ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätáš sa predsa na hlásnika Ole? Rozprával som ti o dvoch návštevách a teraz ti poviem o tretej, nie je to však posledná.

Obyčajne k nemu chodievam na Nový rok, avšak tentokráť som ho navštívil v deň sťahovania, lebo v tento deň je dolu na uliciach veľmi nepríjemno; ulice sú plné smetí, črepov a haraburdy, nehovoriac ani o starej slame slamníkov, cez ktorú je treba sa prebrodiť. Idúc ulicou, spozoroval som, že v týchto daroch, vysypaných z rohu šťastia a nadbytku, sa hrá niekoľko detí; hraly sa „na noc“. Všetko sa im pozdávalo tak príhodné pre túto hru, zaliezaly do slamy a prikryly sa kusom roztrhaného čalúnu ako prikrývkou. „Je to krásne!“ hovorievaly. No, pre mňa to bolo trochu prisilné a preto som putoval ďalej, hore k starému Ole.

„Je deň sťahovania!“ povedal, „ulice i námestia sú dnes nádoby na smetie. Z toho si predsa môžem niečo vybrať a urobil som tak po Vianociach. Sišiel som na ulicu, bolo chladno, mokro, blato, krátko práve čas vhodný na prechladnutie. Zametač zastal dolu so svojim vozíkom, bol plný. Na vozíku stál vianočný stromček, ešte zelený, na vetvičkách ovešaný zlatými čačkami. Ježiško ho vystrojil k Štedrému dňu a teraz ho vyhodili na ulicu a zametač ho hodil na hrbu smetí. Bolo to na pohľad veselé ale — i k plaču. Ba veru, možno tak povedať, podľa toho, čo si človek pri tom myslí, a ja som si pri tom tiež pomyslel svoje. Snáď tiež to alebo ono, čo na voze ležalo, malo svoje myšlienky alebo aspoň mohlo mať, čo je skoro to isté. Tiež roztrhaná dámska rukavička tam bola. Čo si asi myslela? Mám vám to povedať? Ležala, ukazujúc malíčkom práve na stromček. „Ten stromček ma tak dojíma!“ myslela si. „Tiež ja som raz kdesi bola na veselej slávnosti v žiari nespočetných svetiel! Podstatou môjho života bola jediná noc na plese; stisk ruky — a roztrhla som sa! Potom ma už spomienky opúšťajú, nemám už nič, prečo by som žila!“ to si myslela alebo mohla mysleť rukavička. „Stromček vyzerá dosť nepekne!“ povedaly črepy. Rozbitý riad vždy nachádza všetko dosť nepekným. „Kto leží na zametačovom vozíku, nesmie sa krášliť a zdobiť čačkami! Sme si tým isté, že sme svetu doniesly viac úžitku než taký zelený stromček!“ Vidíte, i to bola mienka, ktorú iste premnohí uznajú za správnu, stromček však predsa napriek tomu vyzeral pekne. Prišlo s ním trochu poezie na tú hŕbu, a tej neporiadnej hŕby je v deň sťahovania na uliciach veľmi mnoho! Cesta tam dolu sa mi stala dosť obťažnou a dostal som chuť, vzdialiť sa, vystúpiť zase hore na moju vežu a zostať tam. Teraz tu sedím, som dobrej vôle a veselo sa dívam na to hemženie ta dolu!

Tam teraz ľudia sa sťahujú. Vláčajú a šmýkajú svoj majetok a domáci škriatok sedí v nádobke na smeti a tiež sa sťahuje. Pletky a pomluvy domáce i rodinné, starosti a trampoty sťahujú sa z bytu do bytu, a čo z toho všetkého vyjde pre nás i pre ostatných? Ba, už dávno to bolo napísané v dobrej, starej poviedke „Oznamovateľa bytov“:

„Pamätaj na veľké sťahovanie posmrtné!“

Je to vážna myšlienka, ale dúfam, že vám pri tom nebude nevoľno, keď budem ďalej rozprávať. Smrť je a zostane najspoľahlivejším obchodníkom, hoci má mnoho drobných obchodov! Nerozmýšľali ste nikdy o tom?

Smrť je kočišom na omnibuse, sama tiež napíše pasport, podpíše pracovnú knižku a je riaditeľkou veľkej sporiteľne života. Všetky činy svojho pozemského života, malé, veľké, vnášame do sporiteľne, a keď sa potom smrť dostaví so svojim povozom a my tam musíme vstúpiť a ísť v ňom do krajov večnosti, dá nám na hranici knižku a cestovný pas. Ako stravné za cestu vybere si ten alebo onen čin, ktorý pre náš život bol najvýznačnejší. Jazda bude možno veselá, ale tiež je možné, že bude hrozná.

Ešte nikto neušiel tomuto povozu; rozpráva sa síce, že jeden človek nesmel doňho vstúpiť spolu s ostatnými, totiž onen obuvník Jeruzalemský, večný žid, Ahasver, ktorý teraz musí bežať za vozom. Keby bol smel získať miesto v omnibuse smrti, bol by ušiel básnickému spracovaniu. Až sa tak vhĺbite do týchto myšlienok, podívajte sa na to veľké sťahovanie v tomto povoze! Najdete tam spoločnosť veľmi pomiešanú! Sedí tam žobrák i kráľ, veľduch i hlupec, svorne jeden vedľa druhého. Ďalej a ďalej to ide, bez peňazí a bez majetkov, len s pracovnou knižkou a so stravným, vybieraným zo sporiteľne. Avšak ktorý z činov cestovateľov bude vyhľadaný a jemu daný na cestu? Snáď len nejaký malučký, nepatrný ako hrašok, avšak hrašok môže vypučať v kvitnúcu ratolesť.

Úbohá Popoľuška, ktorá sedávala na nízkej stoličke kdesi v kútiku a zakúšala rany a nevľúdne slová, tá dostane snáď svoju starú stoličku za odznak a za podporu na cestu. Stolička sa premení v krajoch večnosti na nosítka, vyrastie v trón, žiariaci zlatom, obklopený kvitnúcou besiedkou.

Kto tu na svete pil výhradne korenený nápoj zábav, dostane na cestu svoju drevenú misku, aby všetko, čo prevráteného konal na tomto svete, zabudol, a je nútený piť z nej na ceste týmto povozom. Každý dúšok je tak jasný a čistý, že sa vyjasňujú myšlienky, prebúdzajú sa všetky dobré a povznesené pocity, tak že vidí a cíti, čo predtým videť nechcel alebo nemohol, a má trest sám v sebe, hryžúceho červa, ktorý nikdy neumiera. Keď predtým na skleničkách bolo napísané „zabudnutie“, je na miske tejto napísané „spomienka“.

Keď čítam dobrú knihu, dejepisné dielo, vždy si myslím, aké to asi je, keď osoba, o ktorej čítam, vstúpi do povozu smrti, rozmýšľam o tom, ktorý čin asi Smrť pre ňu zo sporiteľne vybrala, aké stravné dostala na cestu na večnosť. Žil raz vo Francii kráľ, ktorého meno som už zabudol, lebo na mená dobrých často zabúdame, ja tiež, ale vždy sa mi zase znova to meno vynorí. Bol teda raz jeden kráľ, ktorý, keď nastal hlad v zemi, stal sa dobrodincom svojho ľudu a ľud vybudoval mu pomník zo snehu s nápisom: „Rýchlejšie, než tento sa roztopí, pomohol si nám!“ Viem si predstaviť, že Smrť, pamätlivá súc tohoto pomníku, dala mu jedinú vločku snehovú, ktorá nikdy sa neroztopí a v podobe bieleho motýľa nad hlavou kráľovou do večnosti vletí. A žil vo Francii tiež Ludvík Jedenásty, ba meno jeho som si dobre zapamätal, ako sa vôbec na zlé vždy dobre rozpamätáme. Pripadá mi čosi z jeho života, o čom by som si žiadal, aby bolo dokázané, že je to lož. Dal popraviť jedného šľachtica, a mohol tak učiniť právom či neprávom, avšak dve šľachticove nevinné deti, osem a sedemročné, dal predviesť na popravisko a pokropiť vrelou krvou otcovou, potom odvliecť do Bastilly a zavreť do železnej klietky. Každý týždeň posielal kráľ Ludvík svojho bíreša, aby každému dieťaťu vytrhol jeden zub, aby sa im nevodilo príliš dobre; a starší chlapec povedal: „Naša matka zomrela by žiaľom, keby vedela, že brat môj toľko musí vytrpeť, prosím, vytrhni radšej mne dva zuby a jeho nechaj!“ Bírešovi sa pri tých slovách zalialy oči slzami, avšak vôľa kráľova bola silnejšia, než slzy a každý týždeň boly kráľovi na striebornom podnose prinesené dva detské zúbky, žiadal ich, dostával ich. Tieto dva detské zúbky, myslím si, vzala Smrť zo sporiteľne pre kráľa Ludvíka Jedenásteho a dala mu ich na cestu do večnosti. Letia pred ním v podobe dvoch ohnivých múch, planú, pália a štipajú ho nevinné zúbky detské.

Ba, to je poriadna jazda — jazda v povoze smrti v deň veľkého sťahovania; kedy asi nastane?

To je hlavné pri tom, že denne, každú hodinu, každú minútu môže pre nás prísť ten povoz: Ktorý z našich činov asi potom Smrť zo sporiteľne vezme a nám na cestu dá? Rozmýšľajme o tom! Tento deň sťahovania veru nie je v kalendári zapísaný.