ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ľa ľa ti ho!“ zvolal Pokorník. „Ani som sa nepozrel, jaký to obraz, čo som strčil do panorámy. Kuknite do nej a povedzte, čo vidíte!“

„Hm, to je bezpochyby šalanda v krčme,“ poznával rychtár. „Hen je mužský, tuším nejaký z mokrej štvrti. Sedí, ale len na okraji stoličky, s predlženýma nohama, aby sa sviezol pod špinavý stôl. Hlavu omráčenú podopretú má lakťom, o stôl opreným. Pred ním je pohár vedľa čbánu, iste nie vodou naplneného. Pred stolom stojí ženská, nepochybne jeho žena, ktorá ho chce vyhnať z tej smradľavej cesnakovej diery. Má o boky opreté ruky, rozpálenú tvár a otvorené ustá. Iste ostrými výčitkami kreše mu do duše. V pozadí je nálevňa s nápisom slovenským: „Dnes za peniaze, zajtra zadarmo.“ Icik zná rovnoprávnosť reči, aby z majetku vysliekal slepý slovenský ľud. Ten bradáč vystrkuje hlavu z nálevne, bezpochyby hlavu rozhnevanú na ženu, že mu kazí gšeft. Dal by sa on iste do tej ženy a vystrčil by ju von, ale sa obáva, žeby sa mu dala do brady.“

„No už viem teda, čo to za obrázok,“ riekol Pokorník. „A uhádli ste i jeho význam, tak že netreba mi ho vysvetľovať. Obrátim pozornosť len na tú ženu. Tak sa mi zdá, že jej z úst tečú nielen peny hnevu, ale i takéto a podobné slová: ,Ty si manžel, ty si otec? Nie, ty si kat, ktorý trápi ženu, a lotor, ktorý olupuje svoje deti. Iní sedia pri verpanku alebo sa potia na poli, hľadajúc — jako Pán Boh prikázal — svoj chlieb v potu tváre svojej; a ty sedíš v krčme? Už nedeľu ukradol si Bohu a slúžiš diablovi, a to už tretí deň? Vynášaš jako zlodej z domu, čo popadneš, k svojmu Icikovi a dávaš mu to za pletku, abys mal za čo chlastať? Neslopeš-li tak za to, čo si z domu vykradol, slopeš na bradu a tabulu, kde kriedou duplovanou napísal Icik tvoje chlasty a tvoje meno, aby poctiví ľudia videli, čo si za lumpa! Už ti Icik odobral lúku a pole: či chceš ešte prísť o chalupu? Nenie doma chleba, nenie omasty, nenie už ani zemiakov, len bieda v každom kúte. Deti chodia otrhané a hladné, jako by náležali žobrákovi: a ty pelešíš v začadenej krčme? Ach, ja nešťastná žena! Ký čert mi to kedy poradil, abych šla za teba? Mohla som sa stať radšie otrokyňou, a nie manželkou takého korheľa. Či sa nebojíš Boha a jeho súdu? Horí ti hrdlo, a nepamätáš na peklo, kde pre svoju bezbožnosť horeť budeš?‘ Tak asi spustila na neho vo spravodlivom rozhorčení svojom.“

„Aj zaslúžil takú ostrú kázeň od ženy, keď ju nepočúval a neprijímal od pána farára,“ poznamenal rychtár.

„Zaslúžil to ovšem, zaslúžil snáď aj viac,“ dodal Pokorník. „Mala si však tú kázeň odložiť na príhodnejšiu dobu, chcela-li dosiahnuť nejakého výsledku. Načo hrach hádzať na stenu? Opilec nemá ani rozumu ani citu; je horší — odpustite — od hoväda; lebo ani toto nenie tak otupené a zblbené. Lepšie by bola urobila, keby ho bola tichými a láskavými slovami pohla k tomu, aby šiel s ňou domov. Až by sa bol vyspal a tak prišiel k rozumu a citu ľudskému, bol by snáď stal sa prístupným dobrému slovu.“

„Bože môj, Bože môj, čo sa ten náš pán farár nakážu proti korheľstvu a nanapomínajú k striezlivosti alebo aspoň k miernosti; predsa však mnohí buď na slovo Božie nechodia, alebo si toho otcovského napomínania nevšímajú, ba jakoby i navzdory jemu korheľstvo páchajú!“ zabolelo rychtára.

„Inu, vôbec rečeno, je-li kto oddaný nejakej náruživosti, nerád slýcha toho, i jemu najlepšie prajúceho, kto tej jeho náruživosti odporuje,“ hovoril Pokorník. „Ten Icik má pre korheľov iné kázne, ktorými zľahčuje kázne farárske! Keby ľudia neslopali, musel by sa chopiť pluhu alebo motyky, ihly alebo šidla, aby sa živil počestne. On má v ustách ustavične Mojžiša, ale zapomína na to, že u Mojžiša prikazuje Boh hľadať si chlieb v obrábaní zeme a v potu tváre svojej. On sa drží krčmárenia, obchodu výnosného, pri ktorom sa ani nepichne ani nedostane mozole a puchiery.“

„Krčma je preňho hniezdom, do ktorého mu pijaci, pijanky, áno i pijáčkovia nosia, jako do kúta,“ pridal rychtár. „Icik prišiel sem jako holý prst, ale sa už tak operil, že je v obci virilistom.“

„Operil,“ pokračoval Pokorník. „Ale málo komu v obci napadne otázka: kto ho operil? Nie Abrahám Šmúle, Izák Kohn a Jakub Gimpeles, ale — je to na hanbu našu — kresťania. Ja som už s panorámou dosť sveta pochodil, ale žida opilého som ešte nevidel. Je-li Icik operený: má na sebe perie, o ktoré sa pripravili kresťania. I ja si kedy tedy vypijem flašku vína alebo piva, ale preto abych sa občerstvil, a nie preto, abych sa opil.“

„Práve v tom je najväčšia chyba naších ľudí, že užívajú nápoje nielen nemierne, ale len preto, aby sa ochlastali,“ hovoril rychtár. „A jak ľahko Icik chytrý to docieli! Buď kúpi alebo nabrindí falošného vína, ktoré nikdy nevidelo vinohrad, alebo do vyvarenej vody zamieša terpetinu a primieša liehu (špiritusu), a pálené alebo borovička je hotová. Lacno k tomu prijde, draho to predá, a zisku má i na 50 procentov. Hlúpi kresťania to nielen slopú, ale i pochvaľujú toho silu preto, že ich to omráčilo, otrovilo.“

„Bohužiaľ, mnohí ľudia zapomínajú na svoju hodnosť i kresťanskú i ľudskú, a myslia len na hrant (válov) a rebriny, na hrdlo a na brucho,“ rozhorlil sa Pokorník. „I tie najposvätnejšie a najvážnejšie doby zošklivujú Bohu a príjemnými činia diablovi. Hody, oddávky, svatby, krštenia i pohraby bývajú pijanstvom uhnusobené. Nehovorím o kúpe a predaji, kde bez oldomášu nenie; nehovorím o všelijakých voľbách, pri ktorých nie rozvaha, ale slopanica rozhoduje; nehovorím o mnohých obecných domoch, kde sa porada úradských slopanicou dovršuje.“

„Oho!“ zvolal rychtár. „Nemyslite pri tom na našu obec! U nás už dávno prestala tá hnusná obyčaj, že sa pilo za obecné a súdilo sa pri flaškách.“

„Buď česť takej obci,“ podotkol Pokorník. „To však sami uznáte, že hanba takej obci, kde sa to deje.“

„Veru hanba,“ prisvedčil rychtár. „Lebo jako má v obci panovať medzi občanmi miernosť a striezlivosť, keď úradskí brčkujú pod čapicou?“

„Nedávno šiel som so svojou panorámou do Kotešíc, ktoré jakísi mudrlanti nazvali Kölyökfalvou,“ rozprával Pokorník. „Na ceste pridružil sa mi jeden občan, asi päťdesiatnik a vyprával mi, že v Kotešiciach panuje veľká bieda: pole jalové, úroda mizerná, zárobky žiadne, dane veľké, k tomu všelijaké prirážky a poplatky. Málo je tých, ktorí by neboli zadlžení, tak že nikoho u ních tak často nevídať, jako exekutora. Aby sa — vraj — vyhlo úžerníkom, založili občania jakúsi „Pomocnicu“ ktorá by dávala požičku na menšie úroky. Tá „Pomocnica“ je u krčmára Samuela Dingsteina, ktorý je aj jej predsedom.“

„Ha, ha, ha!“ zasmial sa rychtár. „Sverili na psa slaninu.“

„Pri tej jeho plačlivej nóte prišli sme až ku krčme Dingsteinovej,“ pokračoval Pokorník. „Tam hluk, krik, svada, spev, tanec. Pýtam sa ho: ,Človiečku, vy ste mi snáď nepovedali pravdu, keď ste tak žalostnými slovami opisovali tu panujúcu biedu! Či sú dnes u vás hody?‘ Na to mi odvetil: ,Nie sú. Tak to býva u nás po nedeliach popoludní. Sú tam výborníci od „Pomocnice“, potom, tí, čo hľadajú požičku, a ostatní, aby si ukrátili chvíľu.‘ Čo som si ja pri tom pomyslel, uhádnite!“

„To, čo ja sám,“ odvetil rychtár. „Také krátenie chvíle je vlastne krátením majetku. Takí ľudia nie sú oprávnení sťažovať si na biedu svoju, keď ju sami na seba volajú a uvaľujú.“

„Takým hospodárom od koruny k babke (halieru) treba ešte ostrejšej kázne, než tá žena na tom obrázku povedala svojmu korheľskému manželovi,“ odpľul si Pokorník. „Nehľaďme len na to, že pijan ledabolo troví majetok, olupuje oň ženu a deti, marní nemilo Bohu, čoby — jako kresťan — mohol obrátiť na skutky milosrdenstva; že v opilosti svojej dáva jazykom a jednaním svojím pohoršenie; že sa potáca sebe na hanbu a iným na posmech: ale hlavne pomyslime na to, že sa oškliví Pánu Bohu.“

„Jako sa nemá oškliviť Bohu, keď sa oškliví počestným a striezlivým ľuďom?“ riekol rychtár.

„Keď je tak, jaká večnosť čaká na korheľa?“ tázal sa Pokorník. „On shanobil a poškvrnil dušu svoju, tento obraz Boží. Taký hnusný obraz nemá miesta v tamtom príbytku Božom. A čo — jako sa mnohým už prihodilo, — keby ho v tom ohavnom stave prekvapila náhla smrť? Dokiaľ žije, môže činiť pokánie, polepšiť sa, nahradiť, i čo premárnil i čo pohoršením zkazíl: ale kde to učiní po smrti? Zapovrhol-li bránu k milosrdenstvu Božiemu, dokiaľ bol živý, nevojde po nešťastnej smrti do brány kráľovstva nebeského.“

„Kiežby korhelia otvorili oči, a poznali, do jakého časného a večného nešťastia uvrhujú seba!“ zavzdychol si rychtár.