ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gilles, vari naozaj? Nechápem, prečo by som sa mal pakovať — ja predsa nekradnem. No volám krádežou únos, pri ktorom muž ráta so slabosťou ženy a chystá sa zákerne uchvátiť, čo pravý muž by si čestnejšie vydobyl — fuj, Gilles, fuj! Hanba vám!

Zaraz ju pustite! Je to váš majetok? To pod zem od hanby sa prepadnite vy, že kupujete si, čo muž si dobyť má! Ak ste len obchodník, čo chcete na scéne? Practe sa odtiaľto do auditória, lebo tu na scéne je miesto pre hercov, tu priestor môže nájsť iba cit tragický a veľkodušný čin, no kým ste ešte tu, povedzte verejne, čo stál vás tento kšeft? Bolo to s príplatkom? Alebo so zľavou?

Tu je môj majetok! To všetko môžete pomíňať na svoje púdre a voňavky, na tenké pančuchy, na špeciality, krémy a mydielka, na zeler v šaláte a na všetko, čo vám treba, keď túžite očariť neviestky, hoci ste jednou z nich. Nie, Gilles, nie! Trivalin nenúka peniaze, keď lásku získať chce, veď lásku získa muž len vlastnou hodnotou, no vy ste kurevník.

Choď si už a hľadaj v hľadisku, kde sedí veľa žien, choď, tri sa, opito sa motaj okolo hodvábnych sukní a vrav, ňuchaj, ohuruj, tam si choď zbožňovať, veď hocikoľko žien tu sedí, koľko ich postretneš čo len raz, aj tie, čo nestretneš, ty všetky miluješ, na všetky zaberáš, koľko ich nosí zem, aj na tie nevinné, pri ktorých skúsený muž ostych pocíti a uhne pohľadom, na všetky zaberáš! Choď medzi ne, ty žrút, a možno naletia na ten tvoj číry zrak, no odkáž im, že tu ostáva Trivalin, typický silný muž.

Tak prečo nejdete s tou silou voľakam? V cirkuse na vás už čakajú. Choďte tam a činky dvíhajte! No ženu, čujte ma, tú nepozdvihnete.

Mám radšej ležiacu. To iba táradlá vždy ženy dvíhajú a chcú ich povznášať na lživé oltáre. Mizerné táradlá, ktorým sa hrnú z úst pestrofarebné lži a je z nich živý hmyz, čo skáče po zemi a lezie do uší a sladko bzučí v nich a ženy myslia si, že slová sú to len, a načúvajú im, nevediac, že ten hmyz im vnútro nakazí. Nuž, len si luhajte básnite, zbožňujte, páchnite parfumom — no čestný muž som ja.

Ty by si darmo chcel básniť a zbožňovať. Tvoj mozog — koleso hlúpe, čo krúti sa okolo hriadeľa, okolo slova „mať“. Mať! Stať sa vlastníkom! Nie chápať a nie ctiť, kľačiačky zbožňovať, čo presahuje ma — to nie. Len mať, len mať, mať a byť vlastníkom a šmátrať rukami a vravieť „toto je moje“ a strhávať do žumpy vlastníctva všetko. Aj ženu mať, ako mám toto sklo, ten zrkadliaci črep — ó, strašné! (Tresne svojím zrkadielkom o zem.) Tá hlúposť úžasná — mať ženu. Hovoriť „je moja“. Porátať všetky jej pôvaby a vravieť „moje sú“. Tvoje? A čo, ty drúk? Nič, ani obraz nie, tieň ženy v zrkadle, nič, ani vôňa nie, čo z vlasov zavanie, ani jej pohyby, ani jej krásne sny, ani jej tajomstvá. Mať ženu! Kúp si ju, a predsa nemáš ju. A stokrát kúp si ju, a nepatrí ti viac, než kráska neznáma, stretnutá prvý raz. Hľaď, Trivalin, len hľaď — tam v hľadisku je svet. (Ukazuje nohou.) Tu tvoje peniaze. Choď znova na nákup, no kupuj rozumne. Choď, kúp si kravatu, pretože plastróny už vyšli z módy. No! Choď, kúp si kravatu!

Ale no, mládenci! Máte krv príliš mladú. Prijmite odo mňa otcovsky múdru radu ¬— hovorte bez vášne. Vášeň je totiž clona zdravého rozumu. Aj podľa Ciceróna.