ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záhrada bola obkľúčená lieskovými krovinami a vonku boly polia a lúky s kravami a ovcami, avšak uprostred záhrady stála ružička v kvete, a pod ňou sedel slimák, ktorý bol veľmi namyslený.

„Len počkajte, až udre moja hodina,“ hovorieval, „ja viem viac, než kvitnúť ako ruža, alebo dávať oriešky ako lieska, alebo dávať mlieko ako kravy a ovce!“

„Dúfam s vami vo veľké veci,“ povedala ružička, „smiem si dovoliť otázku, kedy už to bude?“

„Dám si na čas,“ odpovedal slimák. „Vy vždy priveľmi náhlite. To nijako nenapína očakávanie!“

Rok na to ležal slimák asi na tomže mieste na slnku pri ružovom kriaku, ktorý pučal v pukoch a kvitol ružami, vždy sviežimi, vždy novými. A slimák vyliezol na polo zo svojho domčeku, vystrčil tykadlá a zase ich zatiahol.

„Všetko je ako vlani, žiadon pokrok nie je patrný. Ružičke stačia ruže, ďalej to neprivedie.“

Prešlo leto, nastala jaseň; ružový ker mal neprestajne kvety i púčky, až začal padať sneh a nastalo vlhko a drsný čas. Ruža sa sklonila k zemi, slimák zaliezol do zeme.

Nastal nový rok a zase sa objavily ruže a zase prišiel slimák.

„Teraz ste už stará ruža,“ riekol. „Nepotrvá to dlho a zahyniete. Dala ste svetu všetko, čo vo vás bolo. Je otázka, či to niečo znamenalo; nemal som ešte kedy o tom rozmýšľať. Ale je isté, že ste pre svoj vnútorný rozvoj nič neurobila, ináč by ste bola vykázala niečo lepšieho! Môžete mi na to odpovedať? Skoro bude z vás už len holé drevo. Chápete, čo vravím?“

„Naháňate mi strachu,“ riekla ruža. „Na to som nemyslela.“

„Nie, rozmýšľaním ste sa vy nikdy nezamestnávala. Kládla ste si niekedy sama počet z toho, prečo kvitnete a ako sa to s rozkvetom vlastne má? Že to práve tak musí byť a nie ináč?“

„Nie!“ povedala ružička. „Kvitla som šťastím a radosťou, lebo som ináč nemohla. Slnko tak milo hrialo a vetrík ma ovieval, pila som čistú rosu i prudké kropaje dažďové. Dýchala som, žila! Zo zeme stúpala do mňa sila, shora sa na mňa snášala sila, pociťovala som v sebe šťastie, vždy nové, vždy veľké a preto som musela kvitnúť. Spočíval v tom môj život, nemohla som ináč.“

„Žila ste veľmi pohodlne!“ poznamenal slimák.

„Isteže! Všetko mi bolo dané!“ odpovedala ruža; „avšak vám bolo dopriate o mnoho viac! Ste z myslivých, hlbokomyseľných pováh, z veľduchov, nad ktorými svet užasne.“

„To mi ani nenapadne,“ riekol slimák. „Nedbám o svet! Čo je mi do sveta? Mám dosť sám so sebou a na sebe a mám dosť v sebe.“

„Ale či nemáme všetci podľa svojich síl ostatným poskytovať to najlepšie, dávať, čo môžeme? — Ja som, pravda, mala len ruže — ale vy? Vy, ktorí ste toľko prijali, čo vy ste dali svetu, čo mu dáte?“

„Čo som mu dal? Čo mu dám? Pošpincem ho. Nestojí za nič, nedbám oň. Rozkvitajte si v ruže, dlho to nebude trvať. Lieskové kroviny nech si plodia oriešky, kravy a ovce nech dávajú mlieko, všetci majú svojich ľudí; ja mám svoje v sebe. Pojdem do seba a zostanem tam, o svet nedbám!“

A potom zaliezol slimák do svojho domu a zalepil ho.

„To je veru smutné a k poľutovaniu!“ povedala ružička. „Pri najlepšej vôli nemôžem zaliezť, musím vždy rozkvitať, rozkvitať ružami. Listie opadáva, vietor ho zanáša; videla som však, že jeden môj kvet bol uložený v modlitby matkine, iný bol umiestnený na ňádrach dievčaťa a iný bol pobozkaný detskými rtíkmi v utešenej radosti. Bolo mi šťastne pri tom, bolo mi to požehnaním. To je moja upomienka, môj život!“

A nevinná, krásna ruža rozkvitala a slimák spal v svojom domku, nedbajúc sveta.

A prešly roky.

Slimák sa rozpadol v zem; ružička sa rozpadla v zem; i ruža spomienky v modlitobnej knihe bola zaviata — — — avšak v záhrade kvitly nové ruže, v záhrade rástli noví slimáci; zaliezali do svojich domkov, slintali — sveta nedbali.

Prečítajte si tú poviedku ešte raz. Nezmení sa!