ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pri predošlom obrázku pošibali sme mužských, ktorí sú si na hanbu a nešťastie pre svoje korheľstvo,“ hovoril Pokorník. „Teraz schválne vyhľadal som obrázok ženských, aby sme potepali i ženský svet. Kuknite do panorámy? Čo tam vidíte?“

„Tri ženské,“ odvetil rychtár. „Bezpochyby jedna je dievčaťom, druhá ženou a tá tretia, starenka, vdovou. Zvedavý som na to, čo poviete o ních? Snáď bych mohol zavolať k tomu výkladu i svoj ženský svet.“

„Nechajte to,“ odvetil Pokorník. „Jakokoľvek ženské rády posudzujú a oklepkávajú iných, durdia sa, keď niekto obracia ich na rub. My si to o nich povieme medzi sebou samými.“

„Máte pravdu,“ prisvedčil rychtár. „Keby ste im prišli do živého, mohli by sme oba niečo si utŕžiť; lebo keď sa dotkneme jednej husy, všetky kričia.“

„Ženské majú niektoré vlastnosti dobré, ktorými vynikajú nad mužských,“ započal Pokorník. „Ale ja chcem poukázať nielen na ich líce, ale i na ich rub. Ženské rady pohliadajú do zrkadla a po mestách dávajú sa i fotografovať.“

„Nielen po mestách, ale i po dedinách,“ dodal rychtár. „Nedávno bol tu tiež taký fotografista a potom v súsednej obci sa chlúbil, že vyrobil si v tejto našej dedine viac za tri dni, než v meste za celý rok. To ste mali videť, jako sa ženské vystrojily a hrnuly do jeho búdy. Mnohé snáď si ešte i povypožičiavaly koruny, ktoré daly za tie fotografované obrázky.“

„Nuž teda dávajú sa i fotografovať, ovšem majú-li ešte hladkú kožu na tvári,“ zažartoval Pokorník. „Také obrázky buď zachovajú pre seba alebo pošlú iným na pamiatku. I ja chcem ich dnes fotografovať, avšak nie na papier; lebo veď ich máme v panoráme. Ja chcem fotografovať ich duše, ich cnosti a dobré vlastnosti, pri tom však tiež ich slabosti a nedostatky; aby sa jedným priučily, druhým odučily.“

„Možno, že sa pri tom aj nám mužským nejaký šnupec dostane,“ poznamenal žartovný rychtár.

„Aby sme pri tých mnohobarevných dušiach nejaký poriadok zachovali, držme sa obrázkov do panorámy strčených,“ pravil Pokorník. „Prvá, ktorá nám pod oko padá, je panenka v kvetúcom veku. Je-li sličnej tváričky, rada hľadí do zrkadla a zaľubuje si v sebe, zvláštne keď pozoruje, že šuhajci bľuskajú po nej: ale kto vie, jak dlho bude kukať do zrkadla? O niekoľko rokov pomine jej vek kvetu, a ona obráti sa k zrkadlu chrbátom, a to tým skorej, jestli ličidlom (šminkou) chce zvyšovať alebo doplňovať krásu svoju. Nezostane vždycky mladou, ale stane sa starou; čas i na jej tvári vyore vrázky, bár by sa jako spierala tomu. Možno, že na jej jar príde jaseň skorej, než sa nazdávala. Jedna nemoc môže ju olúpiť o telesnú krásu, na ktorej si toľko zakladala. Aj v inom ohľade môže sa ošúchať.“

„Inu, čo sa nosí, drať sa mosí, hovorí príslovie,“ dodal rychtár.

„Ovšem, sodere sa! Dobre ste povedali,“ prisvedčil Pokorník. „Také dievča je príjemné a prívetivé, obratné jako živé striebro, hybké jako srnka a prítuľné jako kočička; ale ani toto nezostane pri nej navždy. Zmení sa krása, zmení sa i povaha.“

„Časom sa mnohá stane falošnou a zlostnou kočkou (mačkou),“ dodal rychtár. „Mnohý, ktorý si ju dostal, viackrát si pomyslí, že lepšie tomu, kto sa nelakomil na prsteň manželský.“

„Chyba býva v tom, že mnohé dievča nevzdeláva i ducha svojho,“ pokračoval Pokorník. „Je pravda, že mnohá panenka, menovite po mestách, vzdeláva sa dľa sveta: učí sa cudzej reči, výšivkám, hudbe, tancu, krmí ducha čítaním ľúbostných spisov a myslí len na parádu.“

„Nie však na ihlu, varečku a veci domácnosti,“ dodal rychtár.

„Čo je potom z takých dievčat, keď sa komu ovesia na hrdlo?“ pýtal sa Pokorník. „Bývajú zlými manželkami. Sú dotklivé, mnoho troviace, o domácnosť, áno ani o dietky sa nestarajúce. To je príčinou, že zostanú mnohé sedeť bez záletníkov. Pán si ích nevezme, lebo by mu nestačilo na parádnicu. Za remeselníka nepôjdu, lebo ho považujú za sebe vzdelanostne nerovného.“

„No a sedliak má tvrdé ruky pre nežné ručičky,“ pridal rychtár.

„Pri všetkom vzdelávaní seba zapomínajú na pravé vzdelanie ducha,“ pokračoval Pokorník. „Zabúdzajú na kresťanské vzdelanie, ktoré má presiaknuť ich ducha, ich srdce, a byť vodidlom života. Toto by ich učinilo milými Bohu i ľuďom, a bolo by šťastím a požehnaním pre nich i pre ich spoločníkov života. Či má dievča čierne alebo ryšavé vlasy, čierne alebo modré oči, červené alebo bľadé líčka, či patrí k remeselníckemu alebo sedliackemu stavu, či ju nazývajú súsedkou alebo majstrovou alebo paňou veľkomožnou: čo na tom? Mnohoráz lepšie sa cíti robotníčka, než mnohá slečinka a pani veľkomožná. Bár tá chudobná nemá to jedno P, t. j. bár nenie pekná, predsa blažená je, má-li ostatné P, t. j. je-li pobožná, poctivá, počestná, pracovitá, pokojná, príjemná, prívetivá, príkladná, prozretedlná, poriadna, pamätlivá, prostosrdečná a pravdomluvná.“

„Sú to ovšem výborné vlastnosti, ale koľko je ženských, ktoré nimi nadané sú,“ zavzdychol si rychtár. „Mnohé majú P, ale nechvalitebné. Sú protivné, pomluvačné, potuteľné, pokrytské, protirečiace, parádne, príkre, popudlivé, pyšné a podozrievajúce. Čiernych lastovičiek je dosť, ale bielych veľmi zriedka.“

„V tom je práve chyba,“ poznamenal Pokorník. „Dokážu to príklady, z ktorých niekoľko uvedem. Známo je kňazom, ba i svetským ľuďom, že v roku pristupujú k prijímaniu sv. sviatostí, a vo všedný deň chodia na sv. mšu viac z pohlavia ženského, než z mužského. Ženské pohlavie má totižto už od prirodzenosti viac citu k nábožnosti, než mužské. Túto väčšiu náchyľnosť k náboženstvu dal im Boh jako im k vôli, tak i k vôli ich dietkam; lebo matka má tie drobné dietky temer vždycky okolo seba, aby svojou materskou nábožnosťou zaštepila nábožnosť i do útleho srdca dietok svojich. Otec menej mešká v domácnosti, zapodieva sa s vonkajšou prácou, alebo domácou prácou zamestnaný je tak, že venuje malú pozornosť dietkam; hľadí viac opatriť dietky každodenným chlebom, než nábožnosťou. Nedbá-li matka o náboženské a nábožné vzdelanie dietok, ono nepustí korene do ich srdca. A príčinou tej jej nedbalosti o náboženské a nábožné vzdelanie dietok je buď to, že je oddaná hriechom, ktoré v nej potlačily cit náboženský a nábožný, buď že mala takých rodičov, ktorí sa o jej náboženské a nábožné vzdelanie nestarali, alebo že zaľúbenie mala kedysi v čítaní takých spisov, ktoré lichotily jej obraznosti a telesnosti, ale v nej cit náboženský, nábožný a mravný otrovily. A taká bohaspustlá ženská býva omnoho horšia, zkazená a menej napraviteľná, než mužský. Rozprávať vám budem jednu smutnú udalosť na dôkaz toho, čo som bol povedal. — V jednom meste bol ženatý dôstojník, a mal so ženou svojou už i dvoch chlapčokov, jednoho deväť, druhého jedenásťročného. Manželka jeho nedala na náboženstvo nič. Takým telesným a bohaspustlým ženštinám je manžel jakoby modlou, jakoby bohom; ale keď tento bôžik odvráti sa od nej, jej telesná láska obráti sa v zášť a nenávisť.“

„Z anjela stane sa diabol,“ vstúpil do reči rychtár.

„Áno, opravdivý diabol,“ prisvedčil Pokorník. „Tak to bolo i v tomto páde. Ona — či už základne alebo nezákladne — vzala si do hlavy, že jej muž robieva si zálety k inej osobe. Z toho povstala žiarlivosť; ňou rozpálená predovzala si, že sa pomstí na ňom.“

„Nech Boh chráni každú domácnosť od nešťastnej žiarlivosti!“ zavzdychol si rychtár.

„Áno, od nešťastnej žiarlivosti,“ potvrdil Pokorník. „Jej nezkrotená žiarlivosť priniesla strašný následok, k jakému ju len diabol popudiť mohol. Za dňa i domáce zamestnanie i túlenie sa dietok k nej miernilo jej pomstivé úmysly; ale večer, keď si dietky poliehaly, a muž neprichádzal domov, vrtalo jej to v hlave. Uvarila čaj, prebudila chlapcov a dala im ho piť. Chlapci sa síce nad odporným tým odvarom škňúrili, ale ona nútila ich vyprázdniť čiaše (šialky). Chlapci dostali z toho drenie v nútri, ktorému podľahli. Bol v tom čaji arsenik, ktorý ich otrovil. Ona síce tiež ho vypila a dostala boľastné drenie, ale čo osoba silnejšej prirodzenosti, náhle nezomrela. Muž, prijduc domov a vidiac, čo sa stalo, ustrnul, bol bez seba a vo svojej zúfalosti sa zastrelil.“

„Huj, až ma zima prechádza nad tým,“ zatriasol sa rychtár. „Strašné to vrútenie sa do večnosti, kde na zomrelého čaká Boží súd! A čo sa s ňou stalo?“

„Jakokoľvek strašný bol zločin, ktorý spáchala a ku ktorému podnet dala, nahovárali ju, aby sa dala zaopatriť a smeriť s ťažko síce urazeným, ale predsa milosrdným Pánom Bohom,“ vykladal Pokorník. „A viete, čo im odvetila? To: ,Kebych verila na Boha, nebola bych to spáchala!‘ Tak vzala konec života.“

„Áno, áno strašný konec života časného, ale ešte strašnejší začiatok života večne nešťastného,“ dodal rychtár.

„Je to výstrahou pre mužských, aby si nebrali za manželku takú osobu, ktorá je bez Boha,“ poučoval Pokorník. Kto je bez Boha, je v hodine pokušenia a vo zbúrení náruživosti schopný jakéhokoľvek zločinu. Nie priateľmi, ale nepriateľmi spoločnosti ľudskej sú, ktorí vychovávajú alebo vychovávať dávajú dcéry svoje do takých ústavov, kde sa náboženstvo a nábožnosť nepestuje. Lotri sú, ktorí jazykom a perom náboženský a nábožný cit zo srdca ženského vyrvať sa opovažujú.“

„A také nenáboženské, bohaprázdne a prevrátené vychovanie nazývajú páni vzdelaním dľa ducha času a pokroku,“ pohodil hlavou rychtár. „To je nie vzdelaním ale padelaním pohlaviu ženskému!“

„Je treba i ženskej vzdelania, ale pravého vzdelania,“ pokračoval Pokorník. „Treba ušľachťovať v nich nielen náboženský a nábožný, ale i mravný cit, a to tým viac, že ženské pohlavie má v sebe už od prirodzenosti také náchylnosti, jakých v tej miere nemá mužské pohlavie; ku pr. náchylnosť k luhaniu. Dievčatko navyklo byť chváleným, a nikdy pokarhaným, tým menej trestaným; ono chce platiť vždycky za nevinného anjelíčka. Z tej príčiny, prekotí-li niečo, ihneď má na jazyku lož, nie tak, aby vyhlo pokarhaniu a trestu, jako aby neutratilo dobrú povesť. Zná si dať takú tvár nevinnosti a úprimnosti, že kto ju vidí a slyší, ani neuverí, že ten anjeliček i rožky má.“

„Čo nedosiahne pokrytskou tváričkou, to chce dosiahnuť i potuteľnými slzyčkami,“ dodal rychtár. „Úprimné uznanie chyby svojej a priznanie sa k nej darmo hľadáš.“

„Druhou chybou ženskou je vrtkavosť a nestálosť,“ riekol Pokorník. „Mnohá panenka tak je nábožná, žeby mohla slúžiť za vzor bár ktorým mníškam. Jej myšlienky sú u Pána Boha, rada chodí do kostola, ruženec je jej potešením a prijímanie sv. sviatostí jej radosťou; ale keď sa potom — jako hovoria — „buchne“ do niekoho, jej nábožnosť je tá tam! Jej milenec je na oltári jej srdiečka; na neho myslí, jemu náleží, a jestli je i nekatolík, hotová je nielen privoliť, aby dietky nádejné boly nekatolíkami, ba ešte aj od katolíckeho náboženstva odpadnúť. Nenie, kto by bol vstave odtrhnúť ju od tej zamilovanej modly.“

„V súsednom meste bol i taký pád, že sa jedna slečinka buchla do židáčika a chcela byť s ním len tak občiansky sobášená čo beznáboženská,“ dodal rychtár. „A keď rodičia k tomu neprivolili, hodila sa do Moravy.“

„Nuž, nie sú-li stále a verné v priateľstve k P. Bohu, tým menej sú stále a verné v priateľstve s človekom,“ pokračoval Pokorník. „Jeden pichľavý žart môže, čo nepatrná iskra, zapríčiniť oheň hnevu, snáď nikdy neukrotiteľného. Má-li milenca, jedno slovičko, ktoré mal s inou, rozdvojí ju i od neho i od nej. Naproti však, jako nie sú stále v priateľstve, tak sú zase ešte viac než mužskí, stále v nepriateľstve. Nenávisť a zášť tak sa do nej zakorení, žeby si dala tuším radšie ruku odťať, než aby ju podala k smiereniu. Možno, že na oko stane sa opäť prívetivou, ale len tak pokrytsky. Tá nenávisť v nej je jako tasomnica (Bandwurm); keď si kto dnes myslí, že už je von, zajtra zase ju cíti, lebo hlava jej zostala v žalúdku.“

„Nenadarmo teda hovoria, že ho má v žalúdku,“ poznamenal rychtár.

„Veľkou tiež ich slabosťou je, že ani to najväčšie tajomstvo nezadržia za zubami,“ vyzrádzal Pokorník. „To je tak známe, že škoda by bolo o tom slová šíriť.“

„Z nich by veru neboli spovední otcovia, ktorí hotoví sú radšie smrť podstúpiť, než tajomstvo im vo spovedi sverené vyniesť na svetlo,“ poznamenal rychtár.

„Ale najväčšou snáď ich slabosťou — jako sa hovorí — je chtivosť ľúbiť sa,“ končil Pokorník. „Jaknáhle dievča dozrieva, namýšľa si, že celý svet pase na nej oči, a to tým viac, keď zrkadlo svedčí o jej domnelej kráse. Na to pozoruje, jako je oblečená, jaké robí kroky, jako sa poklonkuje, jako sedí, jako má krútiť očima, jakým hláskom hovoriť a prívetivú tvár ukazovať. Toto chovanie sa nenie od prirodzenosti, ale je len ohľadom na ľudí a špekuláciou, aby sa zapáčila. Jestli ktorý „on“ alebo ktorá „ona“ pomimo nej prešla, už jej vrtí v hlave: „Jaký dojem som naneho urobila? Čo si o mne myslí? Tak sa zahľadel na mňa! Snáď sa stretly naše očká! A s tou chtivosťou ľúbiť sa je spojená márnivosť, ba i márnotratnosť. Pokladá-li sa za modlu iným vystavenú, na nič tak nemyslí, jako na to, aby tú modlu všemožne vystrojila a okrášlila. Ani na tom nemá dosť. Ona chce vynikať nad iné podobné modly. Z toho závodenia márnivého potom pochádza zvyšovanie a zvyšovanie prepychu a — — výdavkov. Nenie potom divu, že mnohý obáva sa dostať pod svoju strechu takú modlu, ktorá by vyprázdňovala mu tobolku. Tak je to v mestách.“

„S malou premenou i po našich dedinách,“ dodal rychtár. „To pristrojovanie modly potlačilo u nás jednoduchý, ale primeranejší národný kroj a uviedlo kriklavý a ustavične sa meniaci, jako ten mesiac na nebi. Nech by otec musel predať tela spolu i s kravou, ba i zadlžiť sa, na to márnivá dcéra nič nedbá. Ona mu odsekne: „Keď tá a tá, prečo nie i ja?“ A čo nemôže dosiahnuť hlavatosťou, toho sa domáha nadutýma lícama alebo plačom — z hnevu.“

„Premena stane sa v tom až potom, keď sa dievča dostane pod čepec,“ pokračoval Pokorník. „Zpočiatku síce ešte hrajú v nej predošlé žily; pozdejšie však, menovite stane-li sa matkou, pripútaná je viac k dietkam a domácnosti. Má-li muž, nie ale ona nohavice — jako hovoria, — uvede ju, kde treba, do poriadku. Časom prestane pokútne mlsiť, mužovi vzdorovať, na márnivosť utrácať, po besedách sa potuľovať, a klebety sbierať. Horšie je po mestách, kde je viac podnetu k nádhere, príležitosti k márnotratnosti a k pokušeniu manželskej vernosti; lebo mužovi nestačí na jej márnivosť a žiarlivým okom hľadí na jej priateľov. Tým horšie, bľuská-li muž po iných a dáva príčinu k žiarlivosti.“

„Inu — hovorí sa, — že dvaja kohúti nesnesú sa na jednom smetisku,“ dodal rychtár.

„Zmena stáva sa v blaženej domácnosti, dostane-li sa do domu svokra,“ pokračoval Pokorník. „Ona chce panovať a svoju vôľu mať na površí; hubuje na všetko, čo predtým nebývalo, hucká jednu stránku proti druhej, klebety vynáša z domu a prináša do domu. No však viete, jako to býva pod mnohou strechou.“

„Hm, pri starých ženách všetko stárne, len jazyk nie,“ zažartoval rychtár.

„K tomu, čo som hovoril, mohol bych priložiť ešte aj nejaký naddavok,“ pohodil Pokorník.

„Nechajte toho,“ vstúpil mu do reči rychtár. „Keby nás tie ženské boly počúvaly, už i za to, čo sme pohovorili, boli by sme si utržili čo pes nechce, lebo ľudia vôbec nemilujú pravdu, keď im nelichotí.“

„No, no, snáď by sa potom vietor obrátil, keby som ich chlácholil a položil im obkladok na ranu. Dosiaľ poukazoval som len na rub sveta ženského, majúc v úmysle poukázať i na líce jeho,“ odvetil Pokorník. „Jako každý obraz má svoju i tmavú i svetlú stránku, tak i ženské. Jedna má viac z tejto, druhá z onej stránky; áno sú, ktoré prevyšujú nás mužských, a to nielen v nábožnosti, ale v iných dobrých veciach. Ich srdce je citlivejšie, a preto sú tiež ku skutkom lásky a milosrdenstva ochotnejšie. Znal som ku pr. jednu pannu, ktorá mala viac pytačov, ale neprijala prsteň, aby svoju mladšiu sestru, spolusirotu vychovať a do stavu uviesť mohla. A k opatrovaniu nemocných, vekom kleslých rodičov kto je spôsobnejší a ochotnejší?“

„Veru, v tom sa synovia, jakokoľvek dobrí, dcéram nevyrovnajú,“ prisvedčil rychtár. „Jak mnohá dcéra ide do služby, nielen preto, aby nebola na ťarchu svojim chudobným rodičom, ale aby ich zo svojej mzdy podporovala. Syn, ten radšie prepije to, čo by mal vynaložiť na ich podporu.“

„A čo povedať o vernosti mnohej služobnej?“ hovoril Pokorník. „O tom poviem vám príklad, ktorý som vyčítal z jedných novín. V Paríži bol jeden kožušník, ktorý so svojou rodinkou žil na oko v dobrých pomeroch; ale pri všetkej opatrnosti stal sa chudobným, tak že prinútený bol vypovedať služobnej, ktorá už viac rokov u neho strávila; ale táto osvedčila, že aj bezplatne zostane i za zlých časov tam, kde za prajných pomerov užila dobrých dní. Nezadlho umrel manžel a po ňom zostala vdova s dvoma dietkami, k tomu ešte chorľavá. Dôchodok neprichádzal do domu žiaden, tak že náradie kus po kuse muselo byť predávané. Čo robiť? Ľútostivá slúžka, čo si bola vyslúžila, dala do domácnosti, a keď i to sa bolo strovilo, nielen predala svoje šaty, ale po nociach chodila ošetrovať i nemocných, aby tú rodinu od hladu zachránila. Po čase umrela i pani, a úrad chcel dať dietky do chudobinca; ale ona rozhodla. „Dokiaľ som na žive, ja im budem matkou!“

„Tá mala zlaté srdce,“ zavzdychol si rychtár.

„S tými dietkami chcela opustiť mesto a odísť do svojej domoviny, s tou nádejou, že je tam lacnejšie živobytie,“ pokračoval Pokorník. „V tom oznámil jej jeden bohatý cukrár, vdovec, že mu treba gazdiny, spolu i to, že uňho bezdetného i tie dve siroty môžu mať prístrešie.“

„O, jak podivne odmenil Boh už na zemi tú statočnú služobnú!“ zvolal rychtár.

„Zaslúžila si to zaiste,“ uznával Pokorník. „A nenie pochybnosti, že si zaslúžila i odmenu na nebi. I to treba ku cti ženského pohlavia povedať, že ženské majú viac útrpnosti k žobrákom a opusteným ľuďom, než mužskí. Bude vás to zaujímať, keď vám i o tom niečo poviem, čoho som sa tiež dočítal. Pred 50 rokmi bola v jednej osade u Toulousu (Tuluhs) služobná, menom Johanna. Keď si už asi 100 frankov bola vyslúžila, predovzala si byť na pomoc tomu najbiednejšiemu. S tým úmyslom vzala do svojej komôrky biednu žobráčku; ju položila do svojej postele, a sama spala na zemi.“

„Veľké sebazaprenie z lásky k blížnemu!“ chválil rychtár.

„Áno, s jednej strany z lásky k blížnemu, s druhej však strany z lásky k Bohu,“ poznamenal Pokorník. „Jej krásny príklad dosť skoro nasledovaly dve dcéry jednoho remeselníka. Tie tri — povedal bych so sv. evangeliumom — múdre panny prenajaly jeden dom a do neho prijaly mrziakov, vyučovaly ich v náboženstve a v takých prácach, ku ktorým ešte schopní boli. Miesto toho, aby títo mrziaci žobrali, ony samy chodily od kľučky do kľučky, sbierajúc na nich almužny. Ich ľudomilné pokračovanie tak bolo od Boha požehnané, že tá bohumilá Johanna bola do viac obcí, áno i do samého Paríža povolaná, aby podobné chudobince tam zariadila.“

„Skutočne k tak hrdinským skutkom kresťanskej lásky je schopné len nežné srdce ženské,“ vyznal rychtár.

„I to treba k pochvale ženských pridať, že (nie sú-li ovšem mlsné a parádne) menej spotrebujú než mužskí,“ pravil Pokorník. „Mužský (bár aj nenie slopákom a karbaníkom) stroví tu na dýmku (fajku), tu na tabák, tu na cigaru, tu na pohár vína alebo piva, tu na nejaké posedenie zábavné; žalúdok jeho nielen viac jiedla potrebuje, ale je i preberačný. Nemá-li (krem pôstneho a zdržavného dňa) mäsa na stole, už sa mračí; šetrná žena odtrhne si mnohokrát od úst, aby to nahradila, čo muž strovil, a nenie-li ho doma, uspokojí sa i s jačmeňovou kávičkou.“

„Hej, starký, videť, že znáte nielen pošibať, ale i pohladiť ženské!“ pohodil žartom rychtár. „Ale jako že utíšite i tie urazené babičky?“

„Urazené?“ tázal sa Pokorník. „Však som nepovedal, že sú všetky tak šomravé, neznášanlivé a klebetné; takými sú len výnimkou. Mnohé bohabojné a pokojné starenky nestrkajú oči a nos do všetkého; radšie hasia, než podpaľujú domáci nepokoj; svojou skúsenosťou sú na radu, svojou trpezlivosťou na dobrý príklad. Ich obľúbeným miestom je chrám Boží alebo kútik v dome, kde sa modlia ruženčok.“

„Takú starenku i ja mám v dome,“ pochválil sa rychtár. „Je ona dietkam mojim živým anjelom strážcom a pre celý môj dom požehnaním Božím.“

„To ma srdečne teší,“ končil Pokorník. „Nech ju milý Pán Boh ešte dlho živí!“