ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žila raz mocná kráľovná, ktorá mala v záhrade svojej najkrajšie kvety všetkých možných končín sveta, ale najviac milovala ruže, a preto mala najrozmanitejšie druhy ruží, počínajúc planými a len prosto voniacimi, až po najkrajšie ruže cudzokrajné. Ruže zarastaly steny zámocké, okružovaly stĺpy a oblúky okenné, šírily sa chodbami a vinuly sa po stenách všetkých siení; všetky závodily vôňou, tvarom i barvou.

Avšak zámok bol pohrúžený v smútok a žiaľ. Kráľovná ležala na smrteľnej posteli a lekári predpovedali, že zomre.

„A predsa by bolo možné ju zachrániť!“ riekol najmúdrejší z nich. „Prineste jej najkrajšiu ružu sveta, tú, ktorá je obrazom najväčšej, najčistejšej lásky; keď jej oko ju uvidí skôr než zapadne, potom nezomre.“

A mladí, starí, z široka i ďaleka prichádzali s ružami najkrajšími, ktoré kedy rástly v záhradách, ale hľadaná ruža nebola medzi nimi. Mala byť prinesená zo záhrady lásky, ale ktorá jej ruža bola výrazom a obrazom najväčšej, najčistejšej lásky?

Básnici ospevovali najkrajšiu ružu sveta, každý vzýval tu svoju.

A po celom kraji boli vysielaní poslovia ku všetkým srdciam, láskou bušiacim, k ľuďom všetkých stavov a každého veku.

„Tú ružu ešte nikto neoznačil!“ riekol mudrc. „Nikto dosiaľ nepoukázal na miesto, ktoré dalo vypučať jej skvostnej kráse. Nie sú to ruže s hrobu Romeovho a Juliinho, ačkoľvek i tieto ruže budú večne voňať v povestiach a piesňach, nie sú to ruže pučiace z krvi, prúdiace z pŕs hrdinových, keď umiera za vlasť, ačkoľvek nie je smrť sladkejšia a niet ruže, ktorá by bola červenejšia, než táto krv. A ruža tá nie je ani zázračný kvet, ktorého pestovaniu muž po veky obetuje v bezosných nociach celý svoj život, nie je ňou magická ruža vedy.“

„Viem, kde kvitne,“ vravela blažená matka, pristupujúca s dieťaťom k posteli kráľovninej. „Viem, kde je najkrajšia ruža sveta, ktorá je výrazom a obrazom najväčšej a najčistejšej lásky. Kvitne na červených líčkach môjho sladkého dieťaťa, keď posilnené spánkom otvára očká a celou svojou láskou sa na mňa usmeje.“

„Krásna je tá ruža, ale sú ešte krajšie!“ riekol mudrc.

„Áno, o mnoho krajšie,“ povedala iná žena. „Videla som ich, vznešenejšie, svätejšie ruže nikde nekvitnú; sú tak bledé. ako lístky čajovníka. Videla som ich na tvári kráľovninej; odložila svoju kráľovskú korunu a v dlhej trúchlivej noci sama chovala svoje choré dieťa, plakala preň, bozkala ho a modlila sa zaň, ako len matka v úzkosti sa vie modliť.“

„Svätá a zázračná je moc bielej ruže smútočnej, avšak tá tu neprináša spásy.“

„Nie, ružu najkrajšiu videl som pred oltárom Pána!“ riekol pobožný starý biskup. „Žiarila tvárou anjelskou. Mladé dievčatá pristupovaly k stolu Pána, obnoviť záväzok svätého krstu a na sviežich tvárach rdely sa bledé ruže. Bolo medzi nimi mladé dievča; pozeralo k Bohu s celou čistotou a láskou celej duše svojej. Bol to výraz lásky najväčšej a najčistejšej.“

„Boh jej požehnaj!“ riekol mudrc, „ale nikto z vás dosiaľ neoznačil najkrajšiu ružu sveta.“

Zrazu prišlo do kráľovninej spálne dieťa, syn kráľovnej; slzy stály mu v očiach a na lícach, niesol veľkú, otvorenú knihu, viazanú v aksamite a pobitú strieborným kovaním.

„Mamička!“ riekol synček, „počuj, čo som čítal.“ A dieťa sa posadilo vedľa matky na posteľ a predčitalo z knihy o Ňom, ktorý sám sa obetoval spáse ľudstva i pokoleniam, dosiaľ nenarodeným. Väčšej lásky byť nemôže.

I zaiskril sa rumenec na líci kráľovninej, oči jej sa otvorily a vyjasnily, lebo videla, že z listov knihy najkrajšia ruža sveta vykvitá, obraz ruže vypučanej v krvi Kristovej na dreve kríža.

„Vidím ju!“ povedala. „Nezomre, kto túto ružu videl, najkrajšiu na svete.“