ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Zase nový obraz,“ nadpriadal Pokorník rozhovor. „Pohliadnite naň. Snáď uhádnete: kto je to?“

„Čo bych neuhádol!“ odvetil rychtár. „Nie som včerajší. To je slovenská žena v takom kroji, jaký sem tam ešte dosiaľ panuje u slovenských žien, keď slávnostne vystupujú buď pri sv. krste alebo pri sobáši. Má modrú sukňu, čiernym hodvábom a zlatom vyšívaný čepiec, podobne čiernym hodvábom a zlatom vyšívané rukávce, s hlavy cez prsia a nazad široký a dlhý závoj a na nohách čižmy z hovädzej kože. Škoda, že taký národný, jednoduchý a úhľadný kroj vyhynul!“

„Veru škoda,“ prisvedčil Pokorník. „Kto dáva prednosť cudziemu kroju, dáva prednosť i nesvojskému národu, a odrieka sa svojeho. Predošlý národný kroj bol krem toho trváci i čo do látky i čo do kroju. Teraz hľadia na lacnotu, a nie na hodnotu látky, nebadajúc, že čo netrvá, je drahé, bár by to dávali i za talafaťku.“

„I tu platí príslovie: Lacné mäso, riedka polievka,“ poznamenal rychtár.

„Potom tie kriklavé barvy!“ pokračoval Pokorník. „Menovite dievčatá mávajú na sebe každý kus odevu inej barvy, tak že vypadajú jako sedmobarevná dúha. Je to ovšem kriklavé i v tom ohľade, že dievčatá tým spôsobom kričia na svet, aby pásol svoje oči na nich. Je to výrazom panujúcej márnivosti a úpadku skromnosti.“

„Ba aj úpadku poctivosti a mravnosti!“ dodal rychtár. „Ktorá sa tak strká iným do očí, vydáva sa za hotovú k čomukoľvek.“

„Prizrite sa ešte lepšie,“ núkal Pokorník. „Čo badáte pri tej slovenskej žene?“

„Nuž modlitebnú knižku v jej rukách, s ktorých jej visí dolu ruženec,“ odvetil rychtár. „Bezpochyby ide do kostola alebo z kostola.“

„To je dôkazom, že krem svojej vážnosti a skromnosti má i tú dobrú vlastnosť slovenskej ženy, že je nábožná.“

„Inu, kto si váži Pána Boha a chce plniť vôľu jeho, ten z poslušnosti a z lásky k nemu koná povinnosti svoje,“ poznamenal rychtár.

„Pravdu máte,“ doložil Pokorník. „Len bohabojná žena je dobrou manželkou, matkou a gazdinou, majúc pred očima, že z toho tiež bude počet klásť pred Bohom. Kde je bohabojná žena, v tom dome ide všetko jako po šnôre. Muž je hlavou, žena dušou. Muž je pre vonkajšok, žena pre domácnosť. Jestli dovolíte, porozprávame si o tom obšírnejšie.“

„Či dovolím?“ čudoval sa rychtár. „Ba bude ma tešiť, počujem li vaše skúsenosti a náhľady.“

„Moje náhľady sú z minulosti a nie z prítomnosti,“ začal Pokorník. „Ja ich mám ešte z tej doby, keď verbúvali na vojnu. Môj otec bol mlynárom a pri tom takým včelárom, že ho nebolo na ďaleko. On si hľadel svojho vonkajška, a matka bola veliteľkou v domácnosti. Nie bez príčiny menujem ju veliteľkou; lebo ani plukovník neobracia sa tak v kasárni, jako ona v izbe, kuchyni a maštali. Začnem hneď od svitu. Ešte nebolo videť zlatých vlasov slnka na vrcholcoch Bielej Hory, keď už bola na nohách. Najprv zobudila otca a prichystala mu sniedanie, aby zavčasu, a to nie s prázdnym žalúdkom šiel po práci; potom kommandovala nás s jadrným: Vstávajte! Keď sme sa umyli, učesali a poobliekali, pomodlila sa s nami ranné modlitby. Teraz je to ináč. Mnohá matka nechá dietky tak dlho spať, dokiaľ sa im páči; a budí ich až potom, keď už je temer pripozde, aby doskočily na hodinu do školy. Sniedanie, to ovšem ešte popratajú do seba, ale modlitbu zostanú dlžné Pánu Bohu.“

„Dobre mala, že bedlila na včasné vstávanie,“ dodal rychtár. „Ono má dobrý vliv i na vývin dietok. Kto zavčasu vstáva, býva za dňa zdravý, čerstvý, veselý. Od dlhého zbytočného spania býva jako uvarený, nechutný, lenivý. Nenadarmo o takom dlhospáčovi hovoria: Hnilý človek. Hnije na tele i na duchu.“

„Také dlhospiace deti nenavykajú istej cnosti, ktorá je potrebná behom celého života,“ hovoril Pokorník. „A tá cnosť je premáhanie, zapieranie seba. Netreba síce, aby dietky hneď povyletovaly z hniezda, jaknáhle hrebenáč zakikiríka; ale dobre je, keď sa im určite ustanoví hodina k vstávaniu. Ony tak tomu navyknú, že im nebude treba „budíčka“ ani pozdejšie.“

„Máte úplnú pravdu i v tom, že kto je lenivý vstávať, je lenivý i do práce,“ dodal rychtár. „Ukáže-li sa kto byť dlhospáčom, toho nechcem mať medzi čeliadkou.“

„A čo povedať o tom, keď sa dietky ani samy neobliekajú?“ tázal sa Pokorník. „Veď je to prvé privykanie k práci a poriadku, menovite pri dievčaťoch.“

„Tak je,“ prisvedčil rychtár. „Že sa ani v lepších domoch na toto privykanie k práci nedbá, to má zlý následok i pre budúcnosť. Matka, o dobrú budúcnosť dcérušky starostlivá, vie zamestnať ju všeličím, aspoň aby to a to do poriadku uviedla, to a to oprášila a očistila, to a to priniesla alebo ta a ta odniesla. Tým spôsobom stane sa dievča pohybným jako srnka a naučí sa poslušnosti, čistote a poriadku.“

„A jako je to v terajších domoch boháčov, úradníkov, ba i mešťanov?“ tázal sa Pokorník. „Koľko prstov, toľko služobných musí obskakovať okolo slečinky, jako okolo modly; ničoho ani prstočkom sa nedotkne. Tak sa naučí považovať seba za niečo vyššieho, služobných však za niečo nižšieho, za otrokov. Nešťastný muž, ktorý takú ničnedelajku za manželku dostane; lebo nielen že mu bude troviť, ale ani nebude vedeť domácnosť jeho v poriadku udržať.“

„Inu, kto sa neučil poriadku, nezná ani služobným rozkazovať,“ vstúpil mu do reči rychtár.

„To včasné vstávanie má vliv i na denný poriadok,“ pokračoval Pokorník. „Jedna ranná hodina prináša viac zisku, než pozdejšie dve. Nielen že dlhospáč pozde a hnile sa má do práce, ale skúsenosť učí, že práce, ktoré ráno daly sa snadno a zručne vykonať, popoludní, keď už čerstvosť tela a bystrosť ducha popustila, požadujú viac času.“

„Znám to i z vlastnej skúsenosti,“ priznal sa rychtár. „Ospalosť nikdy nemusím premáhať na sebe ráno, ale popoludni.“

„Poďme ďalej,“ vyzýval Pokorník. „Za predošlých kresťanskejších časov po sniedaní (raňajkách) vypravila nás matka do kostola na sv. mšu, a to i v zime, a boli sme zdraví; zabránili nám isť do kostola len vtedy, keď bola zima treskúca. Teraz na niektorých miestach školáci nechodia do kostola od Všech Svätých do prvého mája, bár by deň bol teplý jako v červenci; ale svobodno im sa sankovať, kĺzať a korčuľovať. Divná opatrnosť — jakú bezpochyby frajmaureri vymysleli! — V zatvorenom kostole by sa prestydli, ale na otvorenom ľade nie. Či sú tí školáci teraz zdravší, že v zime nechodia do kostola?“

„Ba čoby boli,“ odvetil rychtár. „My sme boli zimou otužení; teraz však tí, ktorí i chladnejšiemu kdejakému vetríku vyhybujú, sú rozmaznaní a citliví.“

„Má to chodenie školskej mládeže i vo všedný, bár aj zimný, deň do kostola i tú dobrú stránku, že sa ona navykne chodiť do kostola nielen v nedeľu a v pekný čas, ale i vo všedný deň i v nečas. Prečo by človek z lásky k Bohu nepriniesol aj nejakú obeť, nepretrpel trochu toho dážďa, blata a chladu? Kto navykol pre nepatrnú obťažnosť nechodiť do kostola vo všedný deň, ten potom pre nepatrnú prekážku a nepríjemnosť času nechá kostol kostolom byť i v nedeľu a vo sviatok.“

„A to tým viac, jestli školáci ani v nedeľu a vo sviatok nebývajú vodení do chrámu Božieho,“ pridal rychtár.

„Keď sme prišli zo školy domov v obyčajnú hodinu, dostali sme niečo pod zuby,“ pokračoval Pokorník. „Ale málo bolo toho, abysme si — jako hovorievala matka — nepokazili obed. Potom zavznelo kommando matky: „Anička, poď pomáhať do kuchyne a ty Franko maj sa ku knihe a školskej úlohe. Ani som nesmel prv k stolu, zakiaľ som neukázal k obedu prišlému otcovi svoju vypracovanú úlohu. Tak navykajú sa dietky plniť povinnosti.“

„Nuž, a keď ste prišli domov v neobyčajnú hodinu?“ tázal sa rychtár.

„Šípila matka, že som sa lebo túlal alebo bol väzňom školským,“ vyznal Pokorník. „Boh zachovaj, abych sa bol posťažoval na pána učiteľa! Jeho osoba bola pred matkou nedotknuteľná. Vyznal som svoju chybu a odprosil. Rád som bol, keď mi matka dala len trochu tej ,hubovej polievky‘, a nepovedala na mňa otcovi.“

„Ha, ha, ha!“ usmial sa rychtár. „Bol by otec vedel, kam vám má priložiť obkladok remeňom!“

„Teraz je to ináč,“ pokračoval Pokorník. „Terajšiu dobu nazývajú dobou pokroku síce, ale je ona pokrokom rakovým. Predmetov učebných je viac, než ich má študent na universite. Ten malý školák okusí niečo z toho alebo z toho, ale sa nenasýti. My sme toho menej mali síce, ale aspoň sme sa naučili čítať, písať a počítať. Pán učiteľ vyučoval nás tak, jako jemu a nám zobák narástol, po slovensky.“

„Samo sebou sa rozumie,“ poznamenal rychár. „Tralákať dietkam inou rečou, ktorej dietky nerozumia, neznamená učiť, ale mučiť ich. A že pokrok? Keď som sa dostal na vojnu, aspoň som vedel napísať list na rodičov, terajší vojaci musia si za pár šestákov dať desiatnikovi alebo strážnikovi písať taký list.“

„Je pravda, že predtým hlavne kládli váhu na náboženstvo,“ vykladal Pokorník. „Nuž a teraz, keď to nenie tak, je šťastnejší ten svet? Všetko filosofuje. Filosofuje-li frajmaurer, nuž filosofuje i sociál-demokrat.“

„Vidno, kam to vede,“ zavzdychol si rychtár. „Tí, ktorí si nevšímajú náboženstva, nemôžu mať ani lásky, ani svedomitosti, ani spravodlivosti, ani vôbec mravnosti; lebo také ovocie rastie len na strome náboženstva.“

„Poľutovania hodné je to, že sú i takí zadubenci, ktorí s frajmaurermi dujú do jednoho mecha, keď núťa dietky učiť sa náboženstvu v reči nesvojej,“ dodal Pokorník. „Možno, že také dietky napapúškujú sa slov, ale nevniknú do smyslu náboženstva, a tým menej ušľachtia svoj cit a srdce.“

„O tom dalo by sa mnoho hovoriť,“ dodal rychtár.

„Tak je,“ prisvedčil Pokorník. „Abysme však neodbočili od veci, vráťme sa k tomu niekdajšiemu domácemu poriadku. Keď sme mali od školy prázdny deň, dala nám matka tiež nejakú prázdnu hodinu, ale potom nenechála nás zaháľať. Ja som musel chopiť sa knihy alebo pera a sestra kdejakej domácej práce; lebo hovorievala matka, že ja sa mám pripravovať pre vonok, sestra však pre domácnosť.“

„To bola múdra matka,“ pochválil ju rychtár.

„Jej heslom bolo:“ ,Modli sa a pracuj!‘ pokračoval Pokorník. „Kde bolo treba pracovať, tam sme veku svojmu primerane pracovali, a kde bolo treba sa modliť, tam sme sa modlili. Keď zazvonili na ,kľakanie‘, museli sme sa dostaviť k stolu a modliť sa s otcom ,Anjel Pána‘. Keď matka postavila polievku na stôl, otec predmodlieval sa stolovú modlitbu.“

„Tak to bolo v poriadku,“ prisvedčil rychtár. „Ovšem mozoľová ruka roľníkova, otlaková ruka delníkova, tvrdá ruka remeselníkova a mäkká ruka úradníkova hľadá chlieb svojím spôsobom, zdar však neleží len na tom, ale i na požehnaní Božom. Preto bez modlitby nesluší dotknúť sa darov Božích a po ich užití nevzdať ďaky Bohu za jeho dary.“

„Ešte jedno bolo nám treba urobiť po obede,“ dodal Pokorník. „Otcovi pobozkali sme ruku. Tak sa dieťa učí uctiť prácu tej ruky, ktorá hľadá i pre nich výživu; učí sa spolu i to, že každý prácou čili plnením povinností svojich má si zaslúžiť daru a požehnania Božieho.“

„Docela ináč smýšľajú neverou zvrhlí synovia,“ poznamenal rychtár. „Oni sa odvolávajú na jakýsi prirodzený zákon: ,Otec je povinnen naplniť komoru, a matka variť pre nás v kuchyni, a tak nemáme im čo ďakovať za to, čo je ich povinnosťou.‘ Je to táranie, za ktoré by sa hanbila i nemá zver. Je to trhanie vďačnosti zo srdca dietok k rodičom, áno k jakýmkoľvek dobrodincom.“

„V drievnych kresťanských domoch započal-li sa deň s modlitbou, tak sa i končil,“ pokračoval Pokorník. „Jaknáhle zavznel zvon na večerné ,kľakanie‘, bolo konec nášmu pobytu a hračke vonku. Otec už čakal, aby sa s nami pomodlil ,Anjel Pána‘ a za ,dušičky‘. Je to skutok milosrdenstva duchovného, ktorý preukazujeme zomrelým.“

„Spolu pre živých potešením, že sa nábožní katolíci budú modliť za nás k Pánu Bohu, keď budeme dľa tela v hrobe, dľa duše však na druhom svete, snáď v očistci,“ dodal rychtár.

„Po skromnej večeri, ktorú sme podobne začali a skončili s modlitbou, odišiel otec do mlyna porobiť poriadky pre nočné hodiny,“ pokračoval Pokorník. „Matka pomodlila sa s nami večernú modlitbu. Ďakovali sme Pánu Bohu za dobrodenia, ktoré nám behom dňa udeliť ráčil; prosili sme ho za odpustenie toho, čo sme behom dňa proti jeho vôli učinili, a modlili sme sa i za svojich milých rodičov.“

„Kiežby to tak v každom dome bolo,“ zavzdychol si rychtár. „Tá častá modlitba nielen ľúbi sa Bohu, ale zachováva v mysli človeka i ustavičnú rozpomienku na Pána Boha. Kto myslí všade, kde je, na Pána Boha, nielen zdržuje sa od zlého, ale i povzbudzuje sa k dobrému.“

„Kto tak — jako sa aj sluší — smýšľa o modlitbe, ten v nej nenachádza ťažkosť, ale potešenie,“ poučoval Pokorník. „Je-li častá rozpomienka na dobrého priateľa sladkou nám: jako nemá nám byť rozpomienka na nášho nebeského Otca sladkou? Ale, bohužiaľ, za našej doby málo, ba snáď nič nedajú v mnohých domoch na spoločnú modlitbu, áno na nijakú!“

„Vstávajú, liehajú jako nemý stvor,“ zavzdychol si rychtár. „A také zdivočenie nazývajú ešte osvetou a vzdelanosťou!“

„Bol som raz so svojou panorámou v jednom zámožnom a — jako sa hovorí — vzdelanom dome,“ rozprával Pokorník. „Dialo sa to večer. Keď som dokonal predstavovanie rozličných obrazov, dojka priniesla aj dieťa k matke, a táto dala bozk na čelo jeho. To malo byť odovzdaním dieťaťa spánku nočnému. Pomyslel som si: lepší by bol sv. kríž na čelo dieťaťa!“

„Tak je,“ prisvedčil rychtár. „Matkiným bozkom nikdy nebude nahradený sv. kríž!“

„Ešte jedno,“ končil Pokorník. „I modlenie má zachovať svoje hranice. Matka modlievala sa s nami spoločne, ale krátko. Prudká krv dieťaťa netrpí dlhé trvanie pri jednej a tej samej veci. Dlhá modlitba stala by sa mu obťažnou a odcudzila by ho modleniu. To by mohlo mať ten následok, že ažby sa dieťa dostalo von z domu, zanedbalo by modlitbu sebe znenávidenú. Jako má byť pokrm pre telo dieťaťa mierny, tak mierny má byť i pokrm pre dušu jeho!“

„Lepší jeden ,Otčenáš‘ s dobrou vôľou, než sto s nevoľou,“ zakončil rychtár.