ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hí, to je krásny pohrab!“ zvolal rychtár, nakuknuv do panorámy. „Toľko sveta panského, toľko horiacich voskovíc, toľko kňazstva, toľko vencov na rakve, a tá od zlata a striebra blyštiaca sa rakev! To musel byť boháč, keď ho s takou parádou pochovávajú!“

„Áno, áno, je to pohrab boháča,“ poznamenal Pokorník. „Ja však radšie vídavam pohrab chudobného jednoduchý, než pohrab boháča skvostný.“

„A to prečo?“ pýtal sa rychtár.

„Pri parádnom pohrabe boháča je mnoho marnivých divákov, ktorí len pasú oči svoje po paráde, bez toho, žeby sa vrúcne pomodlili k Pánu Bohu za dušu jeho. Radšie vidím, keď pri pohrabe chudobného je malý zástup ľudí, ale ľudí pobožných, ktorí sa modlia za ľahké odpočinutie jeho. Lepšie je, keď dušu chudobného Lazara odprevádzajú anjeli do kráľovstva nebeského. Kto vie, či dušu toho boháča odprevádzajú do neba anjeli s takou parádou, jako ľudia odprevádzajú to bezdušné telo jeho do hrobu? Nebohý arcibiskup Šimor zakázal položiť vence na rakev svoju, podotýkajúc, aby mu radšej venovali iný, užitočnejší venec, ruženec. Kto vie, či sa ten boháč hodne pripravil k odchodu do večnosti, kde má klásť účty z bohatstva svojeho? Jak mnohé bohatstvo má na sebe poškvrnu úžery, pokropené je slzami ukrivdených, obťažené zpreneverením a obťažené kliatbou! Čo vzal so sebou? Len to, čo dobrého učinil, a prospeje mu tam len to, keď chudobní, ktorým niečo dobrého bol preukázal, odprevádzajú ho s povďačným modlením sa za dušu jeho. Len to, čo dobrého učinil ku cti a chvále Božej, a k dobrému blížnych svojich, bude mu pravým pomníkom na zemi a predmetom odplaty na nebi.