ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pozrite sa cez tie sklá do nútra!“ núkal Pokorník. „Čo tam vidíte?“

„Človeka mrtvého,“ odpovedal rychtár. „Čo to za smrteľníka?“

„Je to boháč, menom Ancäus,“ odvetil Pokorník. „Dejepis rozpráva o ňom toto. Mal on vinicu, ktorú sám obrábal. Nikomu nedovolil ani do nej vstúpiť. Raz poznamenal ktosi z jeho priateľov: „Kto vie, či sa z nej dožije vína.“ Dostalo sa mu to do ucha síce, ale on na to mlčal až do vinobrania. Na vinobranie pozval tamtoho priateľa, ktorý mu bol tak nemilú vec prorokoval, a vzav do rúk niekoľko hroznov, vytlačil z ních šťavu do pohárika a hovoril: „Či sa vieš rozpamätať na svoje proroctvo; že kto vie, či budem piť víno z tejto mojej vinice? Hľa, víno už je tu!“ Na to mu poznamenal tenže prorocký priateľ: „Ešte si ho ale nevypil.“ — V tom nastal vo vinici krik, že divý kanec (veper) vrútil sa do vinice a pustoší ju. Nad tým Ancäus tak sa zhrozil a rozpajedil, že ho ranila mrtvica, následkom ktorej padol na zem mrtvý. Tak sa stal svedkom, že smrť je istá, hodina smrti neistá.“

„Je to dávno skusená vec,“ poznamenal rychtár. „Ale nemuseli ste za to sklo strčiť hneď na počiatku tak smutný obraz.“

„No medzi mojími obrazmi sú rozličné, smutné i veselé. Je to na svete tak, že smutné strieda sa s veselým, jako deň s nocou. Že mi práve ten obraz prišiel pod ruku prvý, snáď sa nestalo náhodou; lebo mnohí zapomínajú na to, že smrť je istá, ale hodina smrti neistá.“