mnohokrát i v školách a ústavoch, tak že mnohý syn a mnohá dcéra dostanú sa ta čo anjeli a odtiaľ prídu čo diabli s neverou a nemravnosťou. Pozoruje-li to matka, musí sa usilovať to opäť napraviť. Jakokoľvek by bolo srdce syna alebo dcéry zkazené, predsa úplne nevyhasla v ňom úcta a láska k matke, ktorá ho alebo ju kojila a milovala. Dlho a dlho to trvalo, čo Monika s plačom prosila a napomínala syna svojho Augustína; dlho a dlho sa k Bohu modlila za jeho obrátenie. Konečne jej slzy a milosť Božia prenikly jeho tvrdé srdce; obrátil sa, áno stal sa jednou z hlavných hviezd na obzore sv cirkve katolíckej.“

„Skutočne je tak,“ prisvedčil rychtár. „Kde je matka ľahostajná a nečinná; kde v synovi a dcére úplne vyhasla úcta a láska k matke, zkaza jeho alebo jej je nenapraviteľná. Čo matka pri malých deťoch zanedbala a pri dorastlých neudržala, to horkými slzami na synovi a dcére oplakávať bude.“

„Musím však doložiť i to, že darmo zasieva pšenicu do srdca dietok, trpí-li v dome toho, ktorý seje kúkoľ medzi tú pšenicu,“ pravil Pokorník. „Nemusím vám vykladať, koho rozumiem pod rozsievačom kúkoľa.“

„Bezpochyby rozumiete domácu čeliadku,“ odvetil rychtár.

„Áno, áno; dobre chápete vec,“ prisvedčil Pokorník. „Hlavne však rozumiem služobné, buď sú ony dievky alebo slečinky. Ony prichádzajú do blízkeho styku s dietkami, a to tým viac, sú-li im sverené dietky k ošetrovaniu. Sú-li nevzdelané: jako budú poučovať a vzdelávať dietky? Sú-li neverecké a nemravné, sú hotovou nákazou pre dietky. Dobre učiní matka, keď takú nákazu, jaknáhle ju spozoruje, zažene z domu. Dobre učiní, keď s času na čas, hlavne večer, u jej prítomnosti poučuje dietky. Tým spôsobom poučuje nielen dietky, ale aj ich ošetrovateľky (chovy).“

„Z takej matkinej činnosti je teda dvojaký úžitok,“ poznamenal rychtár.

„O, jak nemúdro činia matky, keď ponechajú dietky takým ošetrovateľkám, ktoré nie sú schopné poučovať!“ zavzdychol si Pokorník.

„Bohužiaľ, sú i také matky, ktoré takú ošetrovateľku považujú len za dozorkyňu, aby sa dietkam nestala škoda na zdraví a tele,“ riekol rychtár. „Jako by ošetrovať dietky rovné bolo paseniu husí, a nič viac.“

„Jak vážnou vecou sú dobré služobné pre domácnosť, to pochopujú tie panie, ktoré sa zasadzujú o vychovanie a príslušné vzdelanie služobníc,“ pravil Pokorník. „Taký ústav založily a udržujú na príklad v Prahe, sverený správe Milosrdných Sestár pod Petřínom. Menuje sa ústavom u sv. Nothburgy, ktorá bola kedysi nábožnou a príkladnou dievkou. Do toho ústavu prijímajú sa osirotené dievčatká a pri práci, modlitbe a vyučovaní v náboženstve vychovávajú sa nie za frajličky, ale za služobné. Za šťastný sa pokladá ten dom, ktorý do služby dostane dievča z toho ústavu; je ono i k dietkam i do kuchyne, i k praniu i k šitiu a k iným prácam domácim.“

„To bola múdra myšlienka,“ prichvaľoval rychtár.

„No, kde nenie takého ústavu, majú ho nahradiť dobré gazdinky, jako to predstavuje ten obrázok v mojej panoráme,“ vykladal Pokorník. „Je to podobizňa jednej panej, ktorá podržala v dome svojom služobnú tri roky.“

„Prečo nie i ďalej?“ dovedoval sa rychtár.

„Nuž, jako učeň učí sa remeslu u majstra obyčajne tri roky, tak to bolo i u tej panej,“ odvetil Pokorník. „Ona z lásky k Bohu a k blížnym obrala si za úlohu vychovávať služobné. Z takej školy vyšlé služobné nemusely dlho hľadať miesto nové. Panie boly rády, keď ich do domu dostaly.“

„To rád uverím,“ poznamenal rychtár.

„Ale ona i v inom bola opatrná,“ pokračoval Pokorník. „Poradila jej dom, kdeby nebola otrokyňou, ale kresťanskou služobnou; kde v nedeľu a sviatok chodí sa do kostola, v piatok mäso nevideť a panuje nábožnosť a poriadok.“

„O, jak nemúdri sú rodičia, ktorí, aby s krku dostali svoje dieťa, sotva dočakať môžu konec školskej povinovatosti, už ho tisnú do služby, neobzerajúc sa ani na to, do jakého domu ho pracú!“ zavzdychol si rychtár, „Pracú ho do domu, kde snáď príde o vieru, mravnosť a pozdejšie i o poctivosť svoju.“

„Tým viac poľutovania hodní sú rodičia, keď sa ulakomia na peniaze a strčia dcérku do domu židovského,“ dodal Pokorník. „Nielen že sa nijako nesluší na kresťanské dievča, aby bolo otrokom žida, ale i to treba vziať do povahy: Čo uvidí, čo uslyší, čo zakusí u úhlavného nepriateľa Ježiša Krista a sv. cirkve? Takí rodičia zapomínajú na to, že za to pred ním zodpovedať budú.“

„Bohužiaľ, tých 30 strieborných ešte doteraz zaslepuje mnohých!“ doložil smutne rychtár.

„No vráťme sa k predmetu,“ napomínal Pokorník. „Takých paní, jako tá spomenutá, dosť je, menovite v Belgii. Tam v meste Brüsseli je spolok nábožných paní, ktoré vyhľadávajú opustené a zanedbané chudobné deti, shromažďujú ich po nedeliach v nejakom dome a vyučujú ich v svätom náboženstve a v iných užitočných veciach. Samo sebou sa rozumie, že bezplatne, áno ešte ich aj šatstvom a inak podporujú.“

„To je veru veľmi chvály hodné,“ prichvaľoval rychtár. „Neškodily by také spolky i v uhorských mestách. Aspoň by nebolo toľko bohaspustu.“

„Áno, neškodilo by vôbec spoločnosti ľudskej,“ doložil Pokorník. „Prestaly by tie všeobecné žaloby na zlú čeliadku. Vo viere a mravnosti vychovaná čeliadka je opravdivým dobrodením jako pri opatrovaní dietok, tak i pri prácach domácich. Nábožná služobná slúži z lásky k Bohu a koná povinnosti svoje ochotne a svedomite, za to majúc, že tak plní vôľu Božiu. Je verná, poslušná, čistotná, poriadna, tichá a vôbec počestného, poctivého a kresťanského života. Gazdiny samy sebe škodia, keď o vieru a mravnosť služobných starosti nemajú.“

„To je svätá pravda“ dodal rychtár. „Kto je neverný Bohu, neverný je i ľuďom.“