ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vidíš tam ten starý zámok za bahnistou priekopou, s dvihacím mostom? Most býval častejšie vytiahnutý, než spustený; nie všetci prichádzajúci hostia sú dobrí. Pod obrubou strechy boly strieľne a otvory, ktorými na blížiaceho sa nepriateľa bolo možné liať vrelú vodu, či dokonca žeravé olovo. Sieň hlavná bola neobyčajne vysoká, a to bolo výhodné k vôli množstvu dymu, ktorý sa valil z kozubu, živeného vlhkými klátmi dreva. Na stene visely podobizne obrnených mužov a pyšných dám v ťažkých šatách. Najpyšnejšia z nich obchádzala ešte v zámku živá, nazývala sa Meta Mogensová a bola majiteľkou zámku.

Večer priblížili sa zbojníci; zabili troch z jej čeľadi, psa tiež a priviazali potom pani Metu reťazou ku psovej búde, usadili sa sami v sieni a pili víno z jej pivníc a všetko dobré pivo.

Pani Meta stála priviazaná u búdy. Ani brechať nemohla.

V tom priblížil sa mladý zbojník; tíško sa vplížil dolu; nikto ho nesmel spozorovať, lebo by ho ostatní boli zabili.

„Pani Meta Mogensová!“ povedal mladík, „pamätáš sa ešte, ako môj otec raz v porobe tvojho otca mal byť mučený jazdou na drevenom koni? Vtedy si zaň orodovala, hoci i bezvýsledne. Bol odsúdený stať sa mrzákom. Avšak ty sa priplížila vtedy ako teraz ja; sama si mu podložila kameň pod každú nohu, aby si mal na čom odpočinúť. Nikto toho nespozoroval, lebo aspoň tak sa stavali, že nič nepozorovali, veď si ty bola mladá milostivá pani. Otec môj to rozprával, ukryl som to v srdci svojom, ale nezabudol. Teraz ťa vysvobodím, pani Meta Mogensová.“

Potom vyviedol koňa zo stajne, a išli v búrke a dáždi hľadať pomoc u priateľov.

„To je veľká odmena za malú službu, ktorú som otcovi tvojmu preukázala!“ povedala Meta Mogensová.

„Čo v srdci je ukryté, nie je preto zabudnuté!“ odvetil mladý muž.

Zbojníci boli obesení.

*

V opustenej krajine stál starý zámok; stojí tam podnes; nepatril pani Mete Mogensovej, ale inému vznesenému rodu šľachtíckemu.

Príbeh sa odohráva za našich dôb. Slnko ožiaruje pozlatené hroty veží, malé lesnaté ostrôvky sú na vode ani kytice a kol do kola plávajú divé labute. V záhrade rastú ruže; zámocká pani je sama najjemnejším lístkom ružovým, ktorý sa lisne radosťou, radosťou z dobrého skutku. Nie na vonok, na zovňajší svet, dopadá lúč radosti, ale vniká hlboko do srdca; tam odpočíva dobre skrytý, ale nezabudnutý.

Vychádza zo zámku a ide k malému domku do polí. Býva tam chudobná slúžka, lámkou postihnutá; okienko tej úbohej vedie na sever, nikdy k nej slnko nezasvieti; dospeje len k poľu, ohradenému vysokou hrádzou. Avšak dnes vnikla sem žiara slnečného, žiara teplého, krásneho slnka Božieho vniká sem z juhu novým oknom, kde pred tým bola len ohrada.

Chorá sedí v teplej žiari slnečnej, vidí les a breh morský, svet stal sa jej veľkým a krásnym, a to jediným slovom vľúdnej zámockej panej.

„Veď to slovo bolo tak ľahké a ten čin nijako ťažký,“ povedala, „ale radosť, ktorú som pocítila, bola neskonalá a doniesla požehnanie!“ — A preto činí toľko dobrého v chudobných domkoch, kde sú zarmútení a úbohí. Všetko je robené skryto a tajne, avšak Bohom to nebude zabudnuté.

*

Starý zámok stojí vo veľkom, rušnom meste. V zámku bolo mnoho izieb a siení; nevojdeme však do nich, zostaneme v kuchyni. Je tam teplo a svetlo, čisto a útulno. Medený riad lisne sa ani zrkadlo, stôl je čisto vydrhnutý. Samojediná slúžka toto všetko vykonala, a ešte jej zostalo dosť času, aby sa čisto preobliekala, ako by šla do kostola. Na čepci má stuhu, čiernu stuhu; to je znamenie smútku. Avšak nemá nikoho, za koho by smútok nosila, ani otca, ani matku, ani príbuzných, ani ženícha, je len chudobná slúžka. Raz bola zasľúbená a to chudobnému mužovi; veľmi sa ľúbili. Jedného dňa prišiel k nej:

„Ani ty, ani ja nemáme nič,“ povedal, „bohatá vdovica naproti z pivnice hovorila so mnou včera vrúcno; chce mi pripraviť blahobyt, však ja mám v srdci len teba. K čomu mi radíš?“

„K tomu, o čom sa domnievaš, že je to tvojim šťastím. Buď k nej dobrý a láskavý, ale pamätaj, že od tej chvíle, kedy sa rozídeme, nesmieme sa nikdy už videť!“

Potom prešlo niekoľko rokov; ktoréhosi dňa stretla na ulici svojho bývalého priateľa a ženícha; vyzeral biedne a bol chorý, tak že nezadržala otázku: „Ako sa ti vedie?“

„Iste že dobre!“ povedal, „moja žena je hodná a dobrá, avšak teba je moje srdce plné. Bojoval som ťažký boj, skoro bude skončený! Len pred stolicou Božou sa zase sídeme!“

Keď uplynul týždeň, bola ranným listom oznámená jeho smrť; preto dievča nosí smútok. Jej ženích, ako tam stojí napísané, bol smrťou vyrvaný manželke a trom deťom.

Čierna stuha je znamením smútku, obličaj dievčaťa je ešte spoľahlivejším jeho znakom; v srdci je ukrytý, ale nie je zabudnutý.

*

Hľa, to sú tri rozprávky, tri lístky na ďatelinovom stonku. Praješ si viac takých lístkov ďatelinových? V knihe srdca je ich mnoho ukrytých, ale nie zabudnutých.