ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo možné sa domnievať, že na rybníku uprostred dediny sa stalo čosi dôležitého, avšak nestalo sa vlastne nič. Všetky kačice, ktoré alebo plávaly v plnom duševnom uspokojení po rybníku, alebo sa tam stavaly na hlavy, čo výborne vedely, sa naraz vydaly na breh. V mokrom bahne bolo možné rozoznať stopy ich nôh a ich krik bolo počuť už z ďaleka. Voda sa silne rozvlnila; bezprostredne pred tým bola ešte čistá ako zrkadlo a bolo možné v nej videť obraz každého stromu, každej kroviny pri brehu, i starý majer s nahnutou lomenicou a hniezdom lastovičím, najmä však veľký ružový ker, plný kvetov, ktorý s múru sa nahýbal až skoro nad vodu; všetko sa tam rýsovalo ako obraz, len s tým rozdielom, že všetko bolo vo vode hore nohami. Keď však teraz voda bola rozvlnená, všetko splynulo dovedna a obraz zmiznul. Dve kačičie perá, ztratené kačicami, keď vzletely, kolísaly sa sem i tam a boly potom razom odnesené, ako by vietor cez hladinu zavial, avšak vetru nebolo a tak sa perá zase pokojne položily na vodu a voda bola zase ako zrkadlo. Lomenica s hniezdom lastovičím bola veľmi dobre viditeľná, tiež ker ružový; každá ruža sa tam zrkadlila, boly veru skvostné, ony to však netušily lebo im to nikto neriekol. Slnko svietilo do jemných, vonných lístkov a ružiam bolo práve tak dobre, ako nám, keď sa v duši zaoberáme príjemnými myšlienkami.

„Život je krásny!“ vravely ruže. „Nemám už inej žiadosti, okrem tej, aby som smela pobozkať slnko, pretože je tak krásné a tak vrelé. — Ba, tiež tie ruže na dne vodnom by som chcela pobozkať, lebo sú nám do nepoznania podobné. Pobozkala by som mladé a sladké vtáčatá tam dolu v hniezde; ba, vtáčatká sú ešte tiež hore nad nami. Vystrkujú hlávky a len z ticha štebocú; ešte nemajú peria, ako ich otec a matka. Máme dobrých súsedov, hore i dolu. Život je predsa len krásny!“

Vtáčie mláďatá hore i dolu — tie dolné boly len odleskom vo vode — boli vrabčiaci, otec i matka boli vrabci. Zmocnili sa prázdneho hniezda od lanského roku, tam sa uhniezdili a považovali ho za svoj domov.

„Sú to kačice, čo tam plujú?“ pýtali sa mladí vrabci, vidiac kačičie perie v kruhoch na rybníku.

„Keď sa pýtate, tak sa pýtajte rozumnejšie!“ povedala matka, „či nevidíte, že je to len perie, prírodný odev, ako mám ja a aký tiež vy dostanete — ale naše perie je o mnoho jemnejšie! Len keby sme tie perečká mali tu v hniezde, hrejú veľmi pekne. Pre všetko na svete by som rada vedela, čo kačice tak naľakalo! Iste bolo niečo vo vode, ja iste na tom viny nemám žiadnej, hoci som svoje „čim“ vykríkla trochu hlasnejšie. Tie ruže by to iste maly vedeť, ale tie nevedia ničoho, tie sa dívajú vždy len na seba a voňajú. Toto súsedstvo sa mi práve nie veľa páči.“

„Počujte tých roztomilých vtáčkov tam hore!“ povedaly ruže, „čoskoro začnú i spievať. Ešte im to dobre neide, však ono príde i to! Akú radosť im to asi pôsobí! Je to veru príjemné mať tak veselé súsedstvo!“

Zrazu pribehli dva kone k vode. Na jednom z nich sedel sedliacky mladík, bol vysvlieknutý do naha a pýšil sa len čiernym klobúkom na hlave, dosť veľkým a širokým. Chlapec hvízdal veselo ako vtáča a zašiel s koňmi do najväčšej hĺbky. Keď plával okolo ružového kra, utrhol si ružičku a zastoknul za klobúk. Tak sa domnieval, že je dostatočne vyzdobený a potom odišiel. Ostatné ruže dívaly sa za svojou sestrou a pýtaly sa: „Kam asi odchádza?“ ale nevedela to ani jedna z nich.

„Ja by tiež rada do sveta,“ vravela ruža k ruži. „Lež i tu u nás doma, v našej vlastnej zeleni je prekrásne. Vo dne slnko hreje tak milo a v noci žiari nebo ešte krajšie. Vidíme to množstvom malých dierok, ktoré v ňom sú.“

Boly to hviezdy, čo ruže maly za dierky, však ony to lepšie nevedely.

„My prinášame život a ruch k domu!“ vravel vrabec, „lastovičie hniezda prinášajú šťastie, ako ľudia vravia, a preto sú radi, že nás tu majú. Ale títo súsedia, taký ružový ker, pnúci sa na múre, ten pôsobí len mokraď a vlhko. Dúfajme, že tu nezostane dlho, potom sa tam môže zasiať aspoň obilie. Ruže sú dobré len tak na pohľad a na voňanie, alebo nanajvýš tak za klobúk. Každého roku, viem to od matky, opadávajú, sedliačka ich nasolí, dostane sa im francúzskeho názvu, ktorého neviem ani vysloviť a o ktorý sa tiež nestarám, a potom vraj to pekne vonia, keď sa to položí na rozžeravené kachle. Hľa, to je ich život, sú tu len pre oko a pre nos. Teraz to viete!“

Keď sa oteplilo a komári tancovali v teplom vzduchu pod zružovenou oblohou, dostavil sa slávik a spieval ružiam, že krása je ako svit slnečný na tomto svete a žije večne. Ale ruže nemyslely ináč, než že slávik sám seba ospevuje, a bolo opravdu možné tak mysleť. Ani zďaleka im nenapadlo, že ten spev sa týka ich, ale predsa sa z neho tešily a premýšľaly o tom, či tiež tí malí vrabčáci tam hore sa stanú slavíkmi.

„Rozumel som dobre, čo ten vták spieval!“ vravel mladý vrabec, „len jedno slovo si neviem vysvetliť: čo je to krása?“

„Ó, to nie je nič,“ odpovedal starý vrabec, „to sa týka len zovňajšku. Hore, v zemianskom dvore, tam čo holubi majú svoj vlastný dom a denne sú na dvore kŕmené hrachom a zrním — jedla som s nimi a tiež vám k tomu dopomôžem; povedz mi, s kým obcuješ a ja ti poviem, kto si — tam v zemianskom majetku vydržiavajú si dvoch vtákov zelených hrdiel, a s čapicami na hlavách. Chvost svoj môžu rozšíriť do veľkého kruhu a hraje potom všetkými barvami, až to do očú pichá. Menujú sa pávi a oni sú tá krása. Ale mali by ich trochu ošklbať, hneď by vyzerali tak ako my a ako všetci ostatní. Bol by ich vlastným zobákom poďobal, keby neboli tak veľkí.“

„Ja ich poďobám,“ vravel najmladší vrabček — a nemal ešte ani peria.

V tom zemianskom dvore bývali dvaja mladí ľudia; mali sa radi, práca im šla šibko od ruky a všade panoval poriadok a čistota. V nedeľu ráno vyšla mladá žena, natrhala kyticu vonných ruží, dala ich do krásnej vázy a postavila na stôl.

„Teraz vidím, že je nedeľa!“ vravel muž, pobozkal svoju milú žienku a potom sa posadili, čítali si v knihách, držali sa za ruky a slnko svietilo k nim oknami na červené ruže a na mladých ľudí.

„Takýto pohľad je opravdu veľmi nudný!“ vravel vrabec, ktorý z hniezda videl priamo do izby, a preto radšej odletel.

To isté urobil starý vrabec i nasledujúcej nedele, lebo vždy v nedeľu bola kytica ruží vo váze vymenená za čerstvú a ružový ker neprestajne kvitol plný krásy. Vrabčiaci, ktorí už dostali perie, boli by radi leteli s ňou, avšak starý vrabec nakázal: „Tu zostanete!“ a tak tedy zostali. Starý vrabec letel — ale zrazu, sám nevedel ako, uviazol v klepci z koňských vlasov, ktoré chlapci pripevnili na vetvičku. Koňské vlasy sa vrabcovi ovinuly okolo nohy, pevne, ach, tak pevne, ako by chcely nohu odrezať; boly to muky, bolo to ľaknutie! Rýchlo priskočili chlapci, chytili vtáka a držali ho pevne, až to bolelo. „Veď je to len vrabec!“ zvolali, ale predsa mu nedovolili leteť ďalej. Ponáhľali sa s ním domov a kedykoľvek zapišťal, klopli ho cez zobák.

Na dvore domu stál muž, ktorý vedel robiť mydlo na holenie. Bol to veselý dobrodruh a keď videl vrabca, s ktorým chlapci pribehli, a ktorého, ako vraveli, za nič nemali, opýtal sa: „Urobíme z neho krásu?“

Vrabca zamrazilo pri tých slovách. Zo svojej skrinky, kde mal plno najkrajších bariev, vyňal muž množstvo barvičiek, chlapci museli odskočiť a doniesť vajíčko s bielkom a tým potrel celého vrabca. Potom ho celého pomaľoval zlatom — vrabec sa triasol na celom telíčku. Potom vytrhnul mydlár z podšívky svojej starej haleny červenú záplatu, vystrihol z nej zubatý kohúti hrebienok a nalepil ho vrabcovi na hlavu.

„Teraz uvidíte, ako vták-ohnivák poletí!“ vravel a pustil vrabca, ktorý v najväčších úzkostiach letel ako žiara slnečná. A ako sa blyšťal! Všetci vrabci a dokonca i jedna vrana sa ho naľakali, ale predsa sa za ním rozleteli, chtiac vedeť, čo je to za vzácneho vtáka.

„Kam? Kam?“ volala vrana.

„Poč-č-čkaj! Poč-č-č-kaj! Čim“ volali vrabci.

Ale vrabcovi sa nechcelo čakať; plný úzkosti letel domov; bol blízko zomdletím klesnúť na zem, a vždy viac a viac vtákov sa okolo neho shromažďovalo, malých i veľkých. Niektorí leteli cele blízko pri ňom, chcúc sa do neho pustiť zobákmi. „Hľaďteže! Aký nafúkanec!“ kričali všetci.

„Pozrite ju,“ kričali mladí vrabčiaci v hniezde, keď sa omaľovaný vrabec k nim priblížil. „To je iste mladý páv; to sú barvy, ktoré do očú pichajú, ako matka nám povedala, čim! To je krása!“ A začali tak sekať okolo seba zobáčikmi, že sa vrabec ani nemohol dostať do svojho hniezda. Ľaknutie tak mu ochromilo jazyk, že zo seba ani „čim!“ dostať nemohol. Všetci ostatní vtáci sa teraz do neho pustili, až mu všetko perie vyťahali, a celý dokrvavený klesol vrabec do ružového kra.

„Úbohý vtáčik!“ vravely ruže. „Poď, my ťa uschováme! Opri sa o nás svojou hlávkou!“

Vrabec rozprestel ešte raz krídelka, potom ich tesno primknul k telu a zomrel u súsedov, sviežich, krásnych ruží.

„Čim!“ vraveli vrabci v hniezde. „Nechápeme, kde matka dnes tak dlho mešká! Je to snáď jej lesť, aby sme sa od terajška sami o seba starali? Dom nám nechala dedictvom, lež kto z nás má ho mať sám, až budeme mať deti!“

„Ach, ja vás ostatných nemôžem tu nechať, až budem mať okolo seba vlastnú rodinu!“ vravel najmenší.

„Ja budem mať viac žien a detí, než ty!“ vravel druhý.

„Ale ja som najstarší!“ vravel tretí. Všetci sa dostali potom do prudkého sporu, bili krídlami, štípali sa zobákmi a buch! — padal vrabec za vrabcom z hniezda. Ležali na zemi, ale ich hnev sa dosiaľ nestíšil. Naklonili hlávky na stranu a blýskali očkom do výšky. Tak to robili vždy, keď sa na seba hnevali.

Trochu lietať už vedeli, potom sa ešte viac vycvičili a konečne sa shodli na tom, až sa zase spolu sídu, že povedia „čim!“ a trikráť zahrabnú ľavou nôžkou, aby sa poznali.

Vrabček, ktorý zostal v hniezde, rozťahoval sa čo najviac mohol; stal sa majiteľom domu, ale žiadna radosť nie je večná. — V noci vyšľahly zrazu z okien plamene, oheň preniknul strechou, suchá slama začala horeť, celý dom vyhorel a vrabček tam našiel svoju smrť, avšak mladí manželia sa šťastne zachránili.

Keď na druhý deň vyšlo slnko a všetko bolo po nočnom odpočinku ako osviežené, vyčnievalo zpod srúcanín domu len niekoľko čiernych, zuhoľnatelých trámov, opretých o komín; hustý dym vystupoval zo spálenišťa, avšak pred ním svieži v plnom kvete stál ružový ker neporušený a vetve jeho a kvety jasne sa zrkadlily v kľudnej vode.

„Aká je to krása, tie ruže tam pred spáleniskom!“ vravel muž, ktorý práve šiel pomimo. „To je rozkošný obrázok! ten si musím zachytiť. Muž vyňal potom z vrecka knihu s bielymi listami a tužku, lebo bol maliarom, a kreslil potom dymiace sa rumy, spálené trámy vedľa komína, hroziaceho srútením — nakláňal sa vždy viac a viac — ale v popredí stál veľký kvitnúci ker ružový, ktorý bol ku podivu krásny a sám vlastne zavdal podnet k tomu, že všetko toto bolo zobrazené.

Pozdejšie vo dne priskákali dvaja vrabci, ktorí sa tu narodili. „Kde je dom?“ pýtali sa. „Kde je hniezdo? Čim!“ Všetko zhorelo a náš silný brat s tým. — Ruže vyviazly dobre, majú dosiaľ červené tvári. Súsedovo nešťastie im teda nepôsobí zármutok. Ani ich už neoslovím, je tu teraz veľmi nepekne, podľa mojej mienky.“ A po tých slovách leteli ďalej.

Bol skvostný slnečný deň a jaseň; bolo ešte ako v lete. Pred veľkými schodmi u zemana bolo sucho a čisto, prechádzali sa tam holubi čierni i bieli a rozlične zabarvení, a staré holubice sa nadýmaly a volaly na mláďatá: „Doh-rrr-omady! Dohromady!“ lebo tak im to najlepšie svedčilo.

„Čo je to malé, sivé, čo medzi nami poskakuje?“ pýtala sa stará holubica s očami iskriacimi do červena a do zelena.

„To sú vrabci, dobré zvieratká! K našej chvále sa všeobecne hovorí, že sme mierumilovní a pohostinní, a preto ich tu strpíme, nech sa s nami najedia. Do reči sa nám nepletú a roztomilo hrabú nôžkami.“

Ba hrabali, trikráť zahrabali, ale povedali tiež „čim“ a tak sa navzájom poznali; boli to tri vrabčiaci z vyhoreného domu.

„Tu je veľmi znamenitá strava!“ vraveli vrabci.

A holubi odchádzali, nadýmali sa a svoju mienku si nechali pre seba.

„Vidíš toho hrvoľáča?“ riekol jeden. „Vidíš, ako polkýňa hrachy? Má príliš mnoho! Má tie najlepšie! Hrrkú, hrrrrrkúúú! Vidíš, ako onomu perie už vypadáva? Vidíš to zlostné a jedovaté zviera? Hrrrkúúúú!“ — A pri tom všetkým oči zahorely rudo jedom a žlčou. „Dohrrromady! Dohromady! Vrrrabci! Vrrrabbbbci! Hrrrkúúúú!“ Tak to išlo neprestajne a snáď tak bude ešte po tisícročiach.

Vrabci si dožičili a počúvali a tiež sa nadýmali, ale to im nesvedčilo. Boli sýti a odlúčili sa preto od holubov a navzájom si o nich riekli svoju mienku. Potom preskočili pod plotom do záhrady a pretože dvere do jednej izby boly otvorené, skočil jeden až na prah. Nemal hladu a preto mal kuráž. „Čim!“ vravel, „toho ja sa odvážim!“ — „Čim!“ vravel druhý, „tam sa ja tiež odvážim a ešte trošku ďalej!“ a s tým poskočil až do izby. Ľudí tam nebolo, to zbadal tretí a preto vletel ešte ďalej a povedal:

„Všetko alebo nič! Len nič polovičatého! Je to vôbec roztomilé človečie hniezdo. A čo je toho tu! A pozrite sa, čo je to tam?“

Práve pred vrabcami kvitly známe ruže, zrkadlily sa vo vode a ohorené trámy sa opieraly o polosrútený komín. Ako to bolo možné? Ako to všetko prišlo do zemianskej izby?“

Vrabci chceli všetci traja preleteť ruže a komín, ale plochá stena, na ktorú naleteli, im v tom zabránila. Bol to len obraz, veľký nádherný obraz, ktorý maliar previedol podľa malého náčrtku.

„Čim!“ povedali vrabci. „Nie je to nič, je to len klam. Čim. To že je krása? Vidíš v tom niečo? Ja rozhodne nič!“ A potom odleteli, lebo do izby prišli ľudia. —

Uplynul rok, holubi mnohokráť hrkútali, ba môžeme riecť, že niekedy i mrmľali, tie zlomyseľné zvieratá. V zime vrabci mrzli a v lete žili veľmi vesele; boli všetci alebo zasnúbení, alebo ženatí, lebo ako to chcete pomenovať. Mali mladé a deti každého z nich boly pravda najkrajšie a najmúdrejšie. Ten letel tam, onen inam, a keď sa stretli, poznali sa podľa zvolania „čim!“ a trojeho zahrabania ľavou nôžkou. Najstarší vrabec zostal starou pannou, nemal ani hniezda, ani mladých. Chcel raz uvideť veľkomesto a preto odletel až do Kodane.

Tam pri zámku blízko prieplavu, na ktorom hemžily sa lodi plné tovaru, stál veľký, pestrý dom. Okná boly dolu širšie než hore a keď sa vrabci podívali do vnútra, domnievali sa, že sa dívajú nie do izby, ale do tulipánu. Mihotaly sa tam zásvity všetkých možných bariev a uprostred toho tulipánu stáli bieli ľudia. Boli čiastočne z mramoru, čiastočne zo sádry, ale pre oči vrabcov niet v tom rozdielu. Nad domom bol kovový voz s kovovými koňmi a bohyňa víťazstva, tiež kovová, držala opraty. Bolo to Thorwaldsenovo muzeum.

„Aká žiara! Aká žiara!“ riekla slečna vrabčica; „to je iste krása! Čim! Tu je tá krása ešte väčšia, než sám páv.“ Pamätala sa ešte z detstva, čo matka rozprávala, že je najväčšou krásou. Sletela do dvora; bolo tu tiež krásne, na stenách boly namaľované palmy a ratolesti, a uprostred dvora stál veľký ker v plnom kvete. Svieže svoje vetve s početnými ružami rozpínal nad hrobom. Šla tam, kde poskakovalo viac vrabcov. „Čim!“ — a trikráť zahrabala ľavou nôžkou. Tento pozdrav v uplynulom roku často opätovala, a nikto mu nerozumel, lebo neschádzajú sa denne tí, ktorí sa raz rozlúčili. Tento pozdrav si navykla a dnes konečne sa tu vyskytli dva starší vrabčíci a jeden mladý, ktorí riekli „čim!“ a trikráť zahrabali ľavou nôžkou.

„Hľa!“ Tak sa sišli tri vrabci z vrabčieho hniezda a jeden malý potomok rodiny. „Tak sa tedy shľadávame!“ vraveli. „Je to vznešené hniezdo, ale bohužiaľ, je tu málo čo jesť!“

Potom prišlo mnoho ľudí z postranných miestností, kde stály skvelé sochy mramorové, a šli k hrobu, skrývajúcemu veľkého majstra, ktorý tieto mramorové sochy vytvoril. Všetci príchodiaci stáli so žiarivými zrakmi u Thorwaldsenovho hrobu. Niektoré sbierali opadalé lístky ružové a schovávali ich. Z ďalekých končín sišli sa ctitelia Thorwaldsenovi; prišli zástupci Anglie, Francie a Nemecka; najkrajšia dáma utrhla ružu a dala si ju za ňádra. Preto sa vrabci domnievali, že ruže tu panujú, že celý dom bol pre nich vystavaný a to sa im pravda zdalo niečim znamenitým; pretože však všetci ľudia si z ružového kra vzali niečo na pamiatku, nechceli za nimi zaostať. „Čim!“ vraveli, zametali zem chvostíkmi a po očku sa dívali na ruže. Na prvý pohľad boli presvedčení, že sú to ich starí súsedia; a skutočne tomu tak bolo. Maliarovi, ktorý vtedy ružový ker pri spálenisku kreslil, bolo na konci roku dovolené, aby ker vykopal, a potom — pretože krajších ruží dozaista nikde nebolo — priviezol ho budovateľovi múzea. — Ker potom zasadil na hrob Thorwaldsenov, kde kvitnul, súc živým znamením krásy a poskytoval svoje ružové, vonné kvety, aby boly pamiatkou pre príchodiacich z ďalekých krajín.

„Dostaly ste sa do miesta, tu v meste?“ pýtali sa vrabci. Ruže prisvedčily; poznali súsedov a radovaly sa zo shľadania.

„Aké to požehnanie žiť a kvitnúť, shľadať sa so starými priateľmi a denne videť okolo seba radostné obličaje! Tu sa každý deň zdá veľkým sviatkom!“

„Čim!“ vraveli vrabci, „ba, to sú naši starí súsedia. Veľmi dobre sa pamätáme, že pochádzajú od dedinského rybníka. Čim! Akej cti došli. Mnohému príde šťastie takrečeno zo spania. To ani neviem pochopiť, čo je obdivuhodného na takom červenom fľaku! Tu je dokonca i zvädlý lístok. — Potom vrabec dlho hýbal lístkom, až upadol a sviežejšou zeleňou honosil sa ker a ruže voňaly v žiari slnečnej na hrobe Thorwaldsenovom, a k jeho nesmrteľnému menu pripínala sa ich krása.