Pohádky a poviedky III

Je jaseň, stojíme na hradbách a dívame sa cez more na početné lodi k švédskym brehom, ktoré sa dvíhajú vysoko, ožiarené slnkom. Za nami sa hradby svahujú príkro. Sú tam statné stromy, žlté lístie padá s vetví. V hĺbke sú tmavé, neútulné stavania s drevenými stenami a vnútri, kde stráž prechádza, je veľmi tesno a temno; avšak ešte temnejšie je v zamrežovaných žalároch, v ktorých bývajú zajatí otroci, najhorší zločinci.

Lúč zapadajúceho slnka vniká v holú celu. Slnko svieti na dobrých i zlých! Zamračený, nebezpečný väzeň pozoruje vychladnutý lúč zlým pohľadom. Malý vtáčik priletí na mrežu. Vták spieva dobrým i zlým! Zaspieva krátko „štilíp!“ ale zostane sedieť, rozpína krýdelká, vytrhne tu i tu pierko — a zlý muž v okovoch sa na to díva. Na jeho odpornom čele a na obličaji sa šíri jemnejší výraz. Myšlienka, ktorú si on sám nevie ujasniť, vychádza z jeho pŕs; je spriatelený so slnečným lúčom, spriatelený s vôňou fialiek, ktoré na jar i tam bohate kvitnú. Zrazu zazneje trúba milo a ostro. Vtáčik odletí s mreže, slnečný lúč zhasne a temno je v cele, temno v srdci zločincovom; avšak predsa i tam slnko žiarilo, predsa vtáčik zaspieval.

Znete ďalej zvuky trúby! Večer je tichý, more pokojné a jasná je jeho hladina.