ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pozrite sa do panorámy a uhádnite, čo ten obrázok v nej znamená!“ slovil Pokorník.

„Hm, to bych neuhádol?“ odvetil rychtár. „Veď mám na dvore dosť takých obrázkov a to živých. Nevídali, to je hus.“

„Uhádli ste ovšem, že je to hus,“ hovoril Pokorník. „Ale čo znamená tá hus?“

„I kto-že by uhádol, čo máte pri tom na mysli?“ poznamenal rychtár.

„Len sa dobre prizrite!“ posmeľoval ho Pokorník. „Tá hus stojí jednou nohou na zemi, hlavu má naklonenú a jedným okom hľadí na nebe.“

„Tak je,“ prisviedča rychtár. „Ale čo s tým chcete?“

„Je-li vám známy životopis sv. Martina, nuž viete, v jakom spojení je hus so sv. Martinom,“ pohodil Pokorník.

„Že pre husy je nebezpečný sviatok sv. Martina, to viem,“ odvetil rychtár. „Ale nazdávam sa, že pri tom máte niečo iného za lubom.“

„Zajiste veľký rozdiel je medzi mojou a vašou myšlienkou,“ vysvetľoval Pokorník. „Vy máte na mysli hus pečenú, a ja hus poučnú. Tá hus má nás upamätovať na jednu chvalitebnú obyčaj sv. Martina.“

„Budem vám veľmi povďačný, keď mi to objasníte,“ uisťoval rychtár.

„Za predošlých časov biskupi obyčajne bývali aj predstavenými kláštora, majúc pod správou i mníchov,“ rozprával Pokorník. „Takým biskupom a spolu predstaveným mníchov bol aj sv. Martin. Mal obyčaj jedným okom pozerať k nebu, aby sa upamätúval, že je na zemi len do času, na nebi však bývať má na veky. Tým spôsobom povzbudzoval sa k opovrženiu marností tohoto sveta a ku kráčaniu po ceste zbožnosti, ktorá vede do neba. Z tej príčiny jeden z mníchov žartovne pripodobňoval ho k husi, ktorá jednou nohou stojí na zemi, hlavu má na bok naklonenú a jedným okom hľadí do neba.“

„Ej, ej!“ pokrútil hlavou rychtár. „Kto by si bol pomyslel, že je tá hus na tom obrázku tak významná?“

„Áno, významná celou tou svojou postavou,“ dal sa do ďalšieho výkladu Pokorník. „Tej husi má byť podobný každý človek. Tá hus stojí jednou nohou na zemi: jak často slýchame, že človek je jednou nohou na zemi, druhou v hrobe! Tá hus jedným svojím okom hľadí na zem, a druhým na nebe: tak človek jedným okom má hľadeť na svet a na veci časné, druhým okom však na nebe a na veci večné. Starať sa treba nielen o telo a jeho živobytie, ale i o dušu a jej spasenie.“

„O, jak mnohí sú, ktorí obe oči majú obrátené len na zem, a nie i na nebe!“ zavzdychol si rychtár. „Starajú sa oni len o prítomnosť, a nie i o budúcnosť, ktorá na nich čaká, keď i tú druhú nohu budú mať v hrobe.“

„Jedni sú jako decko, ktoré myslí len na hračky, jakoby život človeka bol len na hračku,“ hovoril Pokorník. „Decku sa to dá odpustiť, poneváč nemá ešte dospelého rozumu; ale nedá sa to odpustiť človeku rozumu dospelého, ktorý má počítať nielen s prítomnosťou, ale i s budúcnosťou. Vezmime si na príklad ľahkomyseľného remeselníka v meste. Dostal-li kedy predtým jako učeň nejakú tú babku (halier), premárnil ju na pamlsy a maškrty. Jako tovaryšovi to, čo si cez týždeň zarobil, pohltol modrý pondelok, tak že prišiel domov jako ten marnotratný syn; otec musel ho ošatiť, aby mu nebol na hanbu. Čomu sa v meste naučil, tomu sa bolo ťažko odučiť. Otec dal ho za majstra a obstaral mu nevestu, ktorá by mu so srdcom priniesla i mešec; kojil sa nádejou, že sa bude držať ženy a domáceho krbu. Horký-že tak! Čomu navykol ako Janíčko a Janko, v tom pokračoval i ako Jano. On — vraj — nebude pústovníkom a pod pantoflou. On musí tak robiť jako jeho kamaráti. On je členom všelijakých spolkov, kde sa ovšem spoločne nemodlia ruženec, ale kde sa spieva, tancuje, karbaní a — samo sebou sa rozumie — huláka, hubičky dávajú a bumbá i cez dvanástu. Zaslepený rozkošami a hlukom sveta nepozoruje, že to s jeho majetkom a domácnosťou ide s kopca dolu.“

„Ide to tak dolu s kopca i s mnohým synom roľníckym, ktorý viac sedí v krčme, než pod vlastnou strechou,“ dodal rychtár.

„A po takom živote čo nasleduje?“ pýtal sa Pokorník. „Bieda! Tak je to i so životom ohľadom na dušu, ktorú ešte viac, keď nie docela zanedbávajú. Prijde smrť a povolá ich pred súd Boží, na ktorý nemysleli. Nehľadievali — jako tá hus — na nebe, nepripravovali sa preň a uvalili na seba čo?“

„Nuž čo iného, než peklo?“ doplnil rychtár reč Pokorníkovu.

„Docela ináč počína si múdry a opatrný hospodár,“ pokračoval Pokorník. „On hľadí do budúcnosti a ráta s ňou. Svojou pracovitosťou a usilovnosťou shromažďuje, svojou striezlivosťou a šetrnosťou ochraňuje majetok, aby ho nepreniknuteľná budúcnosť neprekvapila s biedou. Jestli si ku pr. v jaseni nenarobí sena pre zimnú dobu, čo si počne?“

„Veru tie chvosty (ocasy) a rohy po maštalách budú sa postiť a chudnúť,“ dodal rychtár.

„Je-li človek starostlivý o časné veci pre budúcnosť: nemal-li by byť starostlivý i o večné, budúce?“ tázal sa Pokorník. „Zajiste, dľa príkladu tej husy, keď jedným okom hľadí na zem, druhým okom hľadí na nebe; má na mysli nielen stodolu, ale i hrob.“

„A i to, čo je za hrobom,“ pridal rychtár.

„A dobre činí,“ pokračoval Pokorník. „Pamätá on na slová Krista Pána: „Čo prospeje človeku, keby aj celý svet získal, na duši svojej ale utrpel by škodu?“ Aby si zabezpečil ľahké odpočívanie a slávu večnú, spravuje sa dľa učenia a predpisov cirkve, a to nielen vo veciach väčších, ale i vo veciach menších, ktoré sa ľudom ľahostajným a tým tiež-katolíkom zdajú nepatrnými.“

„Opatrný hospodár má oko na všetko, bár sa to ľahkomyseľnému zdá nepatrným a povšimnutia nehodným,“ poznamenal rychtár.

„Čo cirkev svätá učí a prikazuje, to dobrý katolík nepovažuje za nepatrné,“ hovoril Pokorník. „To všetko je vážne, a smeruje k šťastnej budúcnosti. Poslušnosť preukázaná matke cirkvi vede k odplate u Boha. On to rád urobí s pohľadom na nebe.“

„Však Kristus Pán povedal, že kto dá i len čiašu čerstvej vody žížnivému svojmu blížnemu v mene jeho, neztratí u Boha odmenu svoju,“ prisvedčil rychtár.

„A tak je to i s inými dobrými skutkami,“ dodal Pokorník. „Pôst, alebo zdržanie sa od mäsitého pokrmu vo dni od sv. cirkve ustanovené, zdá sa byť maľučkosťou, predsa však dobrý katolík svedomite to zachováva nielen preto, že tým mrtví, krotí a duchu podrobuje hriešne telo svoje, ale i z poslušnosti k sv. cirkve; jako dieťa dobré poslúcha ju čo matku svoju, jednak v tom, čo je vážnejšieho, jednak v tom, čo je nepatrnejšieho.“

„Za našej doby ľahko spočítať ľudí, ktorí tie pôsty a zdržania sa od mäsitého pokrmu v duchu cirkve zachovávajú,“ zavzdychol si rychtár. „Nielen že nezachovávajú, ale si ešte robia i posmechy z tých, ktorí to zachovávajú.“

„A prečo?“ pýtal sa Pokorník. „Preto, že oboma očima len na zem a na telo hľadia, a nie i na nebe a na dušu svoju. Ostatne ten posmievaný vie kam má hľadeť. Hľadí na nebe a kojí sa nádejou, že tam práve tak úfať sa môže dvojakej odmeny; jednu za zachovanie príkazu, druhú za urážku od posmeškárov. Veď — dobre sa hovorí — že najlepšie sa smeje, kto na konci sa smeje.“

„Ano, na konci, keď umierajúc nazpak pozre do minulého života, aby si na pamäť uviedol, čo si shromaždil k odplate na nebi,“ dodal rychtár. „S prázdnou kapsou smutne bude hľadeť do neba, kde je odplata za dobré, na svete tomto vykonané skutky.“

„Dobre je hľadeť i na zem, ale len jedným okom,“ pokračoval Pokorník. „Druhým okom však treba hľadeť na nebe. Jak podivní sú ľudia! Kristus Pán povedal: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, a to ostatné bude vám pridané.“ Oni však prekrucujú tie jeho slová sväté a opovažujú sa povedať: „Hľadajte najprv všetko iné, peniaze, hodnosti, chválu, rozkoše, a kráľovstvo nebeské bude vám pridané.“

„Len aby sa pri takom výklade slov Krista Pána neprerátali a nesklamali!“ zakončil rychtár.