ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nemusím vám teraz ani vysvetľovať, čo za jaký obrázok vložil som do panorámy,“ hovoril Pokorník. „Jako katolík uhádnete to snadno.“

„Jako by som aj nie,“ odvetil rychtár. „Pred oltárom vidím ženicha a nevestu. Je to iste bohabojný pár katolícky, ktorý neuspokojil sa so suchým sobášom občianskym, ale chce prijať sviatosť stavu manželského, jako to žiada Boh a cirkev katolícka.“

„Tak je,“ prisvedčil Pokorník. „Činia to nielen z poslušnosti k Bohu a cirkvi, ale i na svoj duchovný prospech. Občiansky sobáš dáva len svetskú zákonitosť, nie však posvätenie a milosť Božiu manželom. Z tej príčiny omnoho slávnostnejšie dostavili sa do chrámu Božieho pred kňaza, než sa boli museli dostaviť do obecného domu pred matrikára. Pozorujte však ešte ďalej. Čo badáte?“

„Kňaz stojí pred oltárom, na ktorom je ešte kalich a mešná kniha, v rúchu, v ktorom slúžieva sv. mšu,“ odpovedal rychtár. „Je to znamením, že sa ten sobáš koná po sv. mši.“

„Tak by to malo byť aj s každým kresťansko-katolíckym sobášom,“ hovoril Pokorník. „V mešnej knihe je i zvláštna sv. mša sobášna, pri ktorej kňaz dáva ženichovi a neveste zvláštne požehnanie. Je to dôkazom, že cirkev katolícka si praje, aby sobáše cirkevné konaly sa po tej sv. mši. Veď kto-že má stav manželský učiniť šťastným, než Ježiš Kristus, ktorý sa práve obetoval za tých, ktorí vstúpia do stavu manželského?“

„Škoda, že sa to všeobecne nezachováva!“ povzdychol si rychtár. „Pri pohrabe býva sv. mša za mrtvých: prečo by pri sobáši nemala byť sv. mša za živých, ktorí vstupujú do stavu manželského?“

„Tak by mali smýšľať katolíci,“ prisvedčil Pokorník. „Sobáš je vec vážna, a tak sluší sa, aby sa k nemu pristupovalo s mysľou vážnou a kľudnou, jaká ráno býva, no nie popoludni alebo večer. Tak vážna a kľudná myseľ tým menej býva, jestli deň sobášu je spojený s hlukom a nepristojným hulákaním, jako sa to stáva po dedinách. Je zajiste chvályhodné po niektorých mestách, že ženich a nevesta bez hluku, len s niekoľko svedkami sa dostavujú do chrámu k sv. mši a po nej k miernemu občerstveniu; a je po svadbe.“

„Veru by bol čas, aby aj naši dedinčania zmúdreli a naučili sa bez hluku a marnotratnosti vykonávať sobáše,“ poznamenal rychtár. „Tie bezpustné a marnotratné svadby, ktoré sa niekdy i viac dní vydržiavajú, mnohým zasadzujú značné rany do hospodárstva, tým viac, zadlžia-li sa.“

„Múdre poznamenanie,“ dodal Pokorník. „Nedávno som nahováral jednoho obuvníka, aby sa už dal sobášiť a nežil jako zviera so svojou súložnicou na potupu cirkve a na hanbu svoju. Viete, čo mi odpovedal? Že-vraj nemá peňazí na svadbu. No, predsa pošťastilo sa mi otvoriť mu zdravý rozum, že sobáš môže uskutočniť aj po tichu, bez daromných výdavkov.“

„Dobre ste urobili,“ pochválil ho rychtár. „Veď pri sobáši neide o to, aby sa jedlo, pilo a hulákalo, ale o prijatie sviatosti; čo sa môže, ba aj má stať bez daromných výdavkov.“

„Krem toho, keď sobáš je prijatím sviatosti, je on vecou svätou,“ dodal Pokorník. „Teda nemá byť poškvrnený bezpustnosťou a roztopašnosťou.“

„Povedzte zrovna: obžerstvom, opilstvom a inými neporiadnosťami, ba i nemravnosťami,“ doložil rychtár. „Sú, bohužiaľ, daromné svadobné hostiny, z ktorých sa raduje len diabol a šmatlavý Gimpeles. Nenie potom divu, že od sobášených odstupuje to Božie požehnanie, ktoré obdržali v chráme Božom.“

„Kuknite sa ešte raz do panorámy na tých sobášených,“ riekol Pokorník. „Jaká myšlienka preletela vám hlavou?“

„Jaká?“ tázal sa rychtár. „Nuž tá, budú-li tí sobášení šťastliví?“

„To je jadro veci, aby dnešná ich radosť nikdy neobrátila sa v žalosť a poľutovanie, že vkročili do stavu manželského. No, to šťastie stavu manželského nezávisí len od dnešnej slávnosti, ale od viac buď minulých alebo budúcich okoličností. O tom si trochu pohovoríme.“

„Posaďme sa teda, a začnite prednášať svoje náhľady a skúsenosti,“ vyzval rychtár. „Budem vás ochotne a túžobne poslúchať.“

„Stáva sa, že u mnohých ľahkomyseľných mladých ľudí nerozhoduje rozum a uváženie veci, ale telesná láska a — poviem bez obalu — len jakýsi zvierací pud,“ začal Pokorník. „Dievčaťu vrtí v hlave obyčajne to: ktorý sa do nej buchne. Stane-li sa to, nenie v stave ani dobrá rada rodičov napraviť jej hlavu. Ona od nosa ďalej nehľadí. Rozumný mladík, ktorý pamätá, že jeho povinnosťou v stave manželskom bude starať sa o výživu a potreby živobytia, táže sa seba: Či tá Anča alebo tá Kača bude súca pre moje hospodárstvo, remeslo a obchod. Je síce táto opatrnosť na mieste, ale bez prvého základu.“

„Nemá hľadeť na nádejný mešec, ale na prítomné srdce dievčaťa,“ poznamenal rychtár.

„Áno, musí byť medzi oboma vzájomná náchyľnosť čili láska,“ hovoril Pokorník. „Preto aj kňaz pri sobáši pýta sa i jeho i jej: ,Miluješ-li túto poctivú osobu?‘ Táto vzájomná — ovšem poctivá — láska nedá sa do neho ani do nej vnútiť kommandom nemúdrych rodičov. Povinnosťou rodičov je ovšem dať dobre uváženú radu; ale chybou je nútiť jeho k tej, ku ktorej nemá náchyľnosti, a naopak.“

„Smutné následky tak nanúteného manželstva dosť vídať, nielen v chalupách ale i v palácoch,“ dodal rychtár. „Ide-li nevesta s plačom k nanútenému sobášu, bude i pozdejšie oplakávať svoj krok a viniť rodičov.“

„S jednou podmienkou šťastného manželstva boli by sme hotoví,“ pokračoval Pokorník. „Má ona však ešte svoj háčik, a síce ten, aby tá náchyľnost srdca okamžitá nebola spojená s prenáhlením. Manželstvo neuzaviera sa na mesiace a roky, ale na celý život. Ja bych, menovite takej rozvírenej, takto povedal: „Nedaj sa zaslepiť a rozumu pozbaviť telesnej láske a nesľubuj hneď ruku pytačovi! Uváž najprv vec v stave kľudu, a nie v stave pobúrenej náruživosti; poraď sa rodičov, ba i ľudí, ktorí znajú nielen líce, ale i rub pytača.“

„Tu mi napadá jedna veselosmutná udalosť,“ slovil rychtár. „Prišlo k p. farárovi dievča a oznámilo mu, že sa chce vydať za Körmöši Ištvána. Pán farár pokrútil hlavou a spustil: ,Za Körmöši Ištvána? Či si si dobre rozmyslela vec? Mlčím o tom, že ty si Slovenka, a on odrodilec, syn Cyrilla Pazuráka; ale poznám ho, že je zlý hospodár, viac v krčme a pri kartách, než na verpanku. Krem toho je človekom surovým, jako to prezradzuje i jeho tvár a povaha.‘ Čo mu ona na to? ,Nenie oko, jako oko!‘ Poneváč nebolo zákonitej prekážky, stalo sa dľa jej hlavy a oka. Bol sobáš. Čo sa ale stalo? Ešte neminul výročný deň sobášu, tu ti ona s plačom, s modrinami a s jedným vyrazeným okom prišla so žalobou na muža. Pán farár ju poľutoval síce, ale i to povedal jej: ,Či som ťa neodhováral? A ty si mi odsekla: ,Nenie oko, jako oko!‘‘ Nuž dožila si toho, že jedno oko tvoje nenie jako druhé oko.“

„Keď nie aj tak, predsa podobne stávajú sa nešťastnými manželstvá, ktoré sa len vo slep uzavierajú,“ istil Pokorník. „Zavrženie dobrej rady samo sa pomstieva. Aby bolo manželstvo šťastné, musia sa povahy a iné okolnosti oboch uvážiť. Nenie zbytočná už tá otázka: Jako je starý ten zaľúbenec? Za našej doby padá na váhu veľmi odvod k vojsku. Jak mnohé dievča sklamalo sa, keď oslepené telesnou láskou, lichotením a sľubami zaviazalo sa 20 alebo 21 ročnému mladíkovi, keď ho potom odvedú k vojsku!“

„Tam si on obyčajne najde druhú ,najmilejšiu‘, a svoju predošlú ,najmilejšiu‘ nechá sedeť,“ hovoril rychtár. „Snáď aj takú, ktorá ho po ztrate poctivosti očakávala i s malým bábečkom.“

„Ona prijala od neho i prsteň, s ktorým však nejšla k sobášu,“ dodal Pokorník. „No aj s inej strany treba mať ohľad na vek, aby sa ženich a nevesta v počte rokov ďaleko nerozchádzali. Už je to tak, že priateľstvo obyčajne uzaviera sa medzi vrstovníkami; tým viac je tá rovnováha veku potrebná medzi manželami. Je-li ona stará, vždycky chce mať jeho doma čo pustovníka. Nepatrný pohľad, žartovné slovo a — snáď i nevinná — jedna návšteva môže vzbudiť v nej podozrenie, že žmurká po mladšich, a oheň žiarlivosti je hotový.“

„A taká žiarlivosť sožiera srdce jednoho, je-li základná; sožiera srdce oboch, je-li len namyslená alebo klebetným jazykom zapríčinená,“ doložil rychtár.

„Taká rovnováha má byť i v majetku,“ pokračoval Pokorník. „Kde sa on ulakomil na bohaté veno nevesty, nebral si ju, ale len jej majetok; predal sa jej a zakúsi jej hrdé panovanie nad sebou. Naopak sa stane s ňou, keď magnét, ktorý ju tiahol k nemu, bol zlato a striebro, dom a pole.“

„Skutočne je tak,“ prisvedčil rychtár. „V takom manželstve tie nešťastné slová: ,A čo si priniesla? Čo si priniesol?‘ sú jakoby mečom, ktorý rozsekáva svornosť a pokoj medzi nimi.“

„Lepším venom je pracovitosť, než bohatstvo,“ tvrdil Pokorník. „A to nielen v chalupách, ale i v palácoch. Počúvajte, čo vám o tom poviem za príklad! Jeden mladý gróf pýtal sa pána farára: jakú si má vziať za spoločnicu života? ,Jakú a ktorú? To je otázka nesnadná na rozluštenie. Ja môžem jej dať len všeobecné rozluštenie. Viem, že bľusknete okom po nejakej grófke, komteske. Zajdite niekdy ráno okolo deviatej hodiny ta. Jestli vám komorník sdelí, že ešte nenie oblečená a od matky k raňajkám volaná: urobte konec celej známosti.‘ Po niektorom čase stretol sa tenže gróf s p. farárom a sdelil mu: ,Velebný pane! ďakujem vám za dobrú radu, ktorú ste mi dať ráčili! Našiel som komtessu už od pol ôsmej oblečenú a nemocnú matku svoju ošetrujúcu, a preto požiadal som ju o ruku a ju i obdržal.‘ Zajiste múdro urobil, že si nevzal len márnivú parádnicu, ale starostlivú gazdinú, jaká ani v bohatom dome chýbať nemá. Nech by mu priniesla bár milliony, ale neznala šetriť, ony sa rozkotúľajú. Ktorá má v hlave len nádheru a parádu, samé plesy a zábavy, divadla a koncerty, kúpele a cestovania, pri tom nemá dozoru a rozumu pre vedenie domácnosti, ľahko stroví i tisíce. Čo viac? Stane-li sa matkou dcérušiek, a tieto sa naučia od nej márnotratnosti, nestačia mužovi ani bane.“

„Sú toho príklady dosť známe,“ hovoril rychtár. „Koľko veľkých majetkov pre takú márnotratnosť prišlo už do rúk židovských!“

„Tú istú obozretnosť musí nasledovať i dievča vzhľadom na ženicha,“ poznamenal Pokorník. „Zná-li len márniť a nie i šetriť, tiež i s veľkým majetkom doskáče. Ale pri tom grófskom pytačovi ešte jedno sme badali. Čo to bolo?“

„Že komtessa neštítila sa ošetrovať matku svoju,“ odvetil rychtár.

„Tak je. I to mu uderilo do očí; lebo jako sa dcéra chová k rodičom, tak sa bude chovať i k manželovi. Jakú lásku má syn k rodičom, takú bude mať i k svojej manželke.“

„Pekná tvár, ľúbostné oči a hojný majetok ešte nerobia manželstvá šťastnými,“ prisvedčil rychtár.

„Dosiaľ sme hovorili len o svetskej strane manželstva; ale treba nám dotknúť sa i strany nábožensko-mravnej, na ktorú svetáci až veľmi zapomínajú,“ upozornil Pokorník.

„Inu, keď sami na to nedbajú, ani u iných to nehľadajú,“ poznamenal rychtár.

„Pri tom však sklamaní bývajú,“ doložil Pokorník. „Manželstvo bez náboženstva je bez svojho základu. Poviem k tomu niečo z kázne P. Abela, výborného kazateľa jesuitského, ktorú som minulého roku poslúchal vo Viedni. Prišiel — vraj — k nemu jeden známy pán a riekol: ,Velebný pane! kebych bol vedel, že moja len v pozdejšom veku svojom chopila sa náboženstva, nebol bych s ňou zamenil prsteň. Mala ona rodičov bez náboženstva, a tak nevidela doma príklad, jako sa majú dietky vychovávať. Je ona ovšem dobrou ženou pre mňa, ale nie dobrou matkou pre naše dietky.‘ Aby teda bolo dobré manželstvo, musia oba — jak ženich, tak nevesta — pochádzať z náboženského domu.“

„Nuž, i samo príslovie hovorí: Jako staré spievajú, tak i mladé šveholia,“ pripomenul rychtár. „Zlý strom neprináša dobré ovocie. Starý strom ťažko sa dá ušľachtiť.“

„Je teda treba ženichovi poznať pomery náboženské, v ktorých je nevesta, a neveste treba poznať pomery náboženské ženicha,“ pokračoval Pokorník. „Kde je v úcte sv. kríž Ježišov, tam sa ľahčie nese i vlastný kríž, bez ktorého nenie žiadna rodina. Spomenutý P. Abel rozprával v kázni tiež nasledujúcu udalosť: Sišiel som sa — vraj — s jedným pruským vojenským dôstojníkom a behom shovoru poznal som, že je on konvertita (obrátenec). I tázal som sa ho: Čo ho priviedlo k tomu, že sa stal katolíkom? On odvetil: ,Keď som bol v Bonne nad Rýnom, stál som v dobrom priateľstve s jednou grófskou rodinou. Dozvedev sa, že jediný syn tejže rodiny, asi 17 ročný mladík náhle, behom 36 hodinovej nemoci umrel, sadol som na svojho vraníka a jachal som ta, vysloviť sútrasť zarmútenej rodine. Grófka musela spozorovať môj príchod, lebo prišla mi v ústrety, a to docela kľudne, jako by sa nič nebolo prihodilo. To ma prekvapilo, tak že som povedal: Ale osvietená pani, jako to možno, po tak žalostnom údere byť tak kľudnou? Viete, velebný pane, čo mi na to odpovedala? To: „K čomu bych mala svoje náboženstvo?“ Tieto jej slová vnikly mi tak do hlavy, že sa z nej viac nevytratily. Tázaval som sa sám seba: Či tebe tvoja ľahostajnosť k náboženstvám dáva takú spokojenosť a útechu? Či ti i tvoje protestantské náboženstvo prináša také ovocie? Netrvalo dlho, že som sa stal naddôstojníkom, spolu tiež katolíkom a vzal som si grófku katolíčku, dobrú katolíčku, za manželku, a som s ňou šťastný.‘“

„Opravdu náboženské srdce musí byť dobrým srdcom,“ poznamenal rychtár.

„Tak je,“ prisvedčil Pokorník. „I sv. Písmo hovorí, že nábožnosť je ku všetkému užitočná. A veru je toho treba v manželstve. Chyby sú jako pri mužských, tak i pri ženských. Nemá-li manžel náboženstva, nestrpí chyby svojej manželky a stane sa neznášanlivým. Nemá-li manželka náboženstva, stane sa podobne netrpezlivou a neznášanlivou. Rovnováhu medzi manželami udržuje a obnovuje sv. náboženstvo, ktoré obom praví: Znášajte jeden druhého ťarchy, a tak vyplníte zákon Kristov.“

„Svedkom toho je svorný, verný a pokojný život tých manželov, ktorí sú ducha náboženského,“ dosvedčoval rychtár. „Čím sú náboženskejší, tým sú svornejší, vernejší a pokojnejší, a to preto, že stav manželský považujú za stav svätý, a nie len za umlúvené spolubývanie, za spárenie.“

„Ano, tak je,“ prisvedčil Pokorník. „Len náboženstvo vnuká ženichovi a neveste tie povinnosti, ktoré so sebou prináša stav manželský; lebo je ono nie púhou smluvou, ale i sviatosťou. Kde nenie ducha náboženského, tam je starosť len o to, aby bol sobáš pekný a divákmi obdivovaný. O to, aby to manželstvo bolo Bohu milé, kresťanské a tak i šťastné, nedbá sa.“

„Mnohý taký sobáš je podobný peknému pohrabu,“ poznamenal rychtár. „Márniví diváci i na ňom pasú oči.“

„Ano, ale nepomyslia, že celá tá nádhera je podobná zvonku pozlátenému, vnútri prázdnemu orechu,“ končil Pokorník. „Kde nenie v ženichovi a neveste náboženstva, tam nenie zdravého jadra pre budúcnosť manželov. Keď pominú, tie — jako svetáci hovoria — medové dni, medové mesiace, ba snáď i niekoľko medových rokov, a začne sa mračiť nad manželami nenáboženskými, nevereckými, bez náboženstva nastanú dni trpkosti, ba i dni zúfania.“