ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teraz uvidíte v panoráme niečo pekného,“ nadhodil Pokorník. „Pozrite sa!“

„Hí, to je krásny pták!“ zvolal rychtár. „Ja som ešte takého nikdy nevidel. Jako by ho bol maliar pomaľoval rozličnými barvami. A ten chvost je plný očí; a tá hlava plná hrdosti. Má byť aj na čo pyšným.“

„Jako by si bol toho aj povedomý, tak si vede,“ dodal Pokorník. „S hlavou vztýčenou, s chvostom rozostretým vykračuje si po dvore, jako by na divákov volal: Kto je mi na krásu rovný? Vedľa neho vidíte iného ptáka, snáď vám dobre známeho.“

„Jestli sa nemýlim, je to jarabica,“ odvetil rychtár.

„Uhádli ste,“ prisvedčil Pokorník. „Je to jarabica skromná, jakoby chatrným rúchom zaodiata. Ten pyšný páv hľadí na ňu okom opovržlivým, jakoby ju ani nepokladal za sebe rovné stvorenie Božie. Nuž, jakože účinkujú na vás oba?“

„To skvostné rúcho páva ovšem sa mi ľúbi, ale tá jeho pýcha nie,“ poznamenal rychtár. „Milejšia mi je tá skromnosť, úprimnosť a poníženosť jarabice.“

„I mne,“ dodal Pokorník. „A jako by ste o oboch súdili, keby ste poznali aj povahu a vlastnosti oboch! Ten pyšný páv má pod svojim skvostným plášťom mäso, ktoré nenie ani na váru ani na pečenie. A keď otvorí zobák k zaspievaniu, tak nemilo zaškrečí, že si ľudia uši zapchajú aj vo štvrtom dvore. Docela ináč je to s tou od páva opovrženou jarabicou. Pod chatrným rúchom má mäso, z ktorého pripravuje sa taká chutná pečienka, že si po nej páni i prsty oblížu. Spevavá, štebotavá síce nenie, ale jej trasavý hlások je tichý a príjemný, áno i poučný. Jedna z ich kŕdla býva jakoby na stráži, a keď sa blíži nejaké nebezpečenstvo, starostlivým hláskom svojím upozorňuje na to spoločnice svoje.“

„Verný obraz rozdielu medzi ľuďmi,“ poznamenal rychtár.

„Tak je,“ prisvedčil Pokorník. „Pri cenení ľudí tiež netreba hľadeť na vonkajšok, ale na ich vnútro. Netreba na to hľadeť, jako je kto ošatený, jako vyzerá, jako hovorí, jako sa pohybuje, jakú hodnosť má, jaký je bohatý; ale jakého je srdca a jak šľachetnej vnútornej povahy.“

„Veru, bez toho žebych sa chlúbil, môžem povedať, že mnohokrát šľachetnejšie srdce je pod tvrdou halenou, než pod hodvábnym rúchom,“ poznamenal rychtár.

„Ale, sadnime si,“ núkal Pokorník. „Pri pohľade na toho pyšného páva a na tú skromnú jarabicu prichádzajú mi na myseľ niektoré príklady.“

„Budem vás s radosťou počúvať, bár jako pána farára s kazateľne,“ pochleboval mu rychtár.

„Za doby Krista Pána v kráľovskom dvorci (paláci) bola veľká hostina. Dával ju kráľ Herodes svojím pohlavárom. Oblečený bol v skvostné a podívania hodné rúcho šarlátové. Popíjanie, veselé hovorenie a žartovanie dodalo mu dobrej vôle, tak že i jeho dcéruška Herodiada musela sa dostaviť a pred hosťami tancovať. Jej tanec tak sa mu zaľúbil, že jej povedal: „Pýtaj si milosť, jakú chceš! Budeš-li si žiadať pol kráľovstva, aj to ti dám.“ Vyšla von poradiť sa matky, Herodie. Táto zlostnica poradila jej, aby si žiadala na mise hlavu sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol od Herodesa, ukrutníka, uvržený do žalára, a to preto, poneváč, čo posol Boží, napomenul ho, aby pretrhol hriešne cudzoložné obcovanie s Herodiou, svojou švagrinou. Máme pred sebou Herodesa, Herodiu a Herodiadu vo skvoste, prepychu a labužníctve, s druhej strany však na mise zoťatú hlavu Jána Krstiteľa, ktorý v chatrnom rúchu bol a postil sa na púšti, napomínajúc ľudí k pokániu a polepšeniu života. Kto je z nich šľachetným človekom?“

„Rozsudok je snadný,“ odpovedal rychtár. „Šľachetnosť je pri sv. Jánovi.“

„Tak je,“ dodal Pokorník. „Šľachetnosť nenie vo vonkajšku, ale v nútri. Tak o Jánovi súdi i svet, a to nielen kresťanský, ale i židovský. Meno sv. Jána Krstiteľa je v úcte, a to nielen u ľudu, ale i u kniežat a kráľov; mená Herodes, Herodias a Herodiada sú jako smrad; ani židia si ho neprikladajú.

„S tými ľudmi dľa vonkajšku a vnútrajšku je to dosiaľ tak,“ riekol rychtár.

„Nielen s ľudmi, ale i s celými mestami a dedinami je tak,“ dodal Pokorník. „Z vonku huj, vnútri pfuj. Tu je mesto s chýrečným menom, s universitami, skvostnými palácami, s dlažbou asfaltovou, s mešťanmi zlatom a striebrom ovešanými, s úradníkami stejnošatenými, s rozličnými spolkami a inými výtečnosťami, všetko na oko. Sú to maľované výfučky bez žltka. Krikľavým a skvelým vonkajškom prikrytá je nahota, ľudia bez viery, bez mravnosti, bez úprimnosti, bez svedomia, bez spravodlivosti; ich telo je vo skvoste, duša v špinavých hadrách. Lepšia je mnohá dedina, najmä od mesta vzdialená, horlivým farárom a starostlivým rychtárom spravovaná, pri viere a mravnosti zachovaná.“

„Menej parády a prepychu, ale viac statočnosti a poctivosti,“ dodal rychtár. „Aspoň ja som sa nikdy tak dobre necítil v peknom a hlučnom meste, jako v našej jednoduchej dedine. A čo je u nás zlého, to sa privlieklo sem z mesta, menovite skrze služobných, o ktorých sa tam temer nič nestarajú.“

„Že ste to spomenuli, to ma pohlo k rozprávaniu nasledujúceho príbehu,“ slovil Pokorník. „Ja to už mám tak v krvi, že nemám stania. Keď som si bol so svojou panorámou s Božím požehnaním niečo zarobil a odložil, zatúžil som po sv. Zemi a pripojil som sa k pútnikom, ktorí sa vychystali do Jerusalema.“

„O, i tam ste boli s tou panorámou?“ trhlo to rychtárom.

„Bol, nie však s panorámou, ale s ružencom a modlitbovou knižkou,“ opravoval Pokornik. „Krem Jerusalema a iných posvätných miest, navštívili sme i Nazaret. Je tam kostol Zvestovania bl. P. Marii, postavený na tom mieste, kde býval niekdy jej príbytok. Vonkajšok bol nepatrný, ale vnútrajšok veľmi, a to pre celý svet významný. V nepatrnom meste, v jeho chatrnom domčoku prebývala tá prorokom Isaiašom predpovedaná Panna, ktorá mala počať a porodiť svetu Bohom zasľúbeného a túžobne očakávaného Vykupiteľa. Do toho nepatrného mestečka, do toho chatrného domčoka poslaný bol od Boha anjel Gabriel, aby bl. P. Marii priniesol pozdravenie a zvestovanie toho veľkého vyznačenia a tajomstva.“

„Tak nepatrný bol i Betlehem, a ešte nepatrnejšia v ňom maštalka,“ dodal rychtár. „Predsa však Syn Boží nevyvolil si slávny Jerusalem a v ňom kráľovský palác k svojmu narodzeniu. Nehľadel na vonkajšok, k nášmu poučeniu, aby sme tiež nesúdili dľa vonkajšku.“

„Keď sme sa z Nazaretu brali na cestu ku Karmélu, prišli sme na jedno návršie, s ktorého posledný krát videli sme pod sebou Nazaret,“ pokračoval Pokorník. „Práve s veže kostola ,Zvestovania‘ zavznel zvon na ,kľakanie‘. Poschádzali sme s koní, pokľakali sme a pomodlili sme sa ,Anjel Pána‘ nahlas. Len naše kone, bez ktorých sa tam nedalo cestovať, mlčali.“

„Hm, veď sa nerozumné hoviadka nemodlia,“ soznával rychtár.

„Tak je, ovšem,“ svedčil Pokorník. „Prišla mi však na um myšlienka: Úbohé hoviadko, ty nič neznáš o svojom Stvoriteľovi, o vyššom a vznešenejšom nejakom určení! Ty si a budeš slepé, nič neznajúc ani o Synovi Božom, ktorý sa stal človekom, aby nás večne oblažil. A nato preletela mi hlavou myšlienka druhá: Koľko je ľudí, podobných tomu hoviadku, ktorí tak sú telu a rozkošiam oddaní, že nemajú smyslu pre vážne veci svätého náboženstva.“

„Mnohý nadutý osvetár nehanbí sa vypustiť z úst slová: že človek tak vezme konec navždy, jako ten nemý stvor,“ podotkol rychtár.

„Rozdiel je však ten, že ten kôň nenie pre veci náboženské a pre večnosť stvorený, kdežto neverec má i schopnosť i povolanie k tomu, ale odmršťuje to svojvoľne od seba, sháňajúc sa len za tým, čo prináša zisk a telesné rozkoše. Z vonku je maľovaný, vnútri buď nahý alebo nevereckou hnilobou zahnusený.“

„To sú tie zvonku obielené hroby, vnútri však plné hnisu a smradu, jako to kdesi vo sv. evangeliume stojí,“ vravel rychtár.

„Abysme sa ale vrátili k pávovi a jarabici, predstavím vám i takého i takú,“ hovoril Pokorník. „V pominulom mäsopuste bol som v jednom veľkom meste. Bol tam hlučný ples čili — jako sa hovorí — bál. Ulice len tak hračaly od dupotu koní a kočiarov. Paničky boly pristrojené jako nejaké pohanské bohyne. Maly na sebe všeličoho navešaného, že by to bolo stačilo k ošateniu sedem chudobných sirôt. Vlasy maly vykučeravené a našuchorené jako vidlami naložená kopa sena. Na ušiach, na rukách a na prsiach maly navešaných zlatých a drahokamých ozdôb a šperkov. Medzi nimi bola i dcéra jednoho boháča, ktorú ta doprevádzali jako na trh, aby sa stretla okom s nejakým tým svojím budúcim. V jej hlave mrvily sa všelijaké ľúbostné myšlienky ani mravci v kopci, keď na ne slnko svieti, tak že zabudla i na svoju služebnú, ktorá sa s lampášom dostavila ta na určenú hodinu; ale darmo u brány čakala, trasúc sa od zimy. Konečne vyšla von rozparená jako z kúpeľa. Slúžka len to podotkla, že už vyše hodiny na ňu čaká; ale dostala za to mnoho huby. Mlčala. Veď bola k takému pohosteniu odhodlaná, keď sa dala na službu, aby si niečo vyslúžila, ušetrila i pre seba i k podpore chudobnej matičky svojej. Chodí v chatrnom rúchu, z vonku je nepatrnou, ale vnútri ďaleko šľachetnejšou, než tamtá vyfintená dcéra boháčova.“

„Je tou jarabicou nad pyšného páva platnejšou,“ doložil rychtár.

„Uvedem druhý, ešte patrnejší príklad,“ pokračoval Pokorník. „V divadle toho istého mesta preukazovala sa jedna speváčka. Bola tiež v hodvábe a báršoni oblečená a vyšperkovaná jako pohanská modla. Spievala ovšem pekne, a poneváč lahodila i oku i uchu, nechýbalo na hluku a potlesku so strany poslucháčov. Bola jako vo vytržení a zabudla i na to, že jej otec doma nemocný leží. Stalo sa i to, že keď vyšla z divadla, jej spevom rozohnení panáci vypriahli kone a za šťastie si pokladali, že sa sami zapriahli do jej koča a prevzali na seba úlohu koní.“

„No, no,“ krútil hlavou rychtár. „Čo je mnoho, to je mnoho.“

„Nuž, vidíte, takí panáci, miesto toho, aby sa klaňali Pánu Bohu, klaňajú sa márnivému stvoreniu… V tú istú noc, v ktorú márnivá dcéra spevom svojím páchala čary na divadelných poslucháčov, skromná Milosrdná Sestra strážila pri posteli jej nemocného otca, modlila sa; keď sa prebudil, podávala mu medicínu, a keď zahýkal od boľasti, tešila ho a pripomenula mu, aby obetoval boľasti svoje ukrižovanému Spasiteľovi. Porovnajte obe a súďte o nich!“

„Tamtá je pyšným márnivým pávom, táto skromnou šľachetnou jarabicou,“ odvetil rychtár.

„A tá Milosrdná Sestra jakú odmenu má od sveta?“ tázal sa Pokorník.

„Mnohý sociál-demokratický tlčhuba, otre svoj jedovatý jazyk o tohoto anjela v ľudskom tele,“ odpovedal rychtár.

„A ona hľadá útechu v chráme, kdežto tamtá márnica klania sa kráse svojej vonkajšej v zrkadle,“ doložil Pokorník. „A v deň súdny jako to bude?“

„Docela ináč,“ odvetil rychtár. „Ten spravodlivý Sudca nebude hľadeť na vonkajšok, ale na vnútro; nie na telo a jeho ozdobu, ale na dušu a rúcho milosti, v ktorom sa ta dostaví.“

„Jako Kristus Pán rozpráva, ten boháč, ktorý býval vo skvostnom paláci, odieval sa drahocenným šarlátom, skvostne hodoval každodenne a prijímal poklony, nemal ale srdca k chudobnému žobrákovi Lazarovi, — po smrti, ktorej tiež neušiel, pochovaný bol v pekle,“ pravil Pokorník. „Ale úbohý, trpezlivý, do vôle Božej odovzdaný Lazar po smrti skrze anjelov nesený bol do blaženosti nebeskej.“