Bratia Čapkovci: Lásky hra osudná

Má niekto z prítomných chuť na Izabellu? Nech prihlási sa len.

Hlásim sa, Trivalin. Totiž ja nie, to on — Dottore Bourdalon, či vlastne Baloard, nesmierne múdry pán, tri doktoráty má — a predsa šarlatán, Dottore Berolán, či vlastne Bourdalon, na všetky choroby má lieky iba on, pomôže od detí Dottore Bolerád, či vlastne Baloard — má Izabellu rád, zaiste, chcem ju ja, on chce ju liečiť však, čo je dosť nemravné pri jeho šedinách.

Len sa smej starcovi! Tak žarty robili si zlé deti v čítanke — vraj poď sem, poď sem, lysý, až medveď zožral ich a keď ich zožral, vraví: Nezbedné dieťatko, to ľahko sa mi trávi, no starca s lysinou som prepustil, veď beda by bolo žalúdku — ten žrať sa vôbec nedá. Tak učí kniha tých, čo ešte nevedia, že treba zahubiť každého medveďa a ak sa niekomu podarí stať sa kmeťom, je zväčša plešatý a naháňa strach deťom.

A sú šťastní. Príroda diktuje aj mužovi aj žene, a nie je nemravné to, čo je prirodzené — veď prirodzenosť je tou pravou soľou zeme.

Vážení, na moment. Mám pre vás krátku správu. Ostaňte pokojní a nestrácajte hlavu. Napokon, zažil svet aj horšie pohromy, — pád Tróje napríklad, zničenie Sodomy, — na tomto pozadí maličkosť je to. Horí. Horí nám divadlo. Vzbĺkol tu oheň, ktorý o chvíľu zachváti aj plafón nad hľadiskom. Vo vlastnom záujme vstávajte — len nie tryskom. Pomaly, vážení. Každý pán jednu dámu nech nesie v náručí, a pritom ona dá mu na prsia poprsie. Vzájomne poslúžia si. Len, prosím, pokojne. Pomaly. Takto asi.

Na potrebu. Príroda diktuje aj mužovi aj žene a nie je nemravné to, čo je prirodzené, veď prirodzenosť je tou pravou soľou zeme.