ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol raz jeden skutočný študent, ktorý býval v podkrovnej komôrke a nemal nič; a bol tiež jeden skutočný kupec, ktorý býval v krásnych izbách a mal celý dom, a toho sa držal škriatok, lebo dostával od neho na každé Vianoce misu kaše s veľkým kusom masti na nej; to mohol kupec dať a škriatok preto zostal v skliepku, a to bolo veľmi poučné.

Raz večer prišiel študent zadnými dverami, aby si osobne nakúpil sviečku a syr; nemal, koho by poslal, preto šiel sám. Dostal, čo žiadal, zaplatil to, a kupec a jeho žena mu priali dobrého večera, žena kupcova vedela viac než hlavou kývať, mala vlohy. — Študent tiež pokynul hlavou a zostal potom pri čítaní papiera, do ktorého bol syr zabalený. Bol to list zo starej knihy, ktorá si nezaslúžila, aby bola vytrhaná; bola to stará kniha, plná poézie.

„Tu je toho ešte viac,“ povedal obchodník, „dal som jednej starej žene trochu kávy za to, a keď mi dáte dva groše, prenechám vám zbytok.“

„Ďakujem pekne,“ povedal študent, „prenechajte mi to miesto syra. Môžem jesť len chlieb s maslom; bolo by hriechom, keby mala byť celá kniha roztrhaná. Vy ste skvostný muž, praktický muž, ale poézii rozumiete práve tak, ako tento sud.“

To bolo nespôsobne rečené, zvlášť voči sudu, ale kupec sa smial a študent sa smial; bolo to povedané len žartom. Ale škriatok sa hneval, že je možné niečo takého hovoriť kupcovi, ktorý bol domácim pánom a predával najlepšie maslo.

Keď nastala noc, sklep bol zavretý a všetci až na študenta ľahli si do postelí; vošiel škriatok a vzal ústa kupcovej; v spánku ich nepotrebovala. Na ktorýkoľvek predmet v izbe ich nastrčil, ten dostal reč a mohol svoje myšlienky a city práve tak vysloviť, ako domáca pani, ale mohol to vždy byť len jeden, a to bolo dobrodenie, lebo ináč by si jeden druhému do reči skákaly.

Škriatok nasadil ústa na sud, kde ležaly staré noviny. „Je to naozaj pravda,“ pýtal sa, „že neviete, čo je to poezia?“

„A to viem,“ povedal sud, „to je niečo, čo je v novinách pod čiarou a čo sa odrezáva, mám dôvody myslieť, že mám jej v sebe viac, než študent, a proti obchodníkovi som predsa len cele obyčajný sud.“

A škriatok nasadil ústa na kávový mlynček, a ako ten, spustil! A nasadil ústa na sud s maslom a na zásuvky s peniazmi! Všetci sdieľali názor sudu, a o čom je väčšina dohodnutá, to treba rešpektovať.

„Teda ju dostane študent!“ povedal škriatok a s tým šiel cele tíško po kuchynských schodoch do podkrovnej izbietky hore, kde študent býval. Bolo tam svetlo a škriatok sa díval kľúčovou dierkou a videl, že študent čítal v roztrhanej knihe, ktorú zo skliepka odniesol. Ale ako tam bolo jasno! Z knihy prúdil svetlý lúč, ktorý sa rozvíjal v kmeň, ba v mohutný strom, ktorý sa vysoko dvíhal a svoje konáre ďaleko nad študentom rozkladal. Každý list bol svieži a šťavnate zelený, a každý kvet bola krásna dievčenská hlávka, jedna tmavooká a žiarivá, druhá modrooká s neobyčajným leskom. Každý plod bol, žiarivou hviezdou a podivuhodný nádherný spev a zvuk prúdil chudobnou izbietkou.

Nie, takúto nádheru si malý škriatok nikdy nevedel predstaviť, a tiež o nej nikdy nepočul. Preto zostal stáť na palcoch a díval sa, až svetlo zhaslo; študent zhasil svoju lampu a šiel spať, ale škriatok stál tam doposiaľ, lebo stále znel spev jemne a nádherne, ľúbezná pieseň študentovi, ktorý sa uložil na odpočinok.

„Tu je to neobyčajne krásne,“ povedal škriatok, „to by som si nikdy nebol pomyslel. Mal by som chuť zostať u študenta!“ A rozmýšľal a rozmýšľal a myslel cele rozumne, ale konečne si zavzdychal: „študent nemá kašu!“ A potom odišiel zase ku kupcovi dolu. Bolo dobre, že sa vrátil, lebo sud vypotreboval skoro celé ústa domácej panej, lebo bol neúnavný, všetko, čo obsahoval, nechal vytiecť z jednej a tej že strany a práve sa chcel otáčať, aby to isté vydal zo seba aj zo strany druhej, keď škriatok prišiel zpäť a ústa kupcovej zase mu vzal a jej vrátil. Ale celý skliepok od zásuvky s peniazmi, až dolu k palivu utvoril si od tej doby svoje názory podľa sudu; všetci si ho vážili tak, a mali k nemu toľko dôvery, že kedykoľvek kupec v svojom večerníku čítal zprávy umelecké a divadelné, pevne verily, že sú všetky zo suda.

Ale škriatok nesedel dolu tíško a nepočúval už všetku tú múdrosť a rozum tam dolu, nie, sotva zaplanulo svetlo v podkrovnej izbietke, hneď tam bol, ako by lúče boly silné povrazy, ktoré ho vyťahovaly, on musel hore, dívať sa kľúčovou dierkou a tu len oblievala veľkosť, ako ju cítievame v blízkosti hučiaceho mora, keď Boh búrky po ňom kráča, a tu dal sa do plaču, hoci sám nevedel, prečo plače, ale v týchto slzách bolo zvláštne požehnanie. Aká to nádhera, môcť sedieť so študentom pod stromom, ale to bolo nemožné — tešil sa dosť zo svojej kľúčovej dierky. Tam stával tak na studenej chodbe, keď už jasenný vietor dul špárami strechy a bolo tak zima, tak zima! Ale škriatok ju cítil dvojmo, keď svetlo v podkrovnej izbietke zhaslo, a tóny vo vetre zmieraly. Hu, ako ho oziabalo! A on zaliezol zase do svojho teplého kútika, kde mu bolo tak dobre a útulno! A keď prišla vianočná kaša s veľkým kusom masla — ach, tu bol kupec majstrom!

Ale o polnoci prebudený bol škriatok hrozným hlukom okeníc, do ktorých ľudia zvonka trieskali, ponocný hvízdal, vznikol totiž požiar, celá ulica bola jasne osvetlená; horelo tu v dome, alebo u súseda? Kde? Bolo to strašné ľaknutie a desný zmätok! Kupcová bola tak popletená a zmätená, že vlastné náušničky si z ušú vytiahla a strčila ich do vrecka, aby aspoň niečo zachránila, kupec vzal svoje štátne papiere a slúžka svoj hodvábny plášť, ktorý si zakúpila zo svojich úspor. Každý chcel zachrániť to najlepšie a to chcel i škriatok a skokom bol na schodoch hore u študenta, ktorý stál cele tíško pri otvorenom okne a na požiar sa díval, ktorý v proťajšom dvore vypuknul. Škriatok siahol po čarovnej, na stole ležiacej knihe, skryl ju do svojej rudej čiapky a držal ju oboma rukami kŕčovite, najlepší poklad domu bol zachovaný. Potom ponáhľal ďalej, na strechu, až k najvyššej špici komína a tam si sadol, ožiarený horiacim domom, tisnúc obidve ruky pevne na červenú čiapku, v ktorej ležal jeho poklad. Teraz poznal vlastné svoje srdce, jeho pravé smýšľanie, komu vlastne patrí, ale keď oheň bol zahasený a škriatok zase sa vzpamätal: „Chcem patriť obidvom! Kupca cele opustiť nemôžem, už k vôli kaši nie!“

A bolo cele ľudské! My tiež chodíme ku kupcovi — k vôli krupičnej kaši.