ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najsvätejším dňom nášho života je deň našej smrti; je to deň posledný, svätý, veľký deň premeny. Rozmýšľal si už niekedy vážne o tejto mocnej, neodvolateľne poslednej hodine na pozemskej púti?

Žil raz muž, pravoverným ho nazývali, učenec, škriepiaci sa o každé slovo, horlivý služobník živého Boha. — Tu prišla smrť k jeho posteli, smrť prísnej, nebeskej tvári.

„Odbila hodina, nasleduj ma!“ riekla smrť a ľadovými svojimi prstami sa dotkla jeho nôh, že stuhly; smrť sa dotknula i jeho čela a potom jeho srdca, toto puklo a duša šla za anjelom smrti.

Avšak v tých niekoľkých predchodzích okamihoch medzi dotykom nôh, tela a srdca, zjavilo sa umierajúcemu všetko, čo život v ňom vzbudil a jemu priniesol, ako by vo veľkom príboji vĺn morských. Tak sa dívame jediným oka mihnutím v závratnú hlbinu, prezerajúc bleskom myšlienky nezmernú cestu; tak jediným pohľadom objímame v celku nespočetné roje hviezd, živé svety a telesá nebeské v šírom priestore.

V takomto okamihu ustrne naľakaný hriešnik, nemajúc o čo by sa oprel, je mu ako by sa rútil v nekonečnú prázdnotu. Avšak duša zbožná schýli hlavu svoju k Bohu a oddá sa mu ako dieťa, pokorne sa modliac: „Buď vôľa Tvoja!“

Avšak tento umierajúci učenec nemal detskej mysli, cítil sa mužom; nechvel sa ako hriešnici, bol pravoverný. Dbal predpisov náboženských so všetkou prísnosťou; milióny, to vedel, šly šírou cestou do večného zatratenia; bol by skôr rád ich telá hubil mečom a ohňom, ako ich duša bola už znivočená a znivočená zostane —; cesta jeho viedla teraz hore, do neba, kde sľutovanie, zasľúbené sľutovanie mu otváralo bránu.

A duša šla s anjelom smrti, avšak ešte raz sa obzrela na posteľ, kde v rubáši ležala jej telesná schránka, cudzí odliatok jej „ja“ — a leteli — bolo to ako v nesmiernej sieni a predsa zase ako v lese; príroda bola ako pristrihnutá, priviazaná, v rady a šiky sostavená, ako v staromódnej francúzskej záhrade; bol to celý mumraj.

„To je ľudský život!“ povedal anjel smrti.

Všetky postavy boly zahalené; niektoré zlatom a drahými látkami, a to neboli práve tí najbohatší sveta, a iní zase cele chudobní, a to nemuseli byť v svete tými najchudobnejšími. Bol to shon a najmä bolo podivné, že si všetci navzájom pred sebou pod šatami čosi ukrývali; avšak druh tak dlho naliehal na druha, až mu to ukázal a keď to odkryl, objavilo sa, že všetci skrývali pod šatami zvieracie hlavy; niekto mal hlavu ako opica, druhý ako koza, tretí ako had a štvrtý zas ako ryba.

Bolo to zviera, ktoré všetci v sebe nosíme, zviera, ktoré s človekom srástalo a poskakovalo a tislo sa von a každý ho zahaľoval svojimi šatami, avšak ostatní ho strhávali a volali: „Vidíte! vidíte! To je on!“ a jeden obnažoval úbohosť druhého.

„A ktoré zviera ja som v sebe nosil?“ pýtala sa duša učencova. Anjel smrti ukázal pred sebou na pyšnú postavu, okolo hlavy ktorej sa rozkladala pestrá žiara, avšak v srdci mužovom skrývaly sa nohy zvieraťa, nohy páva; žiara okolo hlavy bol len pestrý chvost páva.

Keď putovali ďalej, škrečali veľkí vtáci s konárov stromov, silným hlasom ľudským volali: „Pamätáš sa na mňa?“

Duša učencova sa zachvela na okamih, lebo tieto hlasy, myšlienky a chúťky jej boly povedomé; všetky svedčily proti nej.

„V našom tele, v našej povahe nesídli nič dobrého!“ riekla duša; „avšak moje myšlienky neboly uskutočnené, svet nevidel zlého ovocia!“ Náhlila sa, čo mohla, aby skoro ušla z toho protivného škrečania havranov, avšak tí veľkí, čierni vtáci ju obletovali a škrečali, ako by to rozhlasovali do celého sveta. Duša utekala ani štvané zviera a každým krokom potkla sa cez ostré kamene, ktoré jej rozrezávaly nohy a spôsobovaly prudké bolesti. „Odkiaľ pochádzajú tie ostré kamene? Pôda je nimi posypaná ako zvädlými listami!“

„To sú neprezreteľné slová, ktoré si vyslovil, ktoré tvojho bližného srdce trpkejšie zraňovaly, než teraz tvoje nohy!“

„To by som si nebola pomyslela!“ povedala duša.

„Nesúďte, aby ste neboli súdení! znelo vzduchom.

„Všetci sme hrešili!“ povedala duša a zase sa vystrela. „Dbala som zákona a evanjelií, činila som, čo som mohla, nie som iná!“

A zastali pred bránou nebeskou a anjel, strážca brány, sa pýtal: „Kto si? Akej si viery — dolož mi ju svojimi činami!“

„Zachovávala som prikázanie! Pokorila som sa pred zrakmi sveta, nenávidela a prenasledovala som zlo a jeho páchateľov, tých, ktorí putujú šírou cestou zatratenia, a keby som mohla, pokračovala by som v tom i mečom!“

„Si teda vyznavač Mohameda!“ povedal anjel.

„Ja? — Nikdy!“

„Kto s mečom zachádza, mečom umiera, vraví syn Pána; nie si tedy jeho viery. Si snáď synom Izraela, vraviaceho s Mojžišom: Oko za Oko, zub za zub! — synom Izraela, ktorého Boh živý je len Bohom tvojho ľudu?“

„Som kresťan!“

„Nepoznávam to z viery a činov tvojich. Učením Kristovým je smierenie, láska, sľutovanie!“

„Sľutovanie!“ znelo to nekonečným priestorom a brána nebeská sa otvorila a duša letela v ústrety večnému blaženstvu.

Avšak svetlo, ktoré sa tam pramenilo, bolo tak oslňujúce a prudké, že duša ustúpila pred ním ako pred vytaseným mečom. Tóny znely tak jemne, tak úchvatne, že to jazyk ľudský ani vypovedať nemôže a duša sa chvela a klonila sa hlbšie a nižšie, ale jas nebeský ju prenikol, a teraz cítila a chápala, čo predtým nikdy nepocítila: ťarchu svojej pýchy, svojej zarputilosti a svojich hriechov. — Tak sa v nej vyjasnilo.

„Keď som v svete niečo dobrého urobila, urobila som to preto, že som nemohla ináč, avšak zlo — to malo pôvod vo mne!“

A duša cítila, že čistým jasom nebeským je oslnená, zamdlievajúc, klesala hlbšie a nižšie, ako by sama do seba; cítila, že nie je hodná ríše nebeskej, netrúfala si v myšlienkach na prísneho a spravodlivého Boha ani zavolať: „Sľutovanie!“

A sľutovania sa jej dostalo, nečakaného sľutovania.

Božie nebo bolo vo všetkom tom nekonečnom priestore, láska Božia prenikala dušu v nevyčerpateľnej hojnosti.

„Buď svätá, krásna, milostná, večná, duša ľudská!“ znelo a spievalo to. A všetci, všetci sa zachvejeme v posledný deň svojej pozemskej púti, ako tá duša, pred leskom a krásou ríše nebeskej, všetci sa skloníme nízko, hlboko, pokorne poklesneme, a predsa, povznesení jeho láskou, jeho sľutovaním, nim podopretí, priblížime sa novými cestami, očistení, vznešenejší a lepší, ku kráse večného svetla a ním posilnení povznesieme sa do večného svetla a jasu.