ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teraz uzrete v panoráme niečo docela známeho,“ hovoril Pokorník. „Kuknite ta!“

„To je izba, jako by z oka vypadla izbe u pána farára,“ poznával rychtár.

„Ovšem tak po pansky a po kresťansky usporiadanú izbu, čili jako niekde hovoria svetnicu, mávajú obyčajne páni farári,“ poznamenal Pokorník. „Veď sluší sa, aby aj príbytok kňazov bol vzorom pre veriacich. Ja však nestrčil som ten obrázok do panorámy s tým úmyslom, abych predstavil izbu pána farárovu. Takou alebo podobnou bývala izba aj v nekňazských domoch.“

„Verím; ale také izby vyšly u pánov z módy,“ riekol rychtár.

„Áno, vyšly z módy,“ prisvedčil Pokorník. „Pri tom, bohužiaľ, vyšiel z módy i počestný a kresťanský život. Za predošlých lepších dôb a kde tu i teraz, kde nevyšiel z módy kresťanský život, najčestnejšie miesto zaujímal sv. kríž. Jaknáhle kto vkročil do izby, hneď mu padlo oko naň. Za našej doby to čestné miesto na stene nad zastolovou pohovkou (kanapou) zaujímava veľké zrkadlo. Tým je daný dosť výrazný rozdiel medzi predošlou kresťanskou, a terajšou nekresťanskou dobou. Predtým sv. kríž býval zrkadlom života a trpezlivosti, teraz na jeho miesto postavili zrkadlo márnivosti. Predtým oči všetkých, ktorí sa dostavili k stolu, obrátené boly na sv. kríž nad stolom, aby Pán Ježiš, ktorého pripomína sv. kríž, požehnať ráčil, čo požívať budú. Tým spolu vyznávali, že je to a všetko iné darom Božím.“

„Dľa toho súďa i dietky, že, čo im rodičia dávajú, nenie darom Božím, ale jako ste to nedávno o nich poznamenali, len púhou povinnosťou rodičov,“ vstúpil do reči rychtár.

„Po obede podobne tak činili, ďakujúc Bohu za požívané dary jeho,“ dodal Pokorník. „Teraz je medzi nimi a nemou zverou len ten rozdiel, že si po obede utrú ústa.“

„A potom sa divia, že sú dietky nevďačné rodičom za ich obete,“ poznamenal rychtár. „Inu, kde dietky nevidia u rodičov príklad vďačnosti a poďakovania k Otcovi nebeskému, neučia sa tomu ani k otcovi zemskému.“

„Sv. kríž mal i ten význam, že pred ním matka s dietkami konávala spoločnú rannú modlitbu,“ pravil Pokorník. „Večer sa tam modlievala podobne s nimi. Teraz i to vyšlo z módy. Rodičia sú i v tom liberálni, ponechávajú dietkam tú tak rečenú „svobodu svedomia“, aby sa modlily, alebo nemodlily, jako sa im pozdá, a jako ich k tomu pán katechéta napomína.“

„Darmo aj takí rodičia napomenú dietky, aby sa pomodlily,“ pridal rychtár. „Ony si zafilosofujú: Načo sa máme my modliť, keď sa rodičia nemodlievajú? A poliehajú si jako ovce v košiari.“

„Snáď nemajú v takom dome potrebu modlitby, preto že majú hojnosť?“ tázal sa Pokorník. „Nuž a tá hojnosť od kohože je a v koho rukách je? P. Abel, ktorého som nedávno spomenul, bol z istej príčiny v Brixenu a tam uhospodený bol u pána biskupa. Večer so svojimi domácimi kňazmi a služebníkami modlil sa p. biskup ruženec a litánie lorettanské.“

„Nenie-li snáď času k dlhšej modlitbe, je iste aspoň času ku kratšej,“ dodal rychtár. „Nech je len kus dobrej vôle, bude i kus času.“

„Ešte sa musím vrátiť k tomu sv. krížu,“ pokračoval Pokorník. „Zaň zastrčený bol prut.“

„Prut?“ zadivil sa rychtár. „K čomu to?“

„Nuž na dietky býval i predtým potrebný prut, jako i teraz,“ usmial sa Pokorník. „Proti škodlivým výhonkom na stromčoku je zahradnícky nôž, a proti pokleskom detským je breza.“

„Veď i staré príslovie hovorí, že brezová metla vyhánia deti z pekla,“ dodal rychtár.

„Pri trestaní dieťaťa ale treba plniť trojo podmienok: 1. nesmie byť z hnevu, 2. dieťa musí uznať svoju chybu, 3. musí uznať, že zaslúžilo trest,“ pokračoval Pokorník. „Tak to bývalo. Otec priviedol dieťa pred sv. kríž, jako pred súdnu stolicu Toho, ktorému je všetko známo, i tá najskrytejšia vec. Dieťa vyznalo svoj poklesok, a otec pripomenul mu, že zlé je hriechom a urazením Pána Boha, i doložil: ,Uznávaš, že si za to zaslúžilo potrestanie?‘ A keď dieťa prisvedčilo s áno, vzal otec prut zpoza sv. kríža a dal mu pocítiť brezového lieku. Poneváč to otec nečinil z hnevu a prchlivosti, dieťa sa napravilo, tak že za dlhý čas zostal prut za sv. krížom v pokoji.“

„Teraz mnohý otec buď je ľahostajný k svevoli dieťaťa, alebo z hnevu a pobúrenej mysle bije, áno i nebezpečne katuje dieťa,“ poznamenal rychtár.

„A to je veľkou chybou,“ doložil Pokorník. „Následkom toho je, že dieťa si pomyslí: Dnes bol otec zlej vôle! Za príčinu ubitia má hnev otcov alebo matkin, nie však chybu svoju a zaslúženie trestu; ono začne nenávideť otca alebo matku, nie však hriech.“

„Ono, jako hovoria, tak sa napraví, jako remeň v ohni,“ dodal rychtár.

„Poďme ďalej,“ pokračoval Pokorník. „V dobrom kresťanskom dome visí pri dverách nádobka so svätenou vodou čili svätenička; nie k tomu cieľu, aby bola okrasou izby, ale aby sa svätená voda užívala ku kajúcemu a pobožnému pokropeniu seba. Ráno, keď som sa poobliekal, matka učinila mi svätenou vodou sv. kríž na čele; večer učinila to, keď som sa mal položiť na lôžko. Zabudla-li to učiniť, nemal som jakosi pokojného spánku. Stalo sa raz, že o polnoci volal som na ňu. Ona vytrhnutá zo spánku pýtala sa ma: „Čo ti je?“ Ja som jej odvetil: Maminka, nemôžem spať! Večer neprežehnali ste ma svätenou vodou. Ona vstala, učinila tak, a ja potom spal som jako v oleji.“

„Také dietky, ktoré držia na sv. kríž, nebývajú potom rodičom na kríž,“ poznamenal rychtár.

„Nielen k tomu visí svätenička pri dverách, ale i k inému použitiu,“ pokračoval Pokorník. „Vchádzajúci do izby alebo vychádzajúci z nej kropievajú sa svätenou vodou a prežehnávajú sa s tým nábožným povzdychom, aby šťastné bolo ich vkročenie alebo vykročenie. Počujte, čo sa mi raz prihodilo. Prišiel ku mne jeden súsed, človek statočný, lebo nábožný, a siahol do sväteničky; prežehnal sa. Odchádzajúc urobil podobne. O deň pozdejšie zase ma navštívil, siahol do kropeničky, a pomyslite si, vytiahol z nej dva krajciare. „Čo-že robia tie krajciare vo sväteničke?“ pýtal sa. Ja som mu s podivením odvetil: ,To mi je hádankou! Ja som ich ta nepoložil.‘ Na to on s úsmevom riekol mi: „Nuž, ja vám tú hádanku rozluštím. Ja som pri poslednej návšteve položil tie dva krajciare ta, abyste si za ne dali priniesť svätenej vody.“ Môžte si mysleť, jakú dlhú tvár som robil pri rozluštení tej hádanky.“

„Nemusím si ani primysleť, že napotom svätenička suchou nebývala,“ poznamenal s úsmevom rychtár. „No za našej doby, krem sedliackych a remeselníckych domov, málo panských domov by sme našli so sväteničkou a svätenou vodou. Všetko, čo je kresťanského, vyšlo z módy. Inu, kde sa neklade váha na hlavné veci, tým menej dbá sa o nábožné pobočné obyčaje.“

„Obzrime sa ďalej po izbe kresťansko-katolíckej,“ pravil Pokorník. „Po boku sv. kríža visia obrazy, menovite obrazy bl. P. Marie a sv. Jozefa. O, jak pustá je izba bez obrazov svätých a vyvolených Božích! Však ale tie obrazy nie sú k tomu, aby ozdobovaly a rozveselovaly izbu. Majú ony väčší význam pre katolícku rodinu. Náš príbytok má byť podobný nebu, kde sú svätí a vyvolení Boží pred trónom Božím, aby i naše obcovanie bolo počestné a sväté. Pri pohľade na obrazy máme nielen ctiť a o prímluvu u Boha prosiť tých svätých a vyvolených Božich, ktorí sú tými obrazmi napodobnení, ale i rozpomenúť sa na ich cnosti a povzbudzovať sa k ich nasledovaniu, abysme sa skrze také nasledovanie dostali do ich spoločnosti blaženej na nebi. Tak tie dva po strane sv. kríža visiace obrazy bl. P. Marie a sv. Jozefa majú pripomínať matkám opravdivú kresťanskú lásku k dietkam svojim, otcom však pracovitosť, šetrenie majetku a starosť o dietky svoje.“

„Sú opravdivé a spasiteľné zrkadlá, do ktorých nazerať majú kresťanskí rodičia,“ poznamenal rychtár. „Ale i tieto zrkadlá bohabojného a bohumilého života vyšly z módy v mnohých domoch.“

„Tak je, bohužiaľ!“ povzdychol si Pokorník. „Vstúpim li do nejakého domu a obzrem-li sa po obrazoch, hneď viem, koľko uderilo. Tam, kde bývaly obrazy svätých, čo vídame? Obrazy predstavujúce hory, skaly, vodopády a divé kraje; jeleňov, zajacov, srnky, lišky, psov, vlkov, medveďov a diviakov; honby, strelcov, pohoncov, myslivcov a postrielané zvery. No ešte i viac! Videť i obrazy nepriateľov cirkve; obrazy na výsmech cirkve, kňazov, rehoľníkov a starých ľudí; obrazy opilého Bachusa a nahej Venuše. Nuž či také obrazy ušľachtujú srdce a povzbudzujú k mravnému a nábožnému životu? Či nezdivočujú človeka a nerozdrážďujú v ňom telesnosť, vášne a náruživosť?

„Nenie potom divu, že milovníci takých obrazov sú necitného, nešľachetného, nepočestného, nepoctivého a beznáboženského srdca,“ rozhorlil sa i rychtár.

„No odvráťme sa od tých nepríslušných a pohoršivých obrazov a pozrime sa zas do izby kresťanskej rodiny,“ hovoril Pokorník. „Nad postieľkou dieťaťa je zvláštny obraz, ktorý býva najmilší dietkam. Hádajte, jaký obraz mám na mysli?“

„Bezpochyby obraz anjela strážca,“ odpovedal rychtár.

„Uhádli ste,“ soznal Pokorník. Taký obraz obyčajne predstavuje anjela, jako dieťa učí spínať ruky a modliť sa, spolu ale ochraňuje ho od každého nebezpečenstva tela i duše. Podívajte sa na tvár dieťaťa, keď pozerá na obraz anjela strážca! Jaká úcta, jaká dôvera, jaká prosba k nemu vyráža sa z jeho veselej tváričky! Ono má v srdci to presvedčenie, že ho ten Bohom daný anjel strážca miluje a ochraňuje vo dne i v noci; že mu vnuká dobré myšlienky a vystrieha ho pred zlým; ono chráni sa i vo dne i v noci všetkého, čo by toho jeho mileného a všade s ním prítomného ochrancu zarmútilo.“

„Šťastné dieťa, dokiaľ má to presvedčenie v srdci svojom,“ poznamenal rychtár. „S takým dieťaťom majú rodičia len potešenie.“

„Kiežby to dieťa, i keď doraste, nezabúdzalo na svojho miláčka, na anjela strážcu!“ zavzdychol si Pokorník. „Čo stáva sa s mládencom, keď zabudne na jeho prítomnosť? Čo sa deje s pannou v hodine pokušenia, keď zapomene na prítomnosť anjela strážcu?

„Neboli by mnohí a mnohé zaplietli sa do neslušných myšlienok a skutkov, keby boli pamätali na prítomnosť jeho a boli prijali vnuknutia jeho,“ dodal rychtár.

„I tie obrazy i tie myšlienky na prítomnosť anjela strážcu vyšly z módy v mnohých domoch,“ pravil Pokorník. „A následky jaké to má?“

„O tom svedčia matriky, do ktorých sú na zármutok cirkve a rodičov, na potupu padlých zaznamenané mená dietok nezákonitých,“ doložil rychtár.

„Obzrime sa ešte ďalej po izbe kresťanskej rodiny,“ vyzýval Pokorník. V sedliackych domoch bývali tulipánové truhly a v ních nakopené plátno, tovar pod vlastnou strechou hotovený. V lete pracovalo sa na poli, v zime hrkotal kolovrat a vrtelo sa vreteno pri praslici. Osoh toho dal sa počítať na všetkých päť prstoch: za jedno netúlala sa mládež po nociach, za druhé zachránená bola od zahálky, za tretie nábožnými piesňami, ružencom a počestnou rečou vzdelávala si srdce, za štvrté postarala sa o zaodenie seba, za piate netrovila peniaze na kupovanie odevu a tak ušetrila majetok.“

„Ja bych k tomu ešte dodal: že zachovala jednoduchosť odevu, a zabránila prepych a nádheru, ktorá je na škodu i majetku i mravnosti,“ doložil rychtár. „Čím viac okrasy vešajú na telo, tým menej jej majú na duši.“

„Verte mi, rychtár, keď chodím svetom a nevidím pri dedinách buď lan alebo konope, tak je mi, jako by ma kto bodol do srdca,“ končil Pokorník. „Je mi to dôkazom, že ľud tej osady odriekol sa kolovrátku a praslice, odstúpil od predošlej skromnosti a jednoduchosti, ba i od mravnosti a národnosti; chopil sa však cudzieho, kriklavého, netrváceho a tak i majetok nešetriaceho kroju; chce sa škodnou márnivosťou zaľubovať ľuďom, a nie Bohu.“