Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Bratia Čapkovci: Lásky hra osudná
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 29 | čitateľov |
O tom, že predstavenie v Poetickom súbore Novej scény nebolo mojím jediným stretnutím s Lásky hrou osudnou, sa zmieňujem už v úvode. Na záver pridávam ešte pár ďalších spomienok na stretnutia s tvorbou bratov Čapkovcov.
1
Prvá sa týka Karla Čapka a zaznamenal som ju už viac ráz — naposledy v doslove k svojmu výberu z tvorby Guillauma Apollinaira Nechce sa mi pracovať (Slovart, 2019):
„S Apollinairom som sa po prvý raz stretol na jeseň v roku 1951. Práve som postúpil z Nižšej strednej na Vyššiu strednú školu — tak vtedy rozdelila gymnázium jedna zo školských reforiem, ktoré sprevádzali našu mladosť. Vyššia stredná však sídlila v budove bývalého žilinského reálneho Gymnázia — a aj knižnica toho Gymnázia bola bývalá, stará a bohatá. Vlastne tam boli dve knižnice, študentská a profesorská. Jedného dňa vstúpil do našej triedy ktorýsi profesor — a možno nie professor, možno to bol školník — a zahlásil, že potrebuje pár študentov na brigádu. Také chvíle — najmä počas vyučovania — študenti zbožňujú a celá trieda sa vtedy vrhá k dverám. Náhodou som sedel hneď pri dverách a ocitol som sa medzi tými niekoľkými šťastlivcami.
Ukázalo sa, že našou úlohou bude vynášať vyradené knihy z profesorskej knižnice — mali sme ich nosiť k bráne, odtiaľ ich budú prenášať na nákladné auto, ktoré ich odvezie kamsi, kde ich pomelú znova na papier, na ktorý vytlačia celkom iné knihy. Vyraďovanie kníh z profesorskej knižnice súviselo totiž s tým, že po februári 1948 sa začala u nás epocha budovania socializmu a prvé roky tej epochy, takzvané päťdesiate, boli neobyčajne surové. Nielenže sa likvidovalo súkromné vlastníctvo — likvidovala sa aj celá kultúrna pamäť na predsocialistické časy. Neskôr sa to postupne naprávalo, no v päťdesiatych rokoch to odskákali nielen nevinní živí ľudia (vrátane môjho otca), ale aj nezmyselne vyraďované knihy.
Urobil som jediné, čo proti tomu mohol v tej chvíli urobiť pätnásťročný chlapec: strčil som si pár kníh za košeľu. Nemal som čas veľmi si vyberať — možno som ani presne nevedel, čo sú to za knihy. Až doma som zistil, aký dobrý bol inštinkt, čo viedol moju ruku. Medzi knihami bola aj antológia modernej francúzskej poézie.
Čapkova česká antológia Francouzská poezie nové doby vyšla dvakrát, prvý raz v roku 1920, druhý raz, v rozšírenom vydaní, v roku 1936. V tom rozšírenom bolo už aj Apollinairovo Pásmo. Za mojou košeľou sa zachránilo útlejšie staršie vydanie — ani tak ma však prvé stretnutie s Apollinairom neminulo: bola tu Rýnska jesenná, Zvony a Cestovateľ.
Keď som si tie tri básne prečítal, Apolllinaire si ma navždy získal. Nikdy predtým som sa nestretol s takými nádhernými a uvoľnenými obrazmi — a predsa tam bola disciplína, tie obrazy slúžili na vyjadrenie Apollinairovej ešte nádhernejšej a rovnako ako tie obrazy voľne sa valiacej nostalgie. Nie náhodou valiaca sa Seina bol jeho obľúbený motív. Bol to symbol jeho nostalgického, no zároveň radostného, slobodného aj oslobodzujúceho básnického ducha.“
Aby bola táto spomienka kompletná. dodávam, že ďalšou knihou, ktorá sa zachránila za mojou košeľou, bolo ďalšie dielo Karla Čapka — Továrna na absolutno.
2
Druhá spomienka sa týka Josefa Čapka, ktorý v roku 1932 počas letnej dovolenky v Oravskom Podzámku napísal detskému publiku určenú hru Tučný pradeduško, zbojníci a detektívovia. Dovolenkoval tam s ním aj hudobný skladateľ Jaroslav Křička, ktorý hneď vtedy zložil k hre aj hudbu. O tridsať rokov neskôr ma poveril úlohou preložiť túto hru do slovenčiny vtedajší dramaturg Novej scény Dalibor Heger — a Nová scéna uviedla môj preklad v roku 1964.
Žiaľ, je to už vyše pol storočia a nemám rukopis toho prekladu v tejto chvíli po ruke. Odcitovať môžem iba svoj slovenský variant čínskej piesne, ktorú spieval jeden zo zbojníkov, preoblečený za Číňana, a v origináli sa začínala veršom „Hej, Honzo, nalejvej“. Môj slovenský preklad, ktorý si zapamätala moja žena, znel vraj takto:
Hej, Lojzo z Čimhovej, pri čaji si nehovej, ponk je vonku, hybaj k ponku, vezmi glej a ten glej na ten ponk lej.
3
Tretia spomienka sa týka inscenácie Poetického súboru Novej scény, ktorý uviedol Lásky hru osudnú v roku 1977. Tú inscenáciu obohatilo aj niekoľko mojich piesňových textov, zhudobnených Tomášom Berkom. Keď ich po rokoch čítam, s prekvapením zisťujem, že niektoré predbehli dobu. Hoci v roku 1977 sme boli ešte ďaleko od zahltenia masmédií reklamou, pieseň O krvi a saponátoch už signalizovala, že sa čosi také blíži.
Tu sú tie piesne:
Nedá sa nič robiť, vypime si
(Pieseň Brighellu a ďalších na začiatku 2. výstupu.)
BRIGHELLA. Drahý Gilles —
GILLES. S vami sa nehrám.
BRIGHELLA. Teda vy, drahý Trivalin —
TRIVALIN. Dajte mi pokoj — s vami hrať nebudem.
BRIGHELLA. Ale, páni, vy zabúdate, že ja som manipulátor. Vynikajúco manipulujem s ľuďmi. A keby ste si to želali —
TRIVALIN a GILLES. Ale to je čosi celkom iné. Prečo to nepoviete hneď?
(Nasleduje spev.)
BRIGHELLA. Pochopte, že pri zamilovaní ľudia chcú byť zmanipulovaní TRIVALIN a GILLES. Manipulant vôbec nie je krutý — odbremení nás od rozhodnutí. BRIGHELLA. Aká starosť? Stačí si len vzdychnúť: „Ktosi to už stihol všetko spichnúť.“ TRIVALIN a GILLES. „Ktosi s kýmsi oženil sa kdesi. Nedá sa nič robiť — vypime si!“
(Prestanú spievať.)
VŠETCI TRAJA (pripíjajú si). Na zdravie! Tak servus! Daj si dolu okuliare, potykáme si!
GILLES. Ja som Gilles — ale hovor mi Peppe!
TRIVALIN. A ja Trivalin. A ty si vlastne kto?
BRIGHELLA. Som, pardon, intrigán. Volám sa Brighella.
VŠETCI TRAJA. Tak už sa poznáme. Sme, myslím, priatelia.
BRIGHELLA. A teraz trochu reklamy.
(Znova spev.)
Intríg nie je nikdy priveľa — to vám prízvukuje Brighella. TRIVALIN. Darmo si ho držíš od tela — pod kožu ti vnikne Brighella. GILLES.Z človeka sa stane košeľa, ktorú bude nosiť Brighella. BRIGHELLA. Chcete z čerta spraviť anjela? Zmanipuluje ho Brighella. A z Kaina zase Ábela? Zmanipuluje ho Brighella. DOTTORE (pridá sa). Keď je niekde plná kabela, urobí z nej prázdnu Brighella. SCARAMOUCHE (pridá sa). Poď sem, moja! Už si dospelá! Presvedčí ťa o tom Brighella. ZERBINE (pridá sa). Na pohrebe vdova veselá — postaral sa o to Brighella. IZABELLA (pridá sa). Nasadni do jeho Opela — za jazdy ťa zvedie Brighella. PROLÓG (pridá sa). Apartmán si spraví z fotela, keď na hotel nemá Brighella,. BRIGHELLA .Či je piatok a či nedeľa, intriguj tak ako Brighella! VŠETCI. Tak už sa poznáme. Sme, myslím, priatelia. BRIGHELLA. Som, pardón, untrigán. Volám sa? VŠETCI (okrem Brighellu). Brighella, Brighella, Brighella.
(Prestanú spievať.)
BRIGHELLA. Áno, Brighella. A kde sme vlastne prestali?
TRIVALIN a GILLES. Chceli by sme sa dať zmanipulovať.
BRIGHELLA. Ach, správne.
(Znova spev.)
Pochopte, že pri zamilovaní ľudia chcú byť zmanipulovaní TRIVALIN a GILLES. Manipulant vôbec nie je krutý — odbremení nás od rozhodnutí. BRIGHELLA. Aká starosť? Stačí si len vzdychnúť: „Ktosi to už stihol všetko spichnúť.“ TRIVALIN a GILLES. „Ktosi s kýmsi oženil sa kdesi. Nedá sa nič robiť — vypime si!“
(Prestanú spievať.)
BRIGHELLA. A urobíme to, drahí páni, takto: vy sa na mňa budete hnevať, áno?
TRIVALIN a GILLES. Výborne! To je ono!
BRIGHELLA. Ideme teda na to. Ale, páni — vy sa na mňa hneváte kvôli Izabelle?
O hereckom umení
(Pieseň Brighellu a Gilla v 7. výstupe.)
GILLES. Ale mám perspektívu ako herec.
BRIGHELLA. Nenahovárajte si, milý Peppe, tá je minimálna.
(Nasleduje spev.)
Na hereckú kariéru, Gilles, ste neprirodzene prirodzený. Máte taký obyčajný štýl, áno — veď vy nie ste vyškolený. Profesionál, ten keď sa smeje, tak sa zdá, že pri rozume nie je. (Hurónsky sa zasmeje.) GILLES. Ale to je póza, až to bolí! BRIGHELLA. Ale je to dôkaz dobrej školy. Profesionál keď zanarieka — (Zanarieka.) akoby sa rozvodnila rieka. GILLES. V živote sa plače s väčším studom. BRIGHELLA. Choďte teda do hľadiska, k ľuďom. Profesionál, ten ukazuje. Povie „srdce“ — hneď ukáže „tu je“. (Položí si ruku na srdce.) GILLES. Ľudia majú radšej jemné gestá. BRIGHELLA. Jemným gestom pozbavia vás miesta. Profesionál, ten robí púte. (Pri každom slove stojí inde.) Každé. Slovo. Povie. V inom. Kúte. GILLES. Ľudia vždy pri reči radšej stáli. BRIGHELLA. Neboli to profesionáli. Profesionál má dynamiku. (S premenlivým rytmom.) Mmmmmennnní rrrrrrryt — musšepotuajkriku. GILLES. Takto predsa nikto nehovorí. BRIGHELLA. Hovoria tak naše veľké vzory. Už vidíte, že mám pravdu, Gilles — na herca ste veľmi prirodzený. GILLES. Aj prirodzenosť je predsa štýl! BRIGHELLA. Áno? Ja som inak vyškolený.
(Prestanú spievať.)
A okrem toho obecenstvo, ak vám mám povedať pravdu, je už lyrických charakterov sýte…
Číslo
(Pieseň Scaramoucha na konci 11. výstupu.)
SCARAMOUCHE. Vidíte predsa, že na záchod,. (Vracia sa.) Zabudol som, že mám urobiť ešte jedno číslo. Totiž zaspievať pieseň, ktorá sa volá Číslo.
(Nasleduje spev.)
Láska! Oheň citov! Plameň vášní! Požiar zmyslov! Láska! A čo to vlastne je? Stretnú sa ľudia, debatujú spolu — a zrazu túžia dať si šatstvo dolu. Aj na lúke, keď niet nablízku spálne, skúmajú život experimentálne. Áno, čisto experimentálne. Chcú vyskúmať, keď je tá príležitosť, z dvoch tiel či dá sa stvoriť jedna bytosť. Pravdaže, dá sa. Je to bytosť tretia. A odborne ju nazývame dieťa. Bytosť tretia — výsledok tretia. Jazykovo správne trenia. Dieťa. To bude žiť už svoje vlastné sólo. A u tých dvoch zas bude to, čo bolo. Oblečú sa, ešte si pohovoria, a zakrátko ich delia hory, doly, pohoria aj moria. Láska! Teda čo to vlastne je? Ten oheň citov, čo sála z bytov? Ten plameň vášní smiešny aj strašný? Ten požiar zmyslov? Nič. Jedno číslo. A tým sa končí toto moje číslo.
(Prestane spievať. Skrútne sa na päte a uteká z javiska, zrazí sa s prichádzajúcim Gillom.)
Gilles, rýchlo prevezm moju úlohu! (Odbehne.)
Pieseň Izabelly
(Na konci 13. výstupu.)
BRIGHELLA. Drahá Izabella, vaša úloha sa skončila.
IZABELLA. Ešte nie! Ešte mám pesničku.
BRIGHELLA. Pardon, pardon, Izabella má ešte pesničku.
(Nasleduje spev.)
IZABELLA. Páni, aj keď končím svoju rolu, dovoľte mi ešte ťahať čas, ešte sa mi nechce odísť dolu, zabavme sa spolu ešte raz! Dovoľte mi ešte jednu vetu! Ešte raz si zdvihnem sukničku! Ešte jeden bozk celému svetu!
(Brighella jej spev preruší.)
BRIGHELLA. Stačilo.
IZABELLA. Tak aspoň pesničku.
(Znova spev.)
Údajne raz príde staroba, uzavrie sa tetralógia, do roboty dá sa choroba, chirurgia, onkológia. Príde chvíľa pre baktériu, tvoju vernú družku jedinú, čo ťa bude v klimaktériu sprevádzať až po poslednú hodinu. Ale dovtedy? Páni, aj keď končím svoju rolu, dovoľte mi ešte ťahať čas, ešte sa mi nechce odísť dolu, zaspievam tú pieseň ešte raz! Dovoľte mi ešte jednu…
(Brighella jej spev ukončí.)
BRIGHELLA. Stačilo, Izabella, stačilo.
Pred súbojom
(Pieseň Gilla, Trivalina a Brighellu v 15. výstupe — vychádza z čiastočne upraveného textu hry.)
GILLES (recituje nerýmovanú pasáž). Volám sa Gilles a tiež ma Graciosso zvú, Peppe Nappa tiež… (Atď.)
(Rýmovanú pasáž spieva.)
… a radi mali ma tam, kde som hral a žil, a tak vám ďakujem, vážení — ja som Gilles. A keď tu umriem dnes, — a z lásky umriem rád, — keď umriem pred vami a nebudem viac hrať a budiť dojatie — nech láska posvätí pamiatku na mňa tam, vo vašej pamäti.
TRIVALIN (recituje nerýmovanú pasáž).
Ja, milé dámy, sa zas volám Trivalin, som vo dne zrodený a tridsať rokov mám. (Rýmovanú pasáž spieva.) Rástol som v palestre a telo trénoval — hľa, aké pružné je, hrá na ňom každý sval. Som živel epický a hrávam hrdinu. Či dobre — posúďte. Mám prosbu jedinú — ak tu dnes zahyniem, vy povedzte si len, že zhynul silný muž, že zhynul Trivalin.
GILLES (recituje). Volám sa Gilles… (Atď.)
BRIGHELLA (recituje nerýmovanú pasáž).
A ja som Brighella, zvaný aj Fichetto, a Finochetto tiež, aj Zane niekedy. (Rýmovanú pasáž spieva — citát z tejto piesne je aj v úvodnej piesni.) Som, pardon, intrigán — no prepáčte mi to, pretože na scéne je prospešné aj zlo. A o tom, aké je v živote prospešné, už ani nevravím — viete to bezpečne. Tak už sa poznáme. Sme, myslím, priatelia. Som, pardon, intrigán. Volám sa Brighella.
Pieseň o krvi a saponátoch
(Pieseň Zerbine, Dottora a Scaramoucha v 17. výstupe.)
ZERBINE. Ale ja to prijímam, mladý pánko. Vás do toho nič.
A propos — kým sa začne haravara, rada by som vám povedala prv, že som už trochu ustatá a stará a že sa veľmi ťažko rajbe krv. Aj z ľahkej práce zimnica ma drví, so mnou už nerátajte na ťažkú. Najmite silu na rajbanie krvi, ak porozlievate krv na dlážku.
DOTTORE a SCARAMOUCHE.
Ale Zerbine! Vy zabúdate, že sa nám už ľahšie žije než našim predkom, ktorí žili bez chémie. Dnes krv sa z dlážky bez námahy stratí, pretože máme na to čo? No predsa saponáty!
(Prestanú spievať.)
DOTTORE. Eso! Čistiaci saponátový prostriedok s chemickým a súčasne mechanickým účinkom.
SCARAMOUCHE. Eso je práškový saponátový prostriedok určený na čistenie vaní, umývadiel, dlaždíc a podobne.
DOTTORE. Je vyrobený zo saponátových surovín a jemne mletého mramoru. Počujete, Zerbine? Mramoru!
SCARAMOUCHE. Jeho zloženie je volené tak, aby sa dosiahol čo najlepší čistiaci účinok bez mechanického poškodzovania čistených povrchov.
ZERBINE Nedôverujem takým novotám.
(Znova spev.)
DOTTORE a SCARAMOUCHE.
Ale, Zerbine! Je celkom zbytočná tá vaša nedôvera. Dnes možno prelievať krv smelšie ako včera. (Do hľadiska.) Len smelo krvácajte! Máme na to! Čo? No predsa veľký výber saponátov.
(Prestanú spievať.)
SCARAMOUCHE.Tep! Speciální saponátový prostředek na čistění potahových látek a koberců.
DOTTORE. Koberce a potahové látky, zbavené prachu, čistěte pomocí houby, pěnou, vytvořenou z roztoku Tepu ve vlažné vodě.
ZERBINE. A podľa mňa najlepší spôsob je ten, čo sa používal odjakživa. Posypať krv hrsťou soli a na to voda. A nie vlažná, ale horúca. Kedysi som umývala krvavé podlahy často.
(Znova spev.)
No keď sa chrbát zhrbí, dych sa skráti, už nevládzeš tak rajbať ako prv…
DOTTORE a SCARAMOUCHE.
Ale, Zerbine! Saponáty sú predsa saponáty.
ZERBINE.
Pch! Saponáty! Ale krú je krú!
(Prestanú spievať.)
No tak, začne sa to už?