ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri hradskej uprostred lesa stálo osamelé sedliacke stavanie, do ktorého sa vchádzalo dvorom; slnko hrialo, všetky okná boly dokorán otvorené, ruch a život panovaly v nútri, avšak na dvore, v kvitnúcich kroch badzových stála otvorená rakva; mrtvola bola už vynesená, lebo na toto predpoludnie bol ustanovený pohreb. U nebohého nikto netrúchlil, nikto sa s ním nelúčil smutným pohľadom, nikto ho neoplakával; jeho tvár bola prikrytá bielou rúškou a pod jeho hlavou bola položená veľká, silná kniha, so šedivými listami najväčšieho formátu. Vždy medzi dvoma a dvoma z nich, zabudnuté a skryté odpočívaly uschlé kvety, celý herbár, na rozmanitých miestach nasbieraný. Ku každému kvetu pojila sa nejaká časť jeho života.

„Kto je ten nebohý?“ pýtali sme sa a dostali sme odpoveď: „Starý študent Upsalský! Bol to vraj raz veľmi obratný muž, rozumel cudzím rečiam, vedel vraj piesne spievať a básniť. Ale potom mu niečo prešlo cez cestu i počal svoje myšlienky i samého seba zalievať v pálenke. Keď potom jeho zdravie bolo porušené, dostal sa sem na vonkov, kde sa za neho platilo stravné. Bol tichý ako baránok, dokiaľ ho nepremohol jeho zlý duch, lebo potom sa nedal ukrotiť a behal ako štvaná zver po lesoch. Keď sa nám však podarilo ho zase dostať domov, a keď sa nám podarilo podstrčiť mu tú knihu so sušenými bylinami, tak vedel presedeť nad ňou celý deň a prezerať kvet za kvetom, a často mu kanuly slzy po lícach. Boh sám vie, na čo pri tom myslel! Ale preto prosil, aby mu tá kniha bola daná do rakvi, a teraz tu s ním leží, víko bude nad ňou zabednené a on kľudne si odpočinie v chladnom hrobe.“

Pokrývka bola naddvihnutá; mier spočíval na tvári nebohého a dopadal naň slnečný lúč. Lastovička zaletela na svojom bleskovom lete až nad badzové kvitnúce kry a uprostred letu sa zase vrátila, veselo zaštebocúc nad hlavou zosnulého.

Ako podivno nám býva v duši — známe to všetci — keď vyhľadávame niekedy staré listy z dôb našej mladosti a zase ich čítame. Celý život so všetkými nádejami a starosťami sa pred nami objaví. Premnohí z tých, s ktorými sme sa vtedy priateľsky stýkali, sú pre nás teraz mrtví, hoci dosiaľ žijú, ale dlho, veľmi dlho sme si nespomenuli na tých, o ktorých sme dúfali, že s nimi zostaneme vo vrúcnom sväzku, že budeme sa o slasť i o strasť s nimi deliť.

Uschlý list tu v knihe pripomína priateľa, spolužiaka, priateľa pre celý život. On pripevnil tento list na čiapku študentskú vonku v zeleni lesnej, keď sme spolu uzavreli priateľský sväzok pre celý život. Kde žije teraz? — List je uschovaný, priateľstvo zabudnuté! — Tu zase je cudzokrajný kvet, príliš nežný pre kraje severné — a ako by dosiaľ vôňa viala z tých lístkov! Bol darovaný slečnou zo zámockej záhrady. Tu je vodná ľalia, ktorú sám utrhol a horkými slzami skropil. A tu je pŕhľava. Čo vraví jej list? Na čo asi myslel, keď ju trhal, keď ju ukladal? A tu konvalinka z lesnej samoty; tu boleráz a tu zase len malá púpavka!

Kvitnúca badza naklonila svoje čerstvé, vonné trsy kvetné nad hlavu nebohého — lastovička zase priletela: „čvirík, kvirít!“ — Teraz prichádzajú nosiči s klincami a mlatkom, dávajú víko nad mrtvolu, jej hlava spočíva na nemej knihe. Uschovaná — zabudnutá!