ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V starých dobách, kedy dedko bol ešte cele malý chlapec, ktorý chodil v červených nohaviciach, červenej bundičke s mašľou okolo tela a s pierkom na čapici — lebo tak za jeho mladosti sa chlapci obliekali — bolo mnohé cele ináč, než je dnes. I po uliciach chodili ľudia v obleku, akého dnes už neuvidíme. To všetko je to-tam, lebo to bolo príliš staromódne. Ale veselé je počuť, keď o tom dedko rozpráva.

Áno, bolo to iste veľkolepé, keď na príklad obuvníci svätili svoj cechovný dom, a veľký štít v slávnom sprievode sa do novej budovy prenášal. Hodvábna korúhva, na ktorej bola veľká topánka a dvojhlavý orol, veselo vlála vzduchom. Najmladší tovariši niesli pohár a ševcovský stolík s trojnožkou; červené a biele stuhy, ktoré maly pripevnené na rukávoch, trepotaly veselo vetrom, starší však kráčali po strane s vytasenými šabľami, na špici ktorých bol citrón. Početný sbor hudobníkov viedol sprievod, a najkrajší zo všetkých nástrojov bol „vták“, ako dedko menoval vysokú tyč s polmesiacom, ovešanú všemožnými žiarivými čačkami, pravá to muzika turecká. Tyč táto sa povznášala do vzduchu a mávalo sa ňou, a potom všetko zvonilo, a keď slnko na všetko to zlato, striebro a mosadz svietilo, tu ten lesk opravdu oči oslňoval.

Pred sprievodom bežal harlekýn, ktorého šaty boly sošité zo všetkých možných pestrých handár. Mal počernenú tvár a na hlave čiapku s hrkalkami, ktorá skoro vyzerala ako čiapka koňa od saní. Na uliciach bol veľký stisk, ľudia sa tiesnili a strkali so všetkých strán, aby sa dostali napred, chlapci a dievčatá potkýnali sa cez vlastné nohy, staré babky kliesnily si ľakťami cestu, tvárily sa kyslo na celý ten hluk a vadily sa spolu. Jeden sa smial, druhý táral nesmysle, v hustom stisku stáli diváci na schodoch i oblokoch, ba cele i hore na strechách. Slnko svietilo, ale malá preháňka sa zpravidla vždy dostavila. Tá bola vítaná roľníkom, ale keď meštiaci poriadne zamokli, tešili sa tým, že je to pre úrodu pravé požehnanie.

Ach, dedko, ten vedel krásne rozprávať! Vždy celú tú slávu ako malý chlapec na vlastné oči vídal. Najstarší tovariš rečril s lešenia, kde bol štít zavešaný, vo veršoch, ktoré znely ako by skutočne boly zbásnené, a tiež skutočne boly. Traja tovariši sa sišli a zrobili tie veršíky, a aby boly skutočne krásne, vypili pri tom celú fľašu punča. Poslucháči kričali tiež „hurrá!“ so všetkých strán, keď reč bola skončená. Ale ešte búrnejšie sa volalo a tlieskalo hlasnejšie, keď sa harlekýn zjavil na lešení a po rečníkovi sa opičil. Pil medovinu z čiaší na pálenku, ktoré potom hádzal medzi ľudí, ktorí tisícimi rukami po nich chniapali. Dedko mal jednu takú, ktorú vtedy jeho známy chytil a jemu daroval. Áno, to bývalo vtedy veľmi veselé. A štít visel ovenčený kvetami pod novým domom cechovným. „Taký sviatok nemožno zabudnúť, i keby bol človek sebastarší,“ hovorieval dedko, a on to tiež nezabudnul, hoci v pozdejšom živote svojom väčšiu slávu a nádheru videl a tiež o tom často rozprával. Ale najzábavnejšie bolo vždy, keď rozprával, ako raz v hlavnom meste štíty boly premiestnené.

Dedko smel totiž raz, ako malý chlapec, s rodičmi podniknúť cestu do sídelného mesta a tu videl prvý raz najväčšie mesto našej zeme. Keď videl toľko ľudí na uliciach, tu si myslel, že iste sa nejaký cechovný štít oslavuje alebo presťahuje, a naozaj, koľko štítov by tu bolo k premiestneniu! Mnoho sto izieb by sa mohlo nimi vyzdobiť, keby sa dostaly miesto s domov do domov. U krajčíra, ktorý mohol ľudí obliecť do všetkých druhov látok od najhrubšej až po najjemnejšiu, skvely sa na vývesnom štíte všetky druhy oblekov. U trafikantov fajčili na štítoch najroztomilejší chlapci cigára, že si krajších nikto ani predstaviť nevedel. Boly tu štíty s maslom a háringami, štíty s goliermi pre pastorov, štíty s rakvami a okrem toho mnoho oznámení a plakátov. človek mohol dobre celý deň po uliciach sa potulovať a vždy sa len dívať na obrazy. Pri tom sa tiež hneď dozvedel, akí ľudia v domoch bývajú, lebo každý vyvesil predsa len svoj vlastný štít a „je to vo veľkom meste vždy výhodné a poučné, keď vieme, kto tam býva“, hovorieval dedko.

Ale so štítmi stalo sa práve, keď dedko v meste bol, niečo zvlášť podivuhodného. Sám mi to rozprával a iste nemal vtedy nijaké huncútstvo na mysli, ako babička vždy tvrdievala, kedykoľvek mi chcel niečo nahovoriť, vyzeral naopak veľmi vážne a spoľahlivo.

V prvej noci totiž, ktorú v meste ztrávil, vypukla najstrašnejšia búrka, o ktorej kedy v časopisoch bolo písané, búrka, akej dosiaľ nebolo pamätníka. Vzduch bol vždy plný škridiel a šindľov, staré drevené parkany sa rútily, ba i jedna taliga sama dala sa do behu ulicami, len aby sa zachránila. Hvízdalo to vzduchom, vylo to a hučalo, bola to hrôzyplná búrka. Všetky kanály nariekaly, až voda pretekala cez okraje. Búrka dunela nad mestom a odniesla mnoho komínov, a nie jedna stará kostolná veža sa srútila, aby sa už nedvíhla.

U starého poctivého náčelníka hasičov, ktorý sa pri požiari vždy s poslednou striekačkou objavil, stála strážna búdka, ale tú mu víchrica nežičila, vytrhla ju zo zeme a váľala ju po ulici a podivným spôsobom postavila ju práve pred domom, kde býval tesársky pomocník, ktorý pri poslednom požiari trom ľuďom život zachránil. Tam zostala búdka stáť, ale nič si pri tom nemyslela.

Štít holičov, veľká mosadzná miska, bola tiež utrhnutá a zanesená pod veľké okno justičného radcu; to bolo ako zlomyseľnosť, lebo i najdôvernejšie priateľky volaly pani radcovú „britva“. Bola totiž veľmi múdra, ale tiež veľmi ostrá a vedela viac o svojich bližných, než títo sami vedeli o sebe.

Štít, na ktorom bol vyobrazený hlupák, zostal visieť práve nad dverami jedného redaktora časopisu. To bol opravdu zlý vtip, ktorý búrka spáchala, nemyslela iste pri tom, že s redaktormi a novinármi nie je radné žartovať, lebo každý z nich je kráľom v svojom časopise i vo vlastných očiach.

Veternička v podobe kohúta sletela na strechu proťajšieho domu a zostala tam — aspoň súsedia tak tvrdili — ako najčernejšia zloba.

Dieža bednárova našla sa zavesená pod „dámskymi módami“ a jedálny lístok obecnej kuchyne, ktorý v ťažkom rámci visel pri bráne, zažiaril nad vchod divadla, do ktorého nik nechodil. Bol to bláznovský plakát: „Retkvička, polievka a plnená hlávka kapustná“. Ale teraz tam ľudia chodili!

Líščí kožuch kožušníkov, ináč štít cele úctyhodný, zostal visieť pod zvoncom mladého muža, ktorý pravidelne na rannú omšu chodil a vyzeral ako zavretý dáždnik, pravdu hľadal a vôbec, ako tetka jeho hovorievala, všetkým „vzorom“ byť mohol.

Nápis: „Vyšší ústav vzdelávací“ našiel sa nad kaviarňou s guľočníkom a ústav sám dostal štít: „Výchova detí mliekom“. To vlastne nebolo vtipné, ale len neslušné, ale búrka to zrobila a tej nemožno predpisovať žiadne zákony. Bola to hrozná noc a ráno, predstavte si, boly skoro všetky štíty premiestnené a na niektorých miestach stalo sa to s tak vybranou zlomyseľnosťou, že dedko sa to ani neodvážil rozprávať, ale potajomky sa predsa smial, to som dobre spozoroval, a tu je už možné, že mal na mysli nejaké menšie huncútstvo.

Úbožiaci vo veľkom meste a zvlášte cudzinci často sa pomýlili, ale to nebolo ináč možné, keď sa riadili podľa štítov. Niektorí chceli na pr. byť prítomní vážnemu shromaždeniu samých usadlých mužov, kde sa malo jednať napospol o veciach veľmi dôležitých, ale našli sa zatiaľ miesto v zasedacej sieni v triede chlapeckej školy, kde bolo veľmi veselo a kde chlapci div cez lavice neskákali.

Ba boli i ľudia, ktorí si plietli kostoly a divadlá, a to je predsa hrozné.

Za našich dôb nerozzúrila sa, vďakabohu, taká búrka, len dedko ju zažil a i on len v svojej najprvšej mladosti. A nevznikne taká viac za našich čias, ale naši vnukovia môžu ju zažiť predsa, ale tu, pravda, budeme dúfať a modliť sa za to, aby, dokiaľ víchrica štíty bude premiestňovať, s pokojom ostali doma.