ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola raz pyšná čajová konvička, pyšná na svoj porculán, pyšná na svoj útly pyštek, pyšná na svoje široké uško. Mala niečo na svojej prednej i zadnej strane; pyštek na prednej a uško na zadnej, a o tom veľmi rada hovorila; avšak o svojom víčku, ktoré bolo už puknuté a slepované, nehovorila; malo svoje vady a o vlastných vadách neradi hovoríme, o tie sa dostatočne postarajú iní. Šálky, konvička na smotanu a cukrenka, krátko celý čajový príbor, dozaista nezabudnú na krehkosť jej víčka a budú o ňom hovoriť viac než o dobrom ušku a výbornom pyšteku; to čajová konvička dobre vedela.

„O, ja ich poznám!“ vravela sama k sebe; „však ja dobre poznám i svoje vady a v tom spočíva moja pokora, moja skromnosť. Chyby máme predsa všetci, ale máme potom tiež svoje zvláštne vlohy. Šálky dostaly uško, cukrenka víčko, ja mám to i to a k tomu ešte niečo na prednej strane, čoho sa im nedostalo; dostala som pyštek, a ten ma činí kráľovnou čajového stolka. Cukrenke a konvičke na smotánku síce bolo dopriate, aby sa staly služobníčkami dobrej chuti, ja však som dobroditeľkou, panovníčkou, šírim požehnanie medzi smädným ľudstvom; v mojom nútre sa spracuje čínske listie vo vrelej vode bez chuti.“

To všetko hovorila konvička v svojej bezstarostnej, nevinnej mladosti. Stála na prostrednom stole, dvíhala ju najjemnejšia rúčka. Avšak najjemnejšia rúčka bola neobratná, konvička upadla, pyštek sa odlomil, uško sa odlomilo — o víčku ani nehovoríme, o tom bolo už rečí dosť. Bez seba ležala konvička na zemi, do široka vytekala z nej vrelá voda. Bola to ťažká rana, ktorú utrpela, a najhoršie bolo, že sa jej smiali — jej sa smiali a nie tej nešikovnej rúčke.

„Nikdy nezabudnem toho hrozného okamžiku!“ hovorievala čajová konvička, keď pozdejšie rozprávala svoj životopis. „Nazývali ma invalidom a postavili mňa do kútika; druhého dňa mňa venovali chudobnej žene, ktorá prosila o trošku sadla. Dostala som sa tak k chudobným, stála som tam zprvu cele bezúčeľne, ale práve potom začal môj lepší život. Sme podrobení neprestajnej zmene. Napchali do mňa hlinu; to je pre čajovú konvičku asi tak, ako by ju pochovali; avšak do zeme zasadili kvetinovú hlúzu. Kto ju tam vložil, kto mi ju venoval, neviem, ale bola mi iste venovaná v náhradu za čínske listy a vrelú vodu, za odlomené uško a pyštek. A hlúza spočívala v zemi, vo mne, stala sa mojim srdcom, mojim živúcim srdcom, akého som nikdy pred tým nemala. Život a sila boly vo mne, rozličné sily sa vo mne prebúdzaly: tepna búchala, hlúza pučala, myšlienky a city v nej driemajúce si mocne razily cestu; stelesnily sa v kvet. Videla som ho, nosila som ho, sama na seba som zabúdala v žiari jeho krásy. Je to požehnaním zabudnúť sám na seba pre iných! Ona, moja krásna kvetina, mi neďakovala, nemyslela na mňa; obdivovali ju a chválili. Bola som taká šťastná, ako by nie! Ktoréhosi dňa som počula, že zasluhuje lepší kvetináč. Rozbili mňa — ach, to veľmi bolelo, ale kvet sa dostal do krajšej nádoby — a mňa vyhodili na dvor a teraz tu ležím — starý črep! — avšak spomienky mi zostanú a tie mi nikto nemôže vziať!