ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nuž tak,“ odpľul si Pokorník. „Máte v panoráme zase nový obrázok. Obzrite si ho!“

„A čo to za strašiaka,“ divil sa rychtár. „Pán v peknom obleku, so sklami na očiach a s cylindrom na hlave. No to je v poriadku: ale čo tie tatrmanky na ňom? Opásaný je modrou zásterou, v ruke drží trojhran, i skrčenou pravou nohou tvorí jakoby trojhran; ale nemôžem zrakom vypátrať, čo to má za riad na prsiach.“

„Murársku lyžicu!“ riekol Pokorník. „Len sa dobre prizrite!“

„Skutočne!“ zvolal rychtár. „Ale čo to má byť za čudáka?“

„Hm, to je frajmaurer,“ vetil Pokorník. „Frajmaurer, keď sa slávnostne zaviazal k sľubu frajmaurerskému.“

„Veru, mnohokrát čítam a slýcham o frajmaureroch,“ riekol zvedave rychtár. „Budem tomu veľmi rád, keď mi tých panákov objasníte.“

„Milerád, nakoľko som poučený o ich potajomnom spolku,“ pravil Pokorník. „Pred sto rokami bola kolíska toho potajomného spolku vo Francúzsku, a keď sa ten spolok prekotil i do Nemecka, dostal i nemecký názov „freie Maurer“ čili svobodní murári alebo svobodní zedníci.“

„Tak?“ otvoril oči rychtár. „Teda to boli príslušníci počestného remesla murárskeho?“

„O, nie tak!“ hovoril Pokorník. „Ich útle ruky nikdy neznaly mozoľov murárskych. Oni tvorili potajomný spolok, a aby ten spolok neprišiel do verejnej známosti, kryli sa falošným menom svobodných murárov. A jako je to s frajmaurerstvom, tak je to i s jeho členami; skrývajú i svoje mená i svoje osoby. Ich mená sa neuverejňujú, a keď sa niekdy spomenú čo frajmaureri, hneď to zapierajú. Ich lóže čili miestnosti, kde sa schádzajú, bývajú tajné, tak že ta len ukradomky, aby ich nikto nepobadal, chodievajú.“

„Hm, hm!“ krútil hlavou rychtár. „Buď je to frajmaurerstvo dobré alebo zlé. Je-li dobré, prečo sa jeho členovia skrývajú; je-li zlé, prečo ho dovoľujú?“

„Dovoľujú,“ mienil Pokorník. „Cirkev katolícka ho nielen nedovoľuje, ale zakazuje, áno cirkevným trestom stíha. Katolík, vstúpi-li do frajmaurerstva, dopúšťa sa neposlušnosti proti cirkvi. Vlády svetské tiež frajmaurerstvo jako frajmaurerstvo nedovoľujú.“

„Hm, hm!“ opäť pokrútil hlavou rychtár. „Však často čítame, že tam a tam majú lóžu svoju, áno že i vláda ich stanovy potvrdila. Jako to mám rozumeť?“

„Keby frajmaureri predložili vláde také stanovy, ktoré v sebe obsahujú opravdivé ciele a prostriedky frajmaurerské, nepotvrdila by ich,“ vysvetľoval Pokorník. „Oni predkladajú stanovy neúprimné, jako stanovy spolku miestneho, dobrý cieľ majúceho, ale nie stanovy spolku frajmaurerského. Pretvarujú sa, jakoby boli nevinní baránkovia.“

„Aha, berú na seba rúcho ovčie, a vnútri sú draví vlci,“ dodal rychtár. „Oni skrývajú pazúry a zuby svoje. Rozumiem už, rozumiem.“

„Odtiaľ sa dá vysvetliť, že mnohí ani neznajú, do jakej to čeliadky sa dávajú, keď do takej lóže vstupujú. Sodomské jablko, ktoré z vonku je pekné, ale vnútri plné smradľavým prachom, poznajú len z vonku. Sú vo frajmaurerskom spolku jedni z márnivosti a jakejsi ctižiadosti, aby nad inými nejako vynikali. Predtým po mestách bývali ozbrojení a rovnošatení mešťania, jako by boli tvorili mestské vojsko. Lichotilo to mužovi, keď ho v tom vojenskom obleku a s puškou na pleci nielen obdivovala žena s dietkami, ale i neozbrojenci a ľud. S hrdosťou si vykračoval a štrngal šabličkou. Teraz tej parády po mestách nieto. Nuž taký mešťan chce mať v tom nejakú náhradu; dá sa zapísať do lóže frajmaurerskej, aby sa mal na čo pýšiť a vynikať nad iných smrteľníkov, že je spoločníkom pánov vzdelaných a osvietených. Hrebeň mu tým viac narastne, keď počuje tárania o „Veľkom oriente“ o „Vychádzajúcom slnku“ o „Staviteľovi sveta“ a podobných nesmysloch, vezme si do hlavy, že v takých táraniach leží neobyčajná múdrosť a svetlo, ktoré ho osvecuje. Je pri tom hrdý i na to, že mu tí vzdelaní a osvietení páni ruku stískajú a bratom ho nazývajú; ačkoľvek po boku z neho sa posmievajú a medzi sebou ho trpia, lebo je pri grošoch.“

„Vlastne kravičkou, ktorá sa dá dojiť,“ usmial sa rychtár.

„Druhí, čo do hniezda frajmaurerského lezú, sú špekulanti,“ hovoril Pokorník. „Frajmaureri sú ľudia, majúci veľký vplyv na verejný život a podporujú sa vzájomne. Slovom alebo perom odporúčajú kupovať tovar u takých obchodníkov, ktorí sú frajmaureri. Kloní-li sa k pádu, podoprú ho požičkou; padne-li, postarajú sa o jeho umiestenie. Advokátovi hľadia získať pravoty a zažmúrenie oka u sudcu. Hľadia svojich strčiť do úradu, ba i povýšiť na stupeň nejakej výhodnej a vplyv majúcej hodnosti. Z tej príčiny mnohí ziskuchtivec a úradolovec prepáše sa zásterou frajmaurerskou a odmrští od seba i náboženstvo.“

„Pichá ich, pichá 30 strieborných,“ poznamenal rychtár.

„Tretí, ktorí motajú sa k frajmaurerom, sú ľudia bez viery,“ pokračoval Pokorník. „Náboženstvo hlása nám i také pravdy, ktoré sú pýche a telesnosti protivné, áno hrozivé. K ním náleží to, že človek má podriadiť rozum svoj zjaveniu Božiemu, odporovať telu a rozkošiam a riadiť sa dľa vôle Božej; že po smrti bude súdený a za skutky svoje na zodpovednosť braný; že je peklo, kam uvržení budú, ktorí vinou svojou neverili pravdy Božie a páchali neprávosti. Krem toho katolícka cirkev prikazuje modliť sa, postiť sa, nedele a sviatky zachovávať, do kostola chodiť, spovedať sa a iné bohumilé skutky vykonávať. To mnohí, ktorým sa vo svete dobre vede, považujú za ťažké jarmo; oni nechcejú kráčať po úzkej ceste zapierania seba a prikázaní Božich. Čo teda robiť? S jednej strany nenie vôle k tomu, s druhej strany hlas svedomia napomína k tomu, a nedá pokoja.“

„Nuž zase tak urobiť, jako tá čeliadka, ktorá zabila toho kohúta, aby ju nebudil,“ pohodil rychtár.

„Áno, priviesť k mlčaniu hlas svedomia,“ pokračoval Pokorník. „Kde sa to najsnadnejšie podarí? Čo neverecké časopisy a knihy nestačily potlačiť, to dovŕšia bratia frajmaureri. V ich spoločnosti sa dobre jie a pije, užije zábav a rozkoší, čo si len srdce žiada. Tam sú (dľa jeho náhľadu) ľudia osvietení a vznešení, ktorí tiež nič nedajú na náboženstvo ani na toho kohúta, na svedomie. No k tomu ešte sa medzi tými bratmi reční o svetle, osvete, svobode svedomia, pokroku a iných podobných bucharonstvách, a tam je po strachu pred súdom a peklom.“

„I červ v chrene si myslí, že v chrene je život najlepší,“ dodal rychtár. „Nechcem spomínať brava v chlieve, abych vašu poctivú hlavu neurazil.“

„Do štvrtého priečinku frajmaurerov lezú politikovia, ktorí pomocou frajmaurerov buď sa chcejú dostať k vláde alebo účinkovať. Im nezáleží na frajmaurerskej zástere a iných frajmaurerských komediach, ale na využití vplyvu frajmaurerov. Oni obyčajne stávajú sa baranom, za ktorým sa vlečú bratia frajmaurerskí jako ovce. Sú to politikovia, ktorí zlomiť chcejú vliv katolíckeho duchovenstva na verejné záležitosti, podvrátiť katolícku cirkev, áno i štát, kde katolícka cirkev ešte platnosť má, pod heslom liberalismu. K dosiahnutiu takého cieľa sú frajmaureri po ruke, lebo tiež majú zášť proti cirkve a kňazom.“

„Svoj k svojmu!“ dodal rychtár.

„Nielen to heslo platí pri tom bratričkovaní, ale i to príslovie: „Ruka ruku myje,“ poznamenal Pokorník. „Taký politik potom, keď sa dostane k veslu, plní chúťky frajmaurerov i za to, čo mu preukázali, i za to, k čomu ich pri voľbách a k iným zámerom svojím upotrebiť chce.“

„Hm, hm!“ kýval hlavou rychtár. „Teraz už chápem, prečo mnohé veci tak sa dejú, jako by sa nemaly diať.“

„Áno, áno,“ pokračoval Pokorník. „Frajmaurerom nezáleží na pravej svobode, rovnosti a bratstve, na uvoľnení a oblažení ľudu, ale na vlastnom zisku, panovitosti a podvrátení kresťanského riadu, tohoto základu spoločnosti ľudskej.“

„Teraz mi už ani nemusíte objasňovať, prečo matka cirkev, starostlivá o časné a večné dobro dietok svojich, zakazuje a cirkevným trestom stíha frajmaurerstvo,“ slovil rychtár vážne. „Ona musí chrániť spoločnosť ľudskú pred tak nebezpečnou čeliadkou; vystriehať ovečky Kristove pred vlkami pod rúchom ovčím. Dovoľte mi však tú otázku: Či všetci frajmaureri sú jednako nebezpeční?“

„Všetci, ačkoľvek hlavná zodpovednosť padá na pohlavárov frajmaurerstva,“ hovoril Pokorník. „Vysvetlím vám to príkladom. Keď murári stavajú nejakú veľkú budovu, máte tam delníkov, podavačov, učňov, tovaryšov, paliera, staviteľa a vlastníka. Všetci sú na tom, aby tá budova vystavená bola; hlavnými však sú pri tom tí, ktorí rozkazujú, a nie tí, čo len poslúchajú, nenie pravda?“

„Samo sebou sa rozumie,“ prisvedčil rychtár.

„I medzi frajmaurermi sú, ktorí len poslúchajú a dajú sa upotrebiť k vyplneniu rozkazu, ktorý im daný je od predstaveného miestnej lóže, čili od „majstra“. Tí poslúchajúci ani sami nevedia, čo má ten majster, ktorý obyčajne býva veľkým tlčhubom, za uchom. Nad majstrami dvíha krk „veľmajster“ so svojimi radcami, ktorý vymýšľa zámery a prostriedky k ich dosiahnutiu. Frajmaurerstvo je pavučina a uprostred nej veľmajster je pavúkom, riaďacím pavučinu k chytaniu múch.“

„A tými muchami sme my, my ľud,“ doložil rychtár.

„Keď máme voliť to a to, zapletú nás svojou hubou a pokrytstvom do svojej pavučiny.“

„Tým horšie, keď tie muchy dajú sa sviesť mešcom a flašou,“ pridal Pokorník.

„Darmo sa potom škriabe za uchom, kto vytriezvie,“ zavzdychol si rychtár.