ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„V meste to chodí hore dolu a dolu a zase hore! Ja sa už nemôžem dostať vyššie!“ riekol hlásny Ole. „Hore dolu — a dolu hore — to čaká na väčšinu ľudí. Keď to tak vezmeme, stávame sa konečne všetci hlásnikmi a dívame sa na život a na všetko shora.“

Tak hovorieval môj priateľ Ole na veži, starý hlásnik, hovorný, ktorý na prvý pohľad všetko vyzradil, čo vedel a predsa premnoho ešte ukrýval v svojom srdci. Bol dieťaťom dobrej rodiny; niektorí tvrdili, že je synom cisárskeho radcu, študoval, bol výpomocným učiteľom — ale čo platné! Býval vtedy u kostolníkov a mal tam všetko zadarmo. Vtedy bol, ako hovorievame, ešte mladý a preto vyberačný; chcel mať topánky vycúdené, ale kostolník ich chcel dať len namazať a tým vznikol medzi nimi nesvár. Onen vyčítal tomuto lakotu, tento zase onomu márnivosť, leštidlo stalo sa temným úzadím nepriateľstva a tak sa rozišli. Avšak čo žiadal na kostolníkovi, to žiadal tiež na svete: lesk, žiaru a pravidelne dostával tiež len mazadlo. Preto sa poznenáhlu rozlúčil s ľudmi a stal sa pustovníkom; ale pustovníctvo s nutnými životnými potrebami možno vo veľkom meste najsť len na kostolnej veži; tam vystúpil a na opustenej chodbe si fajčil zo svojej fajky. Díval sa dolu, díval sa nahor, pri tom rozmýšľal a svojim spôsobom rozprával o tom, čo videl a nevidel, čo čítal v knihách a v sebe samom. Ja som mu často požičiaval niečo na čítanie, knihy dobré — a podľa toho, s kým obcujete, stanoví sa vaša vlastná cena. Nebol, ako hovorieval, milovníkom anglických románov pre vychovávateľky, ani francúzskych, upečených vraj z prievanu a hrozenkových stopiek, nie, on si žiadal líčenie zo života, knihy o divoch prírody. Chodieval som k nemu najmenej raz do roka, obyčajne hneď po novom roku. Mával vždy to alebo ono, o čom rozmýšľal.

Podám zprávu o dvoch návštevách a nakoľko to budem vedeť, použijem jeho vlastných slov.

Prvá návšteva

Medzi knihami, ktoré si Ole odo mňa bol vypožičal, bola jedna o kremeni, ktorá sa mu zvlášte páčila a jeho myšlienky zaujala.

„Ba, to sú veru jubilanti, tieto kamienky!“ povedal, „a predsa chodíme okolo nich cele bezmyšlienkovite! Ja som sám tak činil na poliach a na brehu, kde ich leží celá hŕba. Šliapeme po dláždení, po najstarších troskách staroveku! Sám som tak robieval. Teraz mám pred každým dlažobným kameňom úctu! Vďaka za tú knihu: naplnila mi celú dušu, zaplašila staré myšlienky a návyky a zlákala ma, aby som čítal také veci. Román našej zemegule je predsa len najviac hodný podivu zo všetkých románov! Škoda, že nemôžeme čítať predchodiace diely, lebo sú písané v reči, ktorej sme sa neučili. Treba čítať vo vrstvách zemských, v kamienkoch, vo všetkých obdobiach našej zeme a potom len v šiestom diele vystúpia herci: Adam a Eva. Mnohým čitateľom je to veľmi neskoro, chcú ich mať hneď, mne je to však ľahostajné. Je to román veľmi dobrodružný a všetci v ňom vystupujeme. Škrabeme a driapeme sa a zostávame vždy na tomže mieste, avšak zemeguľa sa otáča, bez toho, aby nás zaliala svetovým morom. Kôra, po ktorej chodíme, drží pevne, tak že sa neprepadneme. A o tom je tiež rozprávka, obsahujúca miliony rokov v neprestajnom vývoji. Vďaka za tú knihu o tých kamienkoch! To sú chlapi, ktorí niečo takého nám vedia rozprávať! Či to nie je zábavné, keď tak čas od času nám pripomenie niekto, že vlastne nie sme ničím, keď ja sedím tak vysoko a upomenú ma, že všetci sme na tej zemeguli nič viac, než úbohí, pomíjajúci mravci, hoci i mravčí s rádovými stužkami a vyznačeniami, mravci dôstojní a vážení. Cítim sa ku podivu mladým po boku týchto ctihodných kamienkov, miliony rokov starých. Čítal som si na Sylvestra večer v tej knihe, a tak som sa do nej vhĺbil, že som cele zabudol na svoju obvyklú zábavu v noci novoročnej, na „divú poľovku“. Vy to snáď ani nepoznáte?

Jazda bosoriek na metle je dosť známa, odbýva sa v noci Valpurginej na Blocksbergu, avšak i u nás máme tiež divú poľovku, je domáceho pôvodu a pochádza z našej doby a v noci novoročnej tiahne na ostrov amagerský. Všetci naničhodní básnici a spisovatelia, skladatelia, novinári a chvalne známi umelci, všetci, ktorí nič poriadneho vytvoriť nevedia, idú v novoročnej noci na ostrov Amager. Ako na koňoch sedia na svojich štetcoch alebo brkách, lebo oceľové pero ich neuvládne. Vidím to, ako vravím, vždy v noci novoročnej; väčšinu z nich by som mohol zavolať menom, ale načo sa s nimi omeškávať. Oni tiež nie sú radi, keď sa niekto z ľudí dozvie o ich ceste na Amager. Mám akúsi sesternicu, je rybárkou a vraví, že trom veľmi váženým listom dodáva nadávky. Bola tam pozvaná k pohostinskému vystúpeniu, avšak odniesli ju tam, lebo ona si na pero nepotrpí a jazdiť na ňom sama nevie; rozprávala mi to. Polovica jej rozprávky je lož, ale už tá polovica pravdy stačí. Keď prišla von, počula slávnostné spevy; každý hosť mal svoju pieseňku napísanú a každý spieval svoju, lebo tá bola najlepšia. Potom nastúpili v malých zástupoch; sprievod zahájili tí, ktorí sú povolaní, aby pôsobili ústami; zastupovali poplašné zvony, ktoré podľa svojho zvyku všetko vyzváňajú. Potom nasledovali malí bubonníci, ktorí po rodinách všetko vybubnujú. — Bolo možné soznámiť sa tu s tými, ktorí píšu bez udania svojho mena, totiž tam, kde sa dáva mazadlo miesto leštidla. Nechyboval ani dráb so svojim paholkom, a paholok bol najdôkladnejší a najostrejší, ináč by si ho neboli ani všimli; bol tu i počestný zametač, ktorý rád sa babrá v kalových jamách, vyprázdňuje ich a najde, že všetko je dobré, veľmi dobré, výborné.

Uprostred všeobecného veselia vyrazila tu zrazu akási rastlina zo zeme, strom, nesmierny kvet, veľká huba, skoro strecha. Bol to máj tohoto cteného shromaždenia, ktorý niesol všetko, čo minulého roku svetu venovali. Sršaly z neho iskry ako ohnivé jazyky, boly to ukradnuté myšlienky a nápady, ktorými svoje diela vyzdobili a ktoré teraz zase sa odputnávali, sršiac ako ohňostroj. Bolo to vraj veľmi veselé, povedela moja sesternica. Rozprávala toho ešte celú hŕbu, bolo to síce veľmi zlomyseľné, predsa však dosť zábavné; ja to tu nebudem všetko opakovať, lebo musím držať s dobrými ľuďmi a nie s tými, ktorí na všetko frflú. Keď sa však dobre v tej ostrovnej slávnosti vyznáme, ako na príklad ja, poznáme, že je to veľmi zábavné a lákavé, pozorovať v každej noci novoročnej „divú poľovku“. Keď niektorého z minulého roku nemôžem najsť, vidím, že ho nahradili iní. Avšak toho roku som úplne prepásol pohľad na týchto vzácnych hostí. Valil som sa s tými kamienkami, o ktorých som čítal, valil som sa preč odtiaľ, o miliony rokov nazad a videl som, ako skalné balvany v severských krajinách s ohromným rachotom sa rútia, videl som, ako plujú na ľadových krách dlho pred tým, než archa Noemova bola vybudovaná, videl som, ako klesajú na dno a dvíhajú sa zase ako útes z vody. Videl som, že sa stanú hniezdom vtákov, ktorých dnes už ani neznáme, videl som, že je bydliskom náčelníkov kočovných kmeňov, zaniklých mien. Len máloktoré balvany, do ktorých sekera runy vryla, staly sa pamiatkami letopočtov; avšak ja som pri tomto rozvažovaní cele zabudol na čas a hodiny. Zrazu spadly asi tri alebo štyri hviezdy, zažiarily a moje myšlienky sa obrátily iným smerom.

Viete predsa, čo to je, keď hviezda spadne? Učenci to obyčajne nevedia. Mám o tom svoj vlastný názor a vychádzam z tohoto stanoviska: Často tíško ďakujeme a žehnanie tomu, ktorý vykonal čosi dobrého alebo krásneho; často je to vďaka bez slova, bez hlásku, avšak nezapadne. Myslím si vtedy, že svit slnečný ho chytí a lúč ho prenesie na hlavu dobrodincovu. Keď potom celý národ za dlhšiu dobu svoje vďaky vzdáva, potom je vďaky tej celá kytica a v podobe klesajúcej hviezdy padá na dobrodincov hrob. Keď vidím padajúcu hviezdu, najmä v noci novoročnej, činí mi to veľkú radosť, vyzvedeť, komu asi tá kytica vďaky bola venovaná.

Je to veľká, radostná myšlienka, vedeť, že hviezda raz spadne na náš hrob; môjmu hrobu sa to síce nestane, ani slnečný lúč mi nedonesie žiaru vďaky, lebo nič nemám, čo by bolo hodné vďaky. Nedostane sa mi lesku,“ povedal Ole, „mojim údelom v svete je mazadlo.“

Návšteva druhá

Bolo to na nový rok, keď som zase raz vystúpil na vežu. Ole rozprával o skleničkách, ktoré vyprázdnime pri prechode zo starého do nového roku. Pobavil ma svojou rozprávkou a postupoval asi takýmto myšlienkovým pochodom:

„Keď v noci novoročnej odbije dvanásta hodina, povstanú ľudia od stolov s plnými čašami a pijú na zdravie nového roku. Začíname rok s čašou v ruke, pre pijanov je to dobrý začiatok! Začíname rok tým, že sa odobereme na lôžko a to je dobrý počiatok tiež pre leňochov. Spánok bude pre nový rok iste mnoho znamenať, čaša tiež. Či už viete, čo je v čašiach?“ pýtal sa. „Sídli tam radosť, zdravie a neviazanosť, býva tam zloba i nešťastie. Keď počítam skleničky, počítam tiež ich účinok, akým na rozličných ľudí pôsobia.“

„Vidíte, čaša prvá, to je čaša zdravia! Rastie v nej zdravotné korenie, vinie sa k stromu života a na sklonku roku môžete sedeť v zdravotnej besiedke, však?

Vezmite druhú čašu! Hľa, vyletí z nej vtáčik, prosto a veselo štebotajúci, a človek načúva a spieva snáď s ním: život je krásny, nesmieme vešať hlavu, statne napred!“

Z tretej čaše dvihá sa malý, okrídlený chlapček, nemôže sa práve hovoriť, že by to bol anjelik, väzí v ňom čertovina. Posadí sa nám za ucho a šušká nám iste čosi samopašného; položí sa nám za ňádra a zhrieva nás, až do nás vojde samopaš a staneme sa vtipnou hlávkou podľa úsudku ostatných vtipálkov.

Vo štvrtej sklenke nie je ani korenie, ani vtáčik, ani čertík; je v nej pomlčka rozumu, a nikdy nemáme cez tú prejsť.

Keď dáš ešte piatu sklenku, bude ti sladko i bôľno, budeš blažený alebo iným spôsobom sa ti uľahčí; zo sklenky vyskočí hurtom princ Karneval, hovorný a samopašný. Povlečie ťa po svojich cestách, zabudneš na svoju ľudskú dôstojnosť, keď máš akú, zabudneš viac, než je treba a než smieš. Všetko víri tancom, hudbou a spevom; maškary ťa strhnú do svojho reju, dcéry diablove, v závojoch a v hodvábe, prostovlasé a krásnych tiel — osloboď sa, keď môžeš.

Šiesta sklenka — ba v tej je sám Satan, mužík malý, hovorný, veľmi príjemný, ktorý ti všetko rozumie, vo všetkom ti dá za pravdu, stotožňuje sa s tvojim „ja“! Príde s lampášom a dovedie ťa domov. Poznám starú legendu o svätcovi, ktorý zo siedmich smrteľných hriechov mal si vyvoliť jeden a vyvolil si ten, ktorý sa mu pozdával najmenším, totiž opilstvo, avšak jeho vlivom sa dopustil i ostatných smrteľných hriechov. Človek smieša svoju krv s krvou diablovou, tak je to pri šiestej sklenke a potom v nás bujnejú všetky zlé zárodky. Každý sa rozmáha a mohutnie ako v biblii zrnko horčičné, mohutnie v strom, a väčšine nepozostáva nič iného, než ísť do pece a dať sa roztopiť a potom znova sformovať.

To je poviedka o sklenkách!“ povedal hlásny Ole, „a možno ju predniesť alebo vyleštenú, alebo len namazanú mazadlom; ja dávam obojeho rovnomerne.“

To je druhá návšteva u hlásnika Ole, keď chceš počuť i o ostatných, treba v návštevách pokračovať.