Pohádky a poviedky III

Bola zima, studený vzduch, ostrý vietor; ale doma v teple bolo dobre, kvet ležal vo vlastnom svojom domku, driemal v svojej cibuľke pod zemou a pod snehom.

Jedného dňa pršalo; kropaje prenikly snehovou pokrývkou do zeme, dotkly sa kvetinovej cibuľky, hlásaly ríšu svetla na povrchu. Skoro prenikol slnečný lúč, jemne snehom sa prevŕtajúc, až k cibuľke a pohladkal ju.

„Vojdi!“ povedal kvet.

„Nemôžem,“ odvetil slnečný lúč, „nemám ešte dosť síl, aby som si sám otvoril; až v lete zosilním.“

„Kedy je leto?“ pýtal sa kvet a opakoval túto otázku, kedykoľvek nový lúč k nej prenikol. Ale bolo dlho do leta; ešte ležal sneh a každú noc zamrzala hladina vodná.

„Ako dlho to trvá! Ako dlho to trvá!“ povedal kvet. „Cítim v sebe čosi, musím sa vytiahnuť, musím vyraziť von, dať letu dobré ráno; bude to skvostný čas!“

A kvet sa preťahoval a vyťahoval pod tenkou šlupkou, ktorú voda zvonka zahrievala a do ktorej lúče bodaly. Vypučala pod snehom, s bledezeleným pukom na stonku, s úzkymi, silnými lístkami, ktoré ako by okolo nej tvorily štít! Sneh bol studený, ale svetlom prežiarený, dal sa ľahko prelomiť a žiara slnečná sem vnikala mocnejšie než pred tým.

„Vítaj! Vítaj! znel a spieval každý lúč; a kvet sa povzniesol nad sneh do sveta svetla. Lúče slnečné ju hladkaly a bozkaly, tak že sa roztvorila cele, biela ako sneh, zdobená zelenkastými prúžkami. Sklonila hlavu radosťou a pokorou.

„Krásny kvet!“ spievaly slnečné lúče. „Aký si svieži a žiarivý! Si prvý, si jediný, si naša láska! Pozývaš leto, utešené leto, cez lúky a mestá! Všetok sneh sa musí roztopiť, studené vetry budú zahnané! My budeme vládnuť, všetko sa zazelená! A potom budeš mať spoločnosť, orgován a akácie a naostatok ruže, ale ty si prvý, tak jemný a žiarivý!“

Bola to veľká rozkoš. Vzduch ako by zvučal a spieval, lúče slnečné ako by vnikaly v jej stonok a listy. Kvetina tu stála jemná a krehká, a predsa silná v mladistvej láske a kráse. Stála v bielom rúchu so zelenými stuhami a velebila leto. Ale do leta bolo ešte dlho, mraky zaťahovaly slnko, prenikavé vetry niesly sa nad ňou.

„Prišla si trochu priskoro!“ povedal vietor a nepohoda. „Moc máme ešte my a ty ju musíš pocítiť a prispôsobiť sa! Mala si zostať doma, nemala si vychádzať na parádu, nie je ešte k tomu doba.“

Bola mrazivá zima! Dni, ktoré nastaly, nepriniesly ani jediného lúča. Pre kvet tak krehký bol to čas k zamrznutiu. Ale on rozvíňal v sebe viac sily, než sám tušil; bol silný radosťou a vierou v leto, ono iste príde, jeho hlboká túžba to hlásala a teplé lúče to potvrdily. A preto stál plný útechy v svojom bielom kroji, v hlbokom snehu, hlávku kloniac, a snehové vločky padaly husto naň a ťažko a mrazivé vetry svišťaly nad ním.

„Zlomíš sa!“ povedaly. „Zvädni, zmrzni! Čo chceš tu vonku? Prečo si sa dal vylákať? Slnečný lúč si z teba robil len blázna! Teraz to máš!“

„Blázon!“ znelo to chladným ránom.

„Sneženka!“ jasalo niekoľko detí, ktoré sišly do záhrady, „hľa, tu je, rozkošná, krásna a jediná!“

A tieto slová pôsobily na kvetinu tak blaho, boly to slová ako teplé lúče. Kvetina ani necítila, že ju utrhly. Ležala v detskej rúčke, detské ústa ju bozkaly, sladký zrak sa na ňu díval, priniesly ju do izby a daly ju do vody posilňujúcej, oživujúcej. Kvet sa domnieval, že jediným okamihom bol prenesený do najvyššieho leta.

Domáca dcérka, pôvabné dievčatko, šla k birmovke. Mala milého, mladého priateľa, ktorý tiež šiel k birmovke a chystal sa na dráhu úradnícku. „On bude mojím kvietkom!“ povedala, vzala potom nežný kvietok, vložila ho do vonného papiera, na ktorom boly napísané verše, počínajúce a končiace láskou. Ba, to bolo všetko vo veršoch, a tieto vložila do listu, i kvet v ňom ležal, a okolo neho bola tma, teplo, ako vtedy, kedy ešte v cibuľke odpočíval. Kvet šiel na cesty, ležal v poštovom vreci, bol tiesnený a trpel ústrky, nebolo to pekné. Ale malo to koniec.

Cesta minula a milý priateľ list otvoril a čítal. Bol tak veselý a šťastný, že kvet pobozkal. Potom ho položil, ovrúbený veršami, do zásuvky, kde už viac krásnych listov ležalo, ale všetky bez kvetov; on bol prvý, jediný, ako jediný ho lúče slnečné vyvolaly, a mal z toho veľké potešenie, možúc o tom rozmýšľať.

A mohol o tom rozmýšľať veľmi dlho; rozmýšľal, a zatiaľ minulo leto a tu prišiel potom zase na svetlo. Ale teraz sa mladík rozhodne neradoval; chopil sa papierov veľmi kruto a zahodil verše, až kvet vypadol na zem. Bol vylisovaný a suchý, ale predsa len ho nemal hádzať na zem. Pravda, ležalo sa tam predsa lepšie, než v ohni, ktorý planúc, pohltnul verše i listy. Čo sa asi stalo? To, čo sa, bohužiaľ, často stáva. Kvetina dievčaťa si s ním len zahrala, bol to žart; dievča si s ním zahrávalo a to nebol žart. V júni, plnom radostného slnka, vyvolila si iného priateľa.

Z rána svietilo slnko na malú, na plocho vylisovanú sneženku, ktorá ako by na zemi bola namaľovaná. Dievča pri metení ju dvihlo a vložilo do jednej z kníh na stole, domnievajúc sa, že z nej vypadla, keď upratúvala a knihy skladala. A kvet ležal zase medzi veršami, tlačenými veršami, tie sú o mnoho cennejšie, než verše písané, aspoň sú spojené s väčším vydaním.

Leto prešlo, kniha stála v priečinku. Potom zase bola vyňatá, otvorená a čítaná; bola to dobrá kniha, verše a piesne slávneho básnika. Muž, ktorý v knihe čítal, obrátil list. „Hľa, tu je kvietok!“ povedal. „Sneženka! Iste sem nebola vložená len tak náhodou. Zostaň v knihe na znamenie; iste že sú s tebou spojené krásne upomienky!“

A potom položil sneženku zase do knihy, a táto sa cítila veľmi poctená a potešená vedomím, že má v krásnej knihe básní zostať na znamenie.

To je pohádka o sneženke, prvom jarnom kvietku.