ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo-že je to zas za obraz v tej panoráme?“ pýtal sa rychtár. „Vidím jakéhosi vychudlého človeka sedeť pri mise a hromade peňazí.“

„Tak je,“ odvetil Pokorník. „Sedí pri svojej mamone, ktorú jedine miloval, a umýva dukáty a strieborniaky svoje, aby sa blyšťaly a tešily lakomé oči jeho. Mamona je jeho modlou, ktorej sa klaňal a klania. Ľudia sa nazdávajú, že len peniaze činia človeka šťastným; ale sú v omyle. Dovoľte, abych si sadol; lebo moje unavené chodidlá potrebujú odpočinku. Budem vám rozprávať všelijaké príklady o nenasytných lakomcoch.“

„Bol jeden bohatý pán. Nemusíte byť všeteční na meno jeho. Čo vdovec mal gazdinu, a pri smrti svoj majetok jej poručil. Keď čítali testament a jej sdelili, že dedí štátne papiere, v ktorých sú tisíce, to ňou trhlo. Triasla sa nie od radosti nad zdedeným majetkom, ale od strachu, žeby zlí ľudia pozbaviť ju mohli tých tisícov. Stala sa bohatou na majetok, ale žobráčkou na duchu; zbláznila sa, tak že úrad prevzal na seba hospodárenie s majetkom, ju však dal odviesť do blázinca, kde ju ustavičné vrtochy o tisícoch priviedly až k samovražde. Nuž hľa, tisíce maly ju učiniť šťastnou, a ony učinily ju nešťastnou.

Jestli lakomenie sa po peniazoch vede do blázinca, tým viac vede za mreže väzenia. Je ich za tými mrežami dosť, ale väčším dielom vtáci menej operení. Tí viac operení na všelijaký spôsob uletia, aby sa za mreže nedostali. No vymknú-li sa ,chládku‘, nevymknú sa horúcemu peklu. Snáď je tam tých bohatých peňažných lovcov viac, než tých chudobných v pozemských kázniciach a väzeniach. To vie temer každý, že peniaze sú udicou, na ktorú diabol ľudí lapá. Nepripravuje-li ich o svobodu, pripravuje ich o rozum. Ani pálenka nepripravila toľkých o rozum, jako nenásytné sháňanie sa po peniazoch. No, či nie je bláznom, kto len kopí peniaze na peniaze, jako by mal ešte 700 rokov pred sebou; nedovoľujúc si ani to, čo je k zdraviu a každodennému životu potrebné? Kôrky hryzú a kosti varia, len aby nemuseli siahnuť do mešca. Mali by byť pánmi nad peniazmi, a oni sú ich otrokami. Hluchí sú i k tým najbližším priateľom a nechajú ich biedu trieť, kdeby mali siahnuť do mešca a pomôcť im. Snáď aj navštívia priateľov nemocných a tešia ich slovom; ale aby ich potešili i grošom, tomu sa nerozumia. Oni znajú len ‚ber‘, a nie ‚daj‘. Veď sme čítali i v novinách, že po žobrákoch, ktorí čo otrhanci chodili z domu do domu a fňukave prosievali o almužnu, zostaly tisíce, na svedoctvo, že mamona bola ich modlou i vtedy, keď ústami rapotali svoje Otčenáše.

V jednom chudobinci, ktorý stál pod správou Milosrdných Sestier, tratily sa rozličné strieborné veci buď v dome, buď v kostole alebo v sakristii. Následkom toho prichádzala do podozrenia už Marka už Borka, a boly zo služby odháňané. Raz rozvaľoval sa dým po chodbách chudobinca a upozorňoval na nešťastie. Pôvod bral z izby, kde mala útulok stará kuchárka. Najšly ju v horiacej posteli mrtvú. Prv, než prišiel notár k popisu a zapečateniu jej pozostalosti, všetečnosťou vedené, pohliadli sestry do skryne, čo tam má. Jako boly prekvapené, najdúc tam zlaté prstene, strieborné lyžičky a podobné veci. Presvedčily sa, že tá stará bola tou strakou, ktorá odnášala do svojho hniezda, čo sa jej kde zabľusklo. Jej podobní sú žgrloši, ktorí neupotrebujú peniaze k tomu, k čomu byť majú, ale len k tomu, aby na nich pásli svoje srdce a svoje oči.

Ľudia pôverčiví vo svojich pohádkach rozprávajú, že diabol sedí na peniazoch. Ja síce — jako kresťan — neverím na povery, predsa však za to mám, že diabol pri peňažných veciach má svoje pazúry. Je o tom dosť zkúsenosti pri dedictvách. Bratia a sestry, keď aj predtým vo svornosti vzájomne žili, roztrhujú a rozkacujú sa jeden proti druhému, keď sa majú deliť s majetkom po rodičoch pozostalým. Miesto toho, aby pri pohrabe zosnulých pamätali na márnivosť vecí tohoto sveta, začnú okom závistným jeden po druhom šľahať, hašteriť sa a sháňať po súdoch. Áno, mnohokrát nad sotva vychládlym telom zosnulého ozývajú sa kliatby miesto modlitby za zosnulého. Čo zapríčinilo v nich tú premenu? Diabol podpálil v nich lakomenie sa po peniazoch. Preto praví sv. Pavel: ‚že tí, ktorí chcejú sa stať bohatými, padajú do osídla diabolského‘“ (I. Tim. 3, 7.).

„Predtým boly u nás v Uhorsku, dokiaľ zaslúžilo název marianskej krajiny, peniaze s obrazom bl. P. Márie; ale teraz nenie tak. Snáď prozretedlnost Božia nedopúšťa, aby bl. P. Maria bola znectená na peniazoch, ktorými pácha sa toľko zlého. Pri mnohých sudcoch viac padajú na váhu peniaze, ktorými boli podplatení, než paragrafy zákona a hlas svedomia. Mnohý pravotár (advokát), aby shrábol peniaze, svojím mudrovaním obracia pravda hore nohama. Mnohý ledakto dá sa peniazmi najať k falošnému svedectvu, ba i ku krivej prísahe. My šomreme na lakomého Judáša iškariotského, že sa ulakomil na 30 strieborných a zradil i presvätého a nevinného Majstra svojho; ale koľko je tých, ktorí sú mu rovní alebo aspoň podobní, ktorí pre peniaze zamlčia pravdu alebo za peniaze zradu páchajú na pravde a práve. Jestli kedy, iste za našej doby platia slová sv. Písma: ‚že lakomec má na predaj i dušu svoju‘“ (Sir. 10, 10.). „Nenie väčšej a nebezpečnejšej slepoty, než tá, keď sa kto dá zaslepiť peniazmi. On zabudne i na to, že ho lakomstvo vede cestou do pekla.

Jako peniaze premenia človeka, uvedem na to príklad. Znal som chudobného tesara, ktorý zo svojho zárobku rád udelil úbohému nejakú, ačkoľvek malú, almužnu. Stalo sa, že vo veľkej lotterii vyhral 20.000 zl. Následkom toho nielen odhodil tešlu do kúta, ale i srdce k chudobným. Stal sa horenosom a žgrlošom.

Je pravda, prišlo v príslovie: že peniaze svetom vládnu. Je to príslovie však smutné a zlé v následkoch i pre časný život. Ženích nehľadí na srdce, ale na mešec. Je-li kde jaká voľba, poniazmi možno zakúpiť podliakov, ktorí rozhodujú. Nad svedomitým a statočným víťazí, kto brinkal peniazmi. Však si to on potom, až prijde k úradu a hodnosti, i na tých zakúpených otrokoch nahradí.

Peniaze samé v sebe sú ľahostajné; môžu slúžiť i k dobrému i k zlému. Len že, bohužiaľ, málo je tých, ktorí používajú peniaze k dobrému! Peniaze sú jako oheň; dobrý je k vareniu a zaohriatiu, a nie k popáleniu a k požiaru.“