ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tetušku ste mali poznať! Bola roztomilá — totíž ona rozhodne nebola roztomilá v tom smysle, ako si obyčajne roztomilosť predstavujeme, bola však chorá, svojim spôsobom i žartovná a práve vhodná k tomu, aby sa o nej hovorilo, keď sa dostavila chuť, niekoho ohovárať a robiť si z neho smiech. Mohla byť skvostná osôbka veseloherná a to len preto, že pre divadlo a všetko, čo s ním súvisí, horovala a žila. Bola z miery dobrá duša, avšak jednateľ Fab, ktorého tetuška menovala Flapsom, tvrdil, že je divadlom posadlá.

„Divadlo je mojou školou,“ hovorievala, „prameňom mojich vedomostí,“ tam si zase osviežila svoje znalosti z biblie: „Mojžiš“, „Jozef a jeho bratia“ — aké sú to skvostné opery! Z divadla znám dejepis, zemepis a znalosť ľudí. Z hier francúzskych poznám život parížsky — klzký, ale veľmi, veľmi zaujímavý! Ako som oplakala „Rodinu Riquebourgovu“, keď muž až nadosmrti sa upije, aby ona si mohla vziať svojho mladého zločinca! — Ba, čo sĺz vyplakala som za posledných päťdesiat rokov, od tej doby, čo som v divadle predplatená!“

Tetuška znala každú divadelnú hru, každú kulisu, každú osobnosť, ktorá vystupovala, alebo kedy vystúpila. Skutočným životom žila len v tých deviatich mesiacoch, kedy sa hralo divadlo. Leto, bez činohry, bola doba, kedy starnula, ale večer, ktorého predstavenie trvalo cez polnoc, znamenal jej predĺženie života. Ona nehovorila s ostatnými ľuďmi: „Skoro bude jar, bociani sa vrátili!“ — „V novinách bolo, že na trhu boly prvé jahody na predaj,“ nie, ona práve naopak zvestovala príchod jasene. „Už viete, že bolo zahájené nové predplatenie? Teraz začnú predstavenia.“

Cenu a dobrú polohu bytu odhadovala výhradne podľa jeho vzdialenosti od divadla. Bolo jej ťažkou strasťou opustiť uličku za divadlom a vysťahovať sa o niečo ďalej do širokej ulice a obývať tam v dome bez proťajšku.

„Doma je okno moja divadelná lóža. Nemôžem predsa doma sedeť a ztrácať sa v sebe, musím videť ľudí! Ale teraz žijem, ako by som sa bola vysťahovala na vidiek. Keď chcem videť ľudí, musím ísť do kuchyne a posadiť sa k zadnému oknu, len tam mám proťajšok. Ach, keď som bývala v svojej uličke, videla som práve do bytu obchodníka s ľanom a mala som len tri kroky do divadla; teraz musím ísť tri tisíce krokov!“

Tetka bývala chorá, ale nech jej bolo seba horšie, divadlo predsa nevynechala. Lekár jej bol raz nariadil, aby si večer dala pod nohy chrenové obklady. Urobila, ako povedal; ale do divadla šla predsa a sedela tam s obkladkami pod nohami. Keby tam bola mohla zomreť, bolo by ju to urobilo veľmi šťastnú. Thorwaldsen zomrel v divadle a to nazývala blaženou smrťou.

Ani kráľovstvo nebeské si nevedela predstaviť bez divadla. Nie je nám tam vraj zasľúbené, avšak dá sa predsa mysleť, že tí premnohí výborní herci a herečky, ktorí nás predišli, majú tam i naďalej svoje pôsobište.

Tetka mala svoje telegrafické spojenie z divadla do svojej izby; telegram prichádzal každej nedele na kávu. Jej elektrickým drôtom bol „pán Sivertsen z divadelnej strojárne“, on, ktorý dával znamenie k vytiahnutiu a spusteniu opony a výmene kulisní.

Od neho mala krátky prehľad budúceho programu. Shakespearovu „Búrku“ menoval „hlúpou historiou! Je v tom samé stavanie a potom sa spustí voda z prvej kulisne!“ To znamenalo, že v popredí bolo videť krúžiace sa vlny. Keď však po všetkých piatich jednaniach stála tá istá izbová dekorácia, hovorieval, že ten kus je dobre a rozumne napísaný, že je to hra kľudu, ktorá ide sama bez výmeny kulisní.

V drievnych dobách — čím tetka označovala čas pred niekoľkými a tridsiatimi rokmi, boli mladší, ona i ten Sivertsen. On bol už vtedy u strojov a podľa jej mienky, jej „dobrodincom“. Bolo v tej dobe totiž zvykom, že v jedinom a veľkom divadle mestskom diváci mali pri večernom predstavení vstup tiež na povrazište; každý strojník mohol zadať jedno alebo dve miesta. Bolo tam často preplneno a to najlepšou spoločnosťou. Hovorilo sa, tam že možné je najsť i pani generálovú a komerčnú radcovú; je vraj zaujímavé, pozerať sa za kulisy a videť, ako tam ľudia chodia a stoja, keď sa opona spustí.

Tetka bola tam hore niekoľkokráť, a to pri trúchlohrách a baletoch, lebo hry, kde najviac osôb vystupuje, sú vraj shora najzaujímavejšie. Sedalo sa tam hore v úplnej tme, väčšina z nich si sem prinášala i večeru. Raz spadly tri jabĺčka a krajec chleba s maslom a kusom salámy práve do Ugolinovho žalára, ktorého obyvatelia mali hladom zomreť a povstal preto v hľadišti všeobecný smiech. Saláma bola okolnosťou najviac priťažujúcou a preto slávné riaditeľstvo miesta v povrazišti cele zrušilo.

„Ale ja som tam hore bola tridsaťsedemkráť!“ hovorievala tetka, „a to pánu Sivertsenovi nikdy nezabudnem.“

Práve toho večera, kedy povrazište bolo naposledy obecenstvu prístupné, dával sa „Šalamúnov súd“, ako sa tetka ešte cele dobre pamätala. Prostredníctvom svojho dobrodincu, pána Sivertsena, obstarala lístok jednateľovi Fabovi, hoci tento si toho vôbec nezaslúžil, lebo v divadle vždy robil, čo nemal; predsa však mu tiež obstarala lístok do povrazišťa. Chcel sa tomu komedianstvu tiež raz podívať na ruby, to boly jeho vlastné slová, a to sa mu dosť podobalo, ako sa tetka vyjadrila.

A videl „Šalamúnov súd“ shora a pri tom zaspal; bolo možné sa domnievať, že prišiel z akejsi väčšej hostiny, kde boly učinené mnohé prípitky. Spal a bol tam zavretý a keď sa prebudil — (tak rozprával, ale tetka mu neverila): „Šalamúnov súd“ bol u konca, všetky lampy a svetlá boly zhasnuté, všetci ľudia boli preč, shora i zdola, ale vtedy len začala tá pravá komédia, dohra, najpôsobivejšia a najutešenejšia, ako jednateľ tvrdil, život vošiel do všetkého! Avšak nedával sa „Šalamúnov súd“, bol to súdny deň sám. A jednateľ bol taký drzý, že to všetko chcel tetke obesiť na nos, to bola jeho vďačnosť za to, že mu obstarala prístup priamo do povrazišťa.

Všetko, čo jednateľ rozprával, bolo dosť smiešne, len keby to nebolo malo v sebe toľko zlomyseľnosti.

„Bolo tam veľmi tma, tam hore,“ povedal, „avšak v tom začalo mátať, veľké predstavenie, „súdny deň v divadle“. Biletári stáli pri dverách a každý divák bol nútený ukázať svoje duševné vysvedčenie, podľa ktorého sa rozsúdilo, či smie vstúpiť s rukami voľnými alebo sviazanými, s náhubkom alebo bez náhubka. Panstvo, ktoré prišlo príliš neskoro, keď predstavenie sa už začalo, ako aj mladí ľudia, ktorým pravda nikdy nie je možné, aby dodržali stanovenú hodinu, boli vonku priviazaní a pred započatím budúceho dejstva boli vpustení v plstených papučiach a okrem toho dostali náhubok. A teraz nastal súdny deň v divadle.“

„Čistá zlomyseľnosť, aby mu ju Pán Boh nepočítal za hriech!“ povedala tetuška.

Keď sa maliar chcel dostať do neba, bol vraj nútený ísť tam po schodoch, ktoré sám namaľoval, avšak nikto po nich nemohol vystupovať. Veď boly hriechom proti perspektíve. Všetky rastliny a domy, ktoré strojník s veľkou námahou rozostavil do krajín, do ktorých nepatrily, mal vraj ten neborák, keď sa chcel dostať do neba, ešte pred svitaním postaviť na svoje pravé miesto. Pán Fab mal radšej dbať, aby sa tam sám dostal! A čo potom rozprával o personále veselohier, tragédií, opery a baletu — to bolo opravdu to najhanebnejšie, čo pán Fab, nie pán Flaps, vykonal. On veru nezasluhoval, aby sa dostal do povrazišťa; tetka ani nemohla jeho slova opakovať. A to všetko vraj už bolo na papieri, tak povedal, ten Flaps, a bude vraj vytlačené, hneď, ako zomre, ale skôr nie; on si vraj nedá za živa kožu sodrieť.

Raz prišla na tetku v jej chráme šťastia, v divadle, veľká pohroma. Bolo to raz v zime, kedy tmavý deň má len dve hodiny. Zima bola, len to prašťalo, i sneh padal, avšak tetka do divadla musela. Dával sa „Herman z Unny“, k tomu malá opera a veľký balet, preslov a doslov; isteže predstavenie potrvá veľmi dlho. Tetka nesmela chybovať; jej gazdiná požičala jej pár topánok, kožušinou podšitých, ktoré jej siahaly až vyše lýtok.

Vošla do divadla, vstúpila do lóže; topánky boly teplé, nechala si ich. Zrazu začal ktosi kričať: „Horí!“ Dým sa vyvalil zpoza kulisní, dým padal s povrazišťa. Divákov zmocnilo sa strašlivé zdesenie. Všetko sa náhlilo von; tetka zostala v lóži posledná. „Z druhého poradia vľavo sa dekorácie najlepšie ukazujú,“ povedala, „sú sostavované vždy s ohľadom na kráľovskú lóžu.“ Tetka chcela tiež von, ale tí, ktorí sa v úzkostiach ponáhľali pred ňou, prirazili dvere až zámok zapadol. Tak tam tetka sedela a nemohla von, ani do nútra; totiž nemohla sa dostať do súsednej lóže, medzistena bola príliš vysoká. Volala — nikto ju nepočul; podívala sa do lóže v poradí pod sebou, bola prázdna, bola nízka, bola celá blízko. Tetka v svojich úzkostiach sa cítila mladá a obratná; chcela soskočiť, a opravdu sa jej podarilo dostať jednu nohu cez obrubu lóži, druhú mala dosiaľ na sedadle. Tak tam sedela koňmo, svojim kvetovaným šatom malebne zakrytá, len jedna dlhá noha sa jej kývala cez obrubu, noha s obrovskou kožušinovou topánkou; bol to skvostný pohľad. A keď to spozorovali, počuli tetku a zachránili ju.

To bol najvýznamnejší deň jej života, hovorievala a tešila sa z toho, že sama seba videť nemohla, lebo potom by sa hanbila až do smrti.

Jej dobrodinca zo strojárne, pán Sivertsen, prichádzal k nej pravidelne každej nedele, avšak medzi nedeľou a nedeľou bola dlhá doba; poslednou dobou si preto vydržiavala behom týždňa malé decko „pre zbytky“, to je dievča, ktoré denne dojedalo zbytky obeda. Bola to mladá dievka od baletu, ktorá mala stravy nutne zapotreby. Hrala úlohy víl a pážat, jej najťažšia úloha bola však zadná noha ľva v „Kúzelnej flétne“, časom však dorástla až na prednú labu ľva. Za to dostávala len dve koruny, predné nohy vynášaly celý tolar, zato však musela chodiť v tejto úlohe shrbeno a pohrešovala čerstvého vzduchu. Bolo veľmi zaujímavé, také veci sa dozvedeť, myslela si tetka.

Zasluhovala, aby žila, dokiaľ divadlo stálo, to však predsa nevydržala; tiež v ňom nezomrela, ale ako sa sluší a patrí, v svojej posteli. Jej posledné slová boly veľmi zaujímavé; pýtala sa: „čo dávajú zajtra v divadle?“

Zanechala ešte asi päť sto tolárov; súdime tak z úrokov, ktoré činily dvadsať tolárov. Tieto učinila tetka odkazom pre dobrú, staršiu slečnu bez rodiny. Maly byť každoročne venované na predplatenie jedného miesta v druhom poradí naľavo, a to vždy v sobotu, lebo v ten deň sa vraj hrajú najlepšie hry. Požívateľke odkazu bola uložená jediná povinnosť: aby vždy v sobotu v divadle si spomenula na zakladateľku, odpočívajúcu v hrobe.

To bolo tetuškino náboženstvo.