ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Došla kačica z Portugalska; niektorí tvrdili, že zo Španielska, ale nech, bola nazývaná portugalskou, snášala vajcia, zabili ju a upravili na jedenie. To je beh jej života. Všetky, ktoré sa vyliahly z jej vajec, menovaly sa portugalky, a to už niečo znamenalo. Teraz bola z ich pokolenia na celom dvore len jediná; bol to dvor, kam i sliepky maly prístup a kde si kohút veľmi vysokomyseľne vykračoval.

„Uráža môj sluch svojim strašným kikiríkaním,“ povedala portugalka. „Ale pekný je, to sa nedá popreť, ačkoľvek ani nie je káčerom. Škoda, že sa nevie mierniť — ale to je práve umenie, zachovávať pravú mieru, to je umenie, ktoré prezrádza vyššie vzdelanie. To dokazujú tí malí speváčkovia tam hore na lipe v záhrade súsedovej. Ako ľúbezne spievajú! V ich speve je čosi tak dojímavého. Povedám, že je to čosi portugalského! Keby som mala takého malého speváčka, bola by som mu matkou, nežnou a dobrou; mám to v krvi, v svojej portugalskej krvi.“

A zatiaľ, čo takto hovorila, opravdu tam priletel malý speváčik; sletel sem ani blesk so strechy. Mačka mu bola v pätách, predsa však utiekol, s prerazeným krídlom sa srútil do dvora, kde boly kačice.

„To je hrozné od tej potvory hnusnej, od tej mačky,“ povedala portugalka; „poznám ju dobre ešte od tých čias, kedy som sama mala mladé kačičky! Že také stvorenie vôbec smie po strechách obchádzať! Myslím, že v Portugalsku také voľačo vôbec nejestvuje!“

A ľutovala malého spevca a ostatné kačice, ktoré neboly Portugalky, ľutovaly ho tiež.

„Milé, malé stvorenie!“ povedaly a kačica za kačicou sem prichádzaly. „My síce nevieme spievať,“ povedaly, „ale predsa v sebe chováme čosi príbuzného so spevom. Cítime to, hoci o tom nehovoríme.“

„Ja o tom tedy prehovorím,“ povedala portugalka, „a urobím niečo pre toho malého vtáčika, lebo to je povinnosťou každého z nás.“ Po týchto slovách vletela do nádrže s vodou a tak sa tam hádzala, že by bola malého speváčka skoro zatopila vodou, ktorú vystriekala. Lež predsa to myslela dobre. „To je dobrý skutok,“ hovorila, „ktorý ostatným môže slúžiť za príklad.“

„Píp!“ riekol vtáčik so zlomeným krídlom. Bolo mu obťažné otriasť sa, ale pochopil, ako to kačica so svojim postriekaním dobre myslela.

„Nepremýšľala som nikdy o svojom smýšľaní,“ povedala portugalka, „ale to viem, že milujem všetky stvorenia, vynímajúc kočku, ale to ani nie je možné ináč odo mňa žiadať. Veď mi zožrala dvoch z mojich miláčkov. Ale teraz si tu zrobte ako doma. Ja pochádzam z cudzích krajín, ako snáď ste už spozoroval podľa môjho chovania a môjho peria. Môj káčer je domorodec, nemá nič z mojej krvi, ale ja sa preto nič nevynášam. — Keď kto má na tomto dvore pre vás pochopenie, môžem smelo hovoriť, že som to ja!“

„Má Portulácko v hrvoli!“ vravela mladá, obyčajná kačica, ktorá bola považovaná za veľmi vtipnú, a ostatné kačice, považovaly toto Portulácko, ktoré znelo skoro ako „Portugalsko“ za povedený vtip, strkaly sa a kričaly „hej!“ Bolo to veľmi vtipné, a potom sa zamestnávaly malým speváčkom.

„Portugalka naša má dar reči,“ povedaly. „My nemáme veľkých slov v zobáku, ale naša účasť s vami nie je preto o nič menšia. I keď pre vás nič neurobíme, zachováme aspoň mlčanie, to nachádzame prekrásnym.“

„Vy máte skvostný hlas,“ povedala jedna z najstarších. „Je to iste krásné povedomie môcť tak mnohých potešiť, ako vy robíte. Ja sa v tom nevyznám. Preto držím jazyk za zubami, čo je vždy lepšie, než hovoriť niečo hlúpeho, čo tak mnohí hovoria.“

„Netráp ho!“ povedala portugalka, „potrebuje pečlivosť a kľud. Milý speváčik, máme ťa ešte raz postriekať?“

„Ach nie, nechajte ma uschnúť,“ povedal tento.

„Liečenie vodou je to jediné, čo mi pomáha,“ odvetila portugalka. „Tiež trochu rozptýlenia je zapotreby. Teraz sem skoro prídu na návštevu sliepky zo súsedstva, sú medzi nimi tiež dve čínske sliepky, sú veľmi vzdelané a niekedy dosť príjemné.“

A prišly sliepky a s nimi kohút; tento bol dnes tak spôsobný, že ani nebol hrubý.

„Vy ste skutočný spevný vták,“ počal rozhovor, „a robíte zo svojho hlásku všetko, čo z hlasu tak slabého vôbec je možné urobiť. Ale je skôr treba mať silu ako rušeň, aby sme plnosťou hlasu dali na javo svoje mužské pohlavie.“

Čínske sliepky, keď uvidely speváčka, boly ním priamo nadšené. Sprchou vody, ktorú musel od kačíc vytrpeť, bol taký rozcuchaný a rozstrapatený, že sa veľmi podobal čínskemu kuriatku. „Je rozkošný!“ a potom sa s ním soznamovaly bližšie. Hovorily pošepky a s mnohými „p“, ako v obcovacej reči vznešených Číňanov.

„My sme vášho druhu. Kačice, nevynímajúc ani portugalku, sú vtáci vodní, ako ste asi už spozorovali. Nás dosiaľ nepoznáte, ale kto by nás znal, či sa niekto namáha, aby sa s nami soznámil? Nikto, ani sliepky, ačkoľvek sme skôr veľká väčšina zrodené na to, aby sme sedely vyššie na bidle. — Je to síce všetko jedno, chodíme medzi ostatné, ktorých zásady sa s našimi nesrovnávajú, ideme tíško svojou cestou, ale dívame sa na všetko len s dobrej stránky a hovoríme len o dobrom, hoci sa ťažko dá niečo brať tam, kde nič nie je. Vynímajúc nás dve a kohúta nie je na dvore nikto, kto by bol na niečo a bol hodný úcty. O obyvateľstve kačičieho dvora sa to vôbec nedá tvrdiť. Varujeme vás, milý speváčik! Neverte tam tej bezocasej, je falošná a potmehúdolská. Tam tá strakatá, tá je svárlivá a nikomu nedožičí posledného slova a predsa nikdy ona nie je v práve. — Tá tučná kačica tam oproti nám, tá ohovára kde koho a to sa protiví našej povahe. Keď nemôžeme o niekom hovoriť dobre, je treba, aby sme držali jazyk za zubami. Portugalka jediná je tu niečo vzdelanejšia a možno sa s ňou stýkať, je však vášnivá a hovorí príliš mnoho a príliš často o Portugalsku.“

„Tie dve Číňanky toho napovedajú!“ riekly niektoré kačice; „sú vždy nudné; nikdy sme s nimi nehovorily.“

Teraz prišiel káčer; považoval speváčka za vrabca. „Nevyznám sa v rozdieloch,“ povedal, „a je mi to tiež všetko jedno! On je hračka, a keď ju máme, tak ju máme.“

„Nedbajte toho, čo on hovorí!“ šoptala portugalka. „Úcty zasluhujú jeho činy a činy idú nado všetko. Teraz si pojdem odpočinúť; sme samy sebe povinné pekne stučneť, až konečne budeme balzamované jablkami a slivkami.“

Potom si ľahla na slniečko a blýskala očkom. Ležala dobre, smýšľala dobre a teraz dobre spala. Malý speváčik poťahoval na svojom zlomenom krýdelku a ľahol si vedľa svojej ochrániteľky. Slniečko svietilo a hrialo prekrásne, bolo to skvostné miestočko.

Súsedné sliepky obchádzaly a hrabaly; prišly — pravdu povediac — opravdu len k vôli zobáku. Prvé odišly číňanky a potom i druhé. Vtipná mladá kačica povedala o portugalke, že sa stará portugalka teraz zase vráti do doby jej materinstva, a ostatné kačice sa tomu srdečne smialy. Konečne sa i ony uložily.

Ležaly tak hodnú chvíľku, keď tu zrazu do dvora bolo vhodené niečo na zobanie. Buchlo to, že všetky spiace kačice sa zobudily a tĺkaly krýdlami. Tiež portugalka sa prebudila, vyvaľovala sa a malého speváčka hodne pritisla.

„Tík,“ vykríkol, „madame, ach, vy ste ma veľmi pritisli!“

„Prečo mi tu ležíte v ceste,“ povedala, „nesmiete byť tak citlivý. Ja mám tiež nervy, ale ešte som nikdy nepovedala tík!“

„Prosím, nehnevajte sa!“ povedal vtáčik, „to zatíkanie mi len tam vykĺzlo zo zobáčku.“

Portugalka to nepočula, vrhla sa na nasypaný zob a dopriala si dobrý obed. Keď ho skončila a zase sa usalašila, prišiel speváčik, chcel byť nežným a spieval jej pesničku.

„Teraz po obede si chcem pri zažúvaní zdriemnuť,“ povedala, „musíte privyknúť na náš domáci poriadok. Teraz budem spať.“

Malý vtáčik bol celý zarazený, lebo mal veľmi dobrý úmysel. Keď sa madame pozdejšie zobudila, stál pred ňou so zrnkom, ktoré našiel a predložil jej ho. Ona sa však dobre nevyspala a preto bola mrzutá.

„To si dajte nejakému kuraťu,“ povedala. „Nestojte tu tak a neobťažujte mňa!“

„Ale vy sa na mňa hneváte?“ povedal speváčik, „čo som vám urobil?“

„Urobil!“ odvetila portugalka. „Tento výraz naprosto nesvedčí o dobrom vkuse, na to vás upozorňujem.“

„Včera tu vládlo slnko,“ povedal vtáčik, „dnes je tu tak temno a hmlisto. Je mi to opravdu ľúto.“

„Vy sa veru nevyznáte veľa v rozdelení času,“ odpovedala posmešne portugalka. „Deň ešte neminul, nebuďte tak hlúpy!“

„Vy sa na mňa dívate tak hrozne, ako tie zlé oči, ktoré sa na mňa dívaly, keď som spadol do dvora.“

„Bezočivý!“ skríkla portugalka. „Vy mňa srovnávate s mačkou, s dravým zvieraťom! Vo mne nie je ani kropaj zlej krvi. Ja som sa vás ujala, a chcem vás naučiť dobrým mravom.“

Pri tom udrela vtáčka zobákom po hlave, že hneď klesol mrtvý.

„A čo je zase toto?“ povedala. „To ani toľko nevydrží? Ba, ten sa veru nehodil pre tento svet. Bola som mu druhou matkou, to viem, lebo mám srdce na pravom mieste.“

A súsedný kohút vstrčil hlavu do dvora a zakikiríkal silou lokomotívy.

„Vy ma svojim večným kikiríkaním veru zabijete!“ povedala. „Vy ste všetkému na vine. Ztratil hlavu a nechybuje veru mnoho a ztratím ju ja tiež.“

„Nezabere mnoho miesta, kde leží!“ povedal kohút.

„Vyjadrujte sa o ňom úctivo!“ odvetila portugalka. „On mal hlas, vedel spievať a bol veľmi vzdelaný! Bol roztomilý a nežný, a to svedčí zvieratám práve tak, ako tak zvaným ľuďom.“

Všetky kačice sa shromaždily okolo malého, mrtvého speváčka; kačice majú silné náruživosti; alebo sú vtelená závisť alebo vtelený súcit; a pretože tu nebolo príčiny k závisti, boly súcitné; a tak tiež obidve čínske sliepky.

„Takého speváka už nebude! Bol skoro ako Číňan!“ a plakaly, až to kvokalo a všetky sliepky kvokaly, ale kačice obchádzaly a maly najčervenšie oči.

„Srdce máme,“ hovorily, „to nám nikto neodškriepi.“

„Srdce,“ odpovedala portugalka, „ba že ho máme — skoro také, ako v Rortugalsku.“

„Teraz však pomýšľajme na to, aby sme dostaly niečo do žalúdka!“ povedal káčer; „to je o mnoho dôležitejšie! Hoci sa i jedna hračka poláme, zostane nám predsa ešte dosť iných.“