ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chcem s vami hovoriť — nie, nechcem hovoriť, veď reč je výmysel pre huby luhárov a čestní ľudia sa dorozumievajú azda len ľúbosťou bez vymyslených slov, čo v ústach rodia sa, chránené zubami, cez ktoré tečú von tie hladké úskoky a pohyblivé lži, čo nesú meno reč. No pozor dajte si, každá reč zvodná je a klzká ako had, tak ako bezmocné vtáča vás uväzní do svojich ôk jej sieť. Či je to počestné a či to muža ctí?

Nech iný posýpa cukrom tie svoje lži a vraví medovo, až karmín fŕka mu z namaľovaných úst — ja jednoducho chcem vám povedať, že som len váš a ľúbim vás.

Vďaka vám, nebesá! Ó, ja ťa ľúbim tak, že, — ja ťa ľúbim tak, — och, slová ničomné, veď vy ma zrádzate, vy podlí sluhovia, len prázdne zvuky ste a nezachytíte a neobsiahnete, čo do úst stúpa mi a vyjsť chce z mojich úst — vy slová šmykľavé, môj jazyk hľadá vás a ohmatáva chrup, no unikáte mu, priveľmi hladké ste, než aby spútať vás a potom vyvrhnúť vás von smel jazyk môj! Ó, Izabella, čuj, tak veľmi ľúbim ťa, že by som zatriasol aj touto budovou, až by sa zrútil jej krov na publikum. Mám?

Čo je to mužnosť? Nič, iba dar pre ženy. Len milovaný muž je silný naozaj a ženská slabosť sa na silu premieňa a na titanský čin — keď s mužom spojí sa. Dajte mi zbraň — mám chuť voľačo vykonať, žiť, vraždiť, vybiť sa a zlikvidovať to napätie pred búrkou! Dajte mi zbraň, mám chuť vykonať dáky čin! Keď láska plní nás, ty, žena, na vzdychy ju tavíš — ale muž z nej skutky ukúva vo vyhni. Dajte zbraň! Vážení páni, čo sedíte v hľadisku, kto z vás by so mnou chcel zápasiť o túto ženu, nech vystúpi! Je azda prítomný niekto, kto chce ju mať? Komu sa pozdáva? Nech teda vystúpi — som k dispozícii! Nech sa len prihlási a silu zmeria si v zápase so mnou! No?

Nech z hľadiska vystúpi ten, kto má chuť na Izabellu — vyzývam tretí raz.

Ó, najdrahšia, to vďaka láske len je dnes môj prvý deň — prvý raz mocný som.

Ten skvelý idol žien. Vášňami horí a činy ho vábia len — to, prosím, verte mi, je pravý Trivalin.