Bratia Čapkovci: Lásky hra osudná

Vy, Izabella, vy? Ja, Izabella, tiež. Už dlho hľadám vás. Mám prosbu — prosím vás, keby ste nazreli do svojej taštičky, či azda vo chvíli rojčenia to svoje boľavé srdce som nevložil do nej?

Vravíte nie je tam? Lepšie sa pozrite, možno ho nájdete!

Nie, pane, naozaj. Môj púder je tu len a moja voňavka a moja vreckovka.

Ó, vaša vreckovka! Aká je mäkučká! Dovoľte — na chvíľu si vnorím do nej tvár. Tá vonia! Čo to je?

To nie je vreckovka, nie, Izabella, nie. Ach, je to záhrada! Agát v nej vidím rásť a kvety voňavé! A luna svieti tam, až z chodníčkov je len bludisko, v ktorom sa zmocňuje chodca sen, a kráča tadiaľ Gilles, má v rukách vreckovku a luna svieti len.

Ach, milý pán Gilles, nie! Vráťte mi vreckovku!

To nie je vreckovka, to krásna žena je, čo stojí pri okne a biele šaty má a myslí na lásku, z myšlienok na lásku vynára sa jej Gilles, Gilles stojí pod oknom a hrá jej na husliach a luna svieti tam na bielu vreckovku, čo slzu vypila. Včera ma ovial sen! Bol sladký ako dych spiaceho dievčaťa — ó, Izabella, sen, že pre vás umieram. Váš krištáľový plač do otvorených rán mi kvapká bolestne — a zrazu s výkrikom roztvorím náručie: Som živý! Živý som, keď ty ma miluješ! Nie, bol to iný sen. Snívalo sa mi, že spolu sme sedeli na starom hintove — pár tučných kobýl nás v ňom viezol celú noc cez staré mestečká, cez spiace dediny, po dlažbách z horniny, pod dlhých alejach, zasnenou prírodou, a luna svietila nám za brechotu psov na cestu do diaľky… Nie bol to iný sen. Sen o vás, pre ktorú stal som sa básnikom, čo ospevuje vás… Ó, Izabella, som šťastný! Vy musíte počuť, že šťastný som! Na mňa sa pozrite a povedzte mi, či mám úsmev po plači!