ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Predsa som ho našiel, totižto obrázok, ktorý má doplniť náš predošlý rozhovor,“ riekol Pokorník. „Pozrite sa do panorámy!“

„Ihu, to je tam kníh!“ zvolal rychtár. „Kedy-že sa ich vymodlia?“

„Divím sa vám, že vy, jako človek dosť vzdelaný, nazdávate sa, že knihy sú len na modlenie,“ poznamenal Pokorník. „Ony sú i na čítanie a ku vzdelávaniu sa vo veciach náboženských alebo ináč užitočných. Také bibliothéky sú obyčajne prístupné mužom, ktorí sa chcú čítaním buď zabaviť alebo poučiť. Ten si vezme tú, druhý inú knihu na čítanie.“

„Ja, ja! Lepšie by bolo, keby sa menej čítalo,“ myslel rychtár. „Čím je ten svet učenejší, tým je horší a nevereckejší.“

„Nesúďte tak, rychtár,“ napomínal Pokorník. „Knihy sú jako kvety na poli. Včelička ssaje z ních len užitočný med. Kto chce byť lepší a v dobrých veciach učenejší, ten si vybere také knihy, ktoré ho učinia lepším a v dobrých veciach, i vo veciach náboženských učenejším. A ja, abych doplnil predošlý rozhovor, rád bych videl v izbe kresťanskej rodiny i bibliothéku čili knižnicu. Nemusí byť ona toľká ovšem jako v tej panoráme; predsa však za hradou sedliackeho bytu malo by byť niekoľko dobrých a užitočných, aspoň na vieru a mravnosť kresťanskú sa vzťahujúcich kníh. Väčšia česť by to bola pre hospodára, mať na lištve katekismus a iné dobré a užitočné knihy, než tie čbánky, čerpáky, korbele a flašky. Lepšie je knihou dodať si rozumu, než flaškou sa ho pozbavovať.“

„Veď som ja to tak zas až nemyslel,“ vyhováral sa rychtár. „I u mňa najde sa niečo na čítanie, menovite knihy od spolku sv. Vojtecha, ktorého som členom.“

„To sa mi už ľúbi,“ riekol Pokorník. „Ja bych si prial, aby v každom kresťankom dome tak bolo, jako niekdy u nás na mlyne. Každý odrostlý mal svoju modlitebnú knižku; lebo jako bude kto bez nej sa v kostole modliť, spievať, a hlavne k prijatiu sv. sviatostí sa pripravovať? Krem tých knižiek bola jedna domáca všeobecná modlitebná kniha, s palcovými — jako sme ju menúvali — literami. Keď otec a matka s väčšími dietkami odišli v nedeľu do kostola, zostal niekto s menšími dietkami doma modliť sa z tej knihy mešné modlitby; byv tak aspoň dľa ducha prítomný v chráme, kde nemohol byť dľa tela. Tá kniha zostala po nebohom — Pán Boh mu ráč dať slávu večnú — dedkovi, keď pre vysoký svoj vek už nevládal chodiť do chrámu Božieho. V sobotu popoludní nemali sme školskej hodiny. Bolo to chystaním sa k nastávajúcej nedeli: šaty vyprašovať, boty čistiť a ešte čosi, čo je teraz zbytočné.“

„Zvedavý som: čo to bolo,“ vkročil rychtár do reči.

„Nuž vtedy ešte nebolo siriek,“ hovoril Pokorník. „Ešte sa mnohí pridŕžali ocielky, kremeňa a práchna alebo hubky (trúdu). Najprv som nastrihal trojhranných papierov a na plachovej a nad žeravé uhlie položenej lyžici rozpustil som utlčenú sirku; potom som tie končiare papierové namáčal do tej sirky, vzal som ihlu s konopnou cvernou a navliekal do venca; a taký papierový venec zavesený bol na istom a stálom mieste k upotrebovaniu behom nastávajúceho týždňa. Svetlo sa zažíhalo takto: otec ocielkou zakresal do kremienka, iskra vletela do práchna na kremeň položeného alebo do hubky (trúdu), a na rozžeravený trúd položil sa papierový osirkovaný končiar; on dostal plameň, ktorým sa zapálila lojová — i to doma hotovená — svieca.“

„U mojich rodičov podobne tak sa zapaľovalo,“ dodal rychtár. „A veru, keď nie som doma, nechýba mi doteraz kresadlo vo vačku.“

„Bolo to ovšem obťažné zapaľovanie, ale pre dom bezpečnejšie,“ pridal Pokorník. „Teraz, keď nie sú opatrní rodičia, a preto deti prijdu k zápaľkám, hneď je červený kohút na streche.“ „Tak tie všelijaké vedecké vynálezy s jednej strany sú užitočné, s druhej strany sú na škodu,“ poznamenal rychtár.

„No ale nechajme to, a vráťme sa k predmetu!“ pretrhol reč Pokorník. „V sobotu večer prečítal som sv. evangelium nastávajúcej nedele. Hm, nielen prečítal, ale musel som sa ho aj nazpamäť naučiť; lebo od toho závisela moja večera.“

„Čítal som, že dcéra Jeho Jasnosti kráľovskej tiež zachováva v dome svojom taký poriadok,“ vkročil do reči rychtár.

„Áno, áno,“ prisvedčil Pokorník. „A nebolo by to na hanbu, ale na česť a duchovný úžitok jakýmkoľvek domom panským… Rodina, ktorá obznámená bola so sv. evangeliumom, bola spolu prichystaná ku slyšaniu kázne v nedeľu. Tí, ktorí pre vážnu prekážku nemohli ísť na kázeň, prečítali si sv. evangelium a jeho výklad z knihy doteraz známej, z Postilly Goffinovej. Krem toho boly v dome aj iné užitočné knihy buď k ukráteniu času alebo ku vzdelaniu ducha.“

„No terajšia doba je plodnejšia i na knihy i na časopisy,“ poznamenal rychtár.

„Áno je,“ prisvedčil Pokorník. „Len že medzi pšenicou je mnoho kúkoľa, a sú ľudia, ktorí viac milujú kúkoľ, než pšenicu. Ten už viackrát pripomenutý P. Abel rozpráva toto: Volali ma raz k nemocnému, bohatému továrnikovi (fabrikantovi), ktorý už od viac rokov nevidel, jako vyzerá v kostole a neprijímal sv. sviatosti. „Ale, pane môj, vy ste predsa kresťanom katolíkom a počestným človekom; jako ste mohli tak zabudnúť na svoje náboženstvo?“ A on čo mi na to? „Velebný pane, ja som roky a roky predplácal na jedny (iste židovsko-liberálne) noviny, a čítal i čítal ich, a od tej doby stal som sa mrtvým na duši. Jed nevery, lichotiacej svevoli a telu, zažral sa do môjho srdca. Teraz, ach teraz, keď mám pred sebou hrob, nahliadam, jak nerozumne som pokračoval.“

„Tá smrť, tá smrť, mnohým otvára oči,“ zavzdychol si rychtár.

„Ale jako bude s tými, ktorí ani v tej pre nich tak hroznej hodine neotvoria oči?“ tázal sa Pokorník. „S časopisami a knihami je to tak jako s jiedlami: jedny sú k zdraviu, druhé k otroveniu.“

„Kto nevie rozoznať huby dobré od jedovatých, snadno to i životom zaplatí,“ poznamenal rychtár.

„To je skutočne tak,“ prisvedčil Pokorník. „Knihy a časopisy sú slovom písaným. Jako slovo živé býva dobré alebo zlé: tak je to i s písaným alebo tlačeným slovom. Dobrý strom prináša dobré, — ale zlý strom zlé ovocie. Isté je, mnohí ľudia takými sa stávajú, jaké spisy čítajú. Mnohý syn mal doma dobré, náboženské a mravné vychovanie; a bol by zostal v tom stave, keby sa nebol chytil čítania takých spisov, ktoré jedom nevery a nemravnosti nakazujú hlavu i srdce. Jako obcovanie s nevereckými a nemravnými ľudmi, tak tiež čítanie nevereckých a nemravných spisov olúpi človeka o vieru a dobré mravy.“

„Inu, jako i to najzdravšie jablko, keď sa dostane medzi hniličky, poruší sa: tak i najlepšie vychovaný človek nakazí sa z čítania zlých spisov,“ pridal rychtár.

„Naproti tomu však dobré spisy privedú i človeka zkazeného na lepšiu cestu,“ pokračoval Pokorník. „O sv. Ignácovi, zakladateľovi družstva Jesuitov, som čítal, že bol ľahkomyseľným vojenským dôstojníkom. Keď vo válke pri dobývaní jednoho hradu bol ranený, odniesli ho do nemocnice. Bol mu tam dlhý čas, tak že pre ukrátenie chvíle dal sa do čítania kníh. Priniesli mu „Život Svätých“; ale on pomyslel si, že to nenie čítanie pre vojaka, a odmrštil knihu od seba. Po chvíli to oľutoval a dal sa do čítania. Milosť Božia pri tom tak naňho účinkovala, že stal sa inakším človekom.“

„Iste mu prišlo na um, že kto chce prísť medzi svätých v nebi, musí tiež nasledovať ich život,“ dodal rychtár.

„To je mnohých chybou, že pachtia sa po spisoch, ktoré len pýche, svevoli a telesnosti lichotia, na niečo vážnejšieho však ani nepomyslia,“ vysvetľoval Pokorník. „Neobznamujú-li sa s knihami náboženskými a mravnými: čo to môže mať za následok?“

„Nepoznanie náboženskej pravdy,“ odvetil rychtár.

„Nepozná-li však kto základné pravdy náboženské, jako že si ich bude vážiť?“ tázal sa Pokorník. „Kto nepozná drahé kamene a ich cenu, bude sa k nim chovať ľahostajne.“

„Koľko našich už bolo oklamano, keď daromné pliešky prijali za dukáty!“ usmial sa rychtár.

„Tak je to i s neváženim si mravnosti,“ pokračoval Pokorník. „Kto bez svetla náboženského nepozná dôjstojnosť človeka a určenie jeho pre život večný, ten dbá len o telo, a nie i o dušu svoju; oddá sa životu zvieraciemu a tomu, čo mu len na tom svete robí život prijemný; hľadá si činiť život príjemný bez ohľadu na mravnosť.“

„Veru tak je,“ zavzdychol si rychtár. „Kto neverí na Boha, na odplatu a trest Boží vo večnosti, tomu je krádež a klam, nespravodlivosť a krivda, pijanstvo a smilstvo, slovom jakákoľvek neprávosť ľahostajnou.“

„Taký človek nenávidí každý zákon, ktorý jeho svobodu, vlastne svevoľu obmedzuje,“ pridal Pokorník. „Taký neverec a bezpustník zákona Božieho si nevšíma, a zákona svetského len natoľko si všíma, aby mu neprišla vrchnosť na prsty. Zachová-li jakú slušnosť vonkajšiu, robí to len preto, aby ľudia o ňom zle nehovorili a ho neopovrhovali. Bez náboženstva práve tak nenie opravdivej mravnosti, jako bez základu nenie domu stáleho.“

„Cítime, cítime to na všetky strany,“ prisvedčil rychtár.

„Kde nenie ducha náboženského a kresťanskej mravnosti, tam iste nenie ani spisov náboženských a mravných,“ pokračoval Pokorník. „Z časopisu, ktorí leží na stole, z knihy, ktorá hľadí z priečinkov knižnice, ba i z kalendára, ktorý visí na stene, poznať, jaký duch v dome panuje. Je pravda, že medzi naším slovenským bohabojným ľudom nenie takého zla; však predsa sem i tam sú i po dedinách čierne kabáty, pod ktorými je srdce neverecké. Tí, ktorí by mali byť za vzor ľudu, sú mu buď slovom alebo zlým príkladom na pohoršenie. Ten jed nevery a nemravnosti, ktorý vssali do seba zo zlých časopisov a kníh, prelieva sa i medzi ľud. Majú-li nastať lepšie časy, treba k tomu užitočných prostriedkov.“

„Rád bych vedel, jaké prostriedky by ste narádzali,“ vyzvedal rychtár.

„Kde je reč o spisoch, tie prostriedky, ktoré mám na mysli, obmedzím dnes len na časopisy a knihy,“ rozhovoril sa Pokorník. „Iné bych narádzal tam, kde sa číta; a iné tam, kde sa nečíta. Kde sa číta, povedal bych: Nečítaj časopisy a knihy, ktoré sú cirkvi katolíckej nepriateľské; lebo nemôžeš očakávať od jej nepriateľa, aby o nej pravdive a pochvalne písal. Nečítaj, čo sa protiví zasadám mravným, ktoré cirkev katolícka ohlasuje, prikazuje alebo odporúča. Na tom buď spolu, abys tiež iných zadržal a odviedol od čítania takých časopisov a kníh, ktoré sú viere a mravnosti kresťanskej protivné; lebo nemôžeš sa ľahostajne dívať, keď niekto klade k ústam otrovu, zvláštne nepozná-li jej jed. Tak činia tí, ktorí čítajú neverecké a nemravné spisy, ktoré sú otravou pre dušu.“

„A tým, ktorí nečítajú, čo by ste radili?“ tázal sa rychtár.

„To, aby čítali,“ odvetil Pokorník. „Čítať časopisy a knihy je, keď nie potrebné, aspoň užitočné, práve tak, jako poslúchať a prijímať dobré rady od učeného a skúseného človeka. Za našej doby je toho treba nielen vo vede, priemysle a hospodárstve, ale i k poznaniu viery a mravnosti kresťanskej; a to tým viac, aby kresťan bol v tom utvrdený a obrnený proti nápadom so strany bezpustlých tlčhubov. Radil bych im, aby čítali, ale len dobré časopisy a knihy; aby neľutovali groša na ne, práve tak, jako neľutujú ho na pokrm. Čo je pokrm pre telo, to je i dobrý spis pre ducha, pre dušu. Radil bych, aby tiež medzi príbuznými a známymi rozširovali dobré časopisy a knihy; lebo čím viac predplatiteľov a odberateľov, tým viac je aj pohromade peňazí na vydávanie novín a kníh; čím viac na to peňazí, tým lacnejšie a početnejšie noviny a knihy môže dať spolok alebo spisovateľ na svetlo, čím rozšírenejšie sú dobré noviny a knihy, tým viac dobrého spôsobia, a tým viac zlého zabránia.“

„Bohužiaľ, medzi naším slovenským ľudom ešte málo je tých, ktorí by čo dali na čítanie časopisov a kníh!“ zavzdychol si rychtár.

„Práve preto, že sa čítaním časopisov a kníh nevzdeláva, zostáva nevedomý, opovrhovaný a všade odstrkovaný,“ vkročil mu do reči Pokorník. „Tie zatratené flašky ho ani na duchu ani na majetku nepozdvihnú.“

„Keď dostane nejakú knihu zdarma, ešte tak-tak prečíta ju,“ riekol rychtár. „Ale, nedaj Bože, aby siahol do vrecka pre niekoľko halierov.“

„I to je krok k lepšiemu,“ dodal Pokorník. „Navykne-li na čítanie, bude sedeť doma, nie v krčme; a pozdejšie i sám vynaloží na časopis alebo knihu to, čo by v krčme na svoju zkazu premárnil. Že i požičiavanie kníh na čítanie prináša dobré ovocie, potvrdím vám príkladom. Keď som bol s mojou panorámou v Rakúsku u jednoho pána, dobrého katolíka, rozprával mi, že dal doniesť 20 kalendárov, v ktorých bol životopis sv. Vincenta, a rozdal ich medzi chudobných. Skrze požičiavanie dostal sa ten kalendár i do rúk jednoho zámožného občana. Čítanie o účinkovaní toho svätého pohlo ho k jeho nasledovaniu. Čo bezdetný prijal jednoho chudobného opusteného sirotka za svojho, aby ho vyživil a vychoval. Tak hľa, tých niekoľko halierov na kalendár prinieslo dobré ovocie lásky kresťanskej.“

„Šťastný človek,“ prisvedčil rychtár. „Jeho dobrý skutok pomohol nielen úbohému sirotkovi, ale i jemu samému; lebo Boh taký skutok milosrdenstva nenechá bez odmeny.“

„Nuž tak,“ končil Pokorník. „S literami na papieri za našej doby vede sa boj medzi nebom a peklom. Kto je pod Kristovou zástavou, musí čítať a napomáhať kresťanské časopisy a knihy, čo zbraň proti diablovi. Každá babka, ktorú kto vynakladá na neverecké a nemravné časopisy a knihy, stavia sa pod zástavu diablovu a je zradcom Krista; lebo Kristus Pán praví: „Kto nenie so mnou, proti mne je; a kto neshromažďuje so mnou, rozptyľuje.“ Každé podporovanie dobrých spisov vyráža zbraň z driapov diablových.“