ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Päť hrachov bolo v jednom struku, boly zelené a struk bol zelený a preto sa domnievaly, že je celý svet zelený a to bolo cele správné. Struk rástol a hrášky tiež; zariadily sa podľa príbytku: rástly pekne vedľa seba v rade. — Vonku svietilo slnko a zahrievalo struk, dážď ho očisťoval a učinil ho priesvitným. Bolo v ňom teplo a krásne, svetlo vo dne a tma v noci, ako sa to patrí, a hrachy, ako tu sedely, boly vždy väčšie a zadumanejšie, lebo čímsi sa predsa musely zamestnávať.

„Či budeme vždy len tu sedeť?“ vravely. „Len aby sme večným sedením nestvrdly! Zdá sa nám, ako by i vonku niečo bolo; nejaké tušenie nám to vraví!“

A týždne prešly; hrachy žltly a struk žltol. „Celý svet žltne!“ vravely a opravdu to tak mohly tvrdiť.

Zrazu pocítily v struku náraz; struk bol utrhnutý, dostal sa do ruky ľudskej a spolu s inými strukmi bol vstrčený do vrecka u kabátu. „Teraz sa nám skoro otvorí!“ vravely a túžobne na to čakaly.

„Nech sa stane čokoľvek!“ vravel najväčší.

„Prásk!“ — struk puknul a päť hráškov sa vyvalilo na slnečný jas. Ležaly na detskej dlani; malý chlapec ich držal pevne a vravel, že sa mu hrašky dobre budú hodiť do jeho detskej ručnice; a hneď do nej vložil jeden hrach a vystrelil ho.

„Teraz letím ďaleko do sveta! Držte ma, keď môžete!“ a bol preč. — „Ja,“ povedal druhý, „poletím priamo do slnka, to je dôkladný struk a práve sa mi hodí!“ A tiež bol preč!

„Zaspíme, kam prídeme!“ vravely ďalšie dva, „ale niekam sa sgúľame!“ a s tým sa skutočne sgúľaly na zem ešte driev, než mohly byť nabité do ručnice, ale dostaly sa do nej predsa. „My to privedieme najďalej!“

„Nech sa stane čokoľvek!“ riekol posledný a bol vystrelený do výšky. Letel na starú dosku pod oknom podkrovnej izbietky, práve do škáry u strechy, vyplnenej machom a sypkou hlinou, a mach ho teplo sovrel. Ležal tu skrytý, ale nie Bohom zabudnutý.

„Nech sa stane čokoľvek!“ vravel.

Podkrovná izbietka bola obývaná chudobnou ženou, ktorá vo dne chodila vymetať kachle, drevo štiepať a iné ťažké práce obstarávať; bola statočná a pilná, ale pri tom vždy zostala chudobná. Doma v izbe ležala zatiaľ poodrastlá, jediná jej dcéra; bola štíhla a slabá; po celý rok bola upútaná na lôžko a zdalo sa, že nemôže ani žiť, ani zomreť.

„Pôjde za svojou sestričkou,“ hovorievala žena. „Mala som len dve deti, bolo mi dosť zaťažko sa starať o ne, ale milý Pán Boh sa so mnou rozdelil a vzal jedno k sebe! Rada by som si podržala to, ktoré mi zostalo, ale on ich iste nechce rozlučovať a ona pojde hore k nej!“

Ale chorá dcérka nezomrela; trpezlivo a tíško ležala celé dni, zatiaľ čo matka chodila na zárobky.

Bola jar a skoro ráno. Práve keď matka chcela odísť za prácou, svietilo slnko tak milo malým okienkom na dlážku a pohľad chorého dieťaťa padol na spodnú tabuľu.

„Čo je to tam pri okennej tabuľke zeleného? Kníše sa to vetrom!“ — Matka pristúpila k oknu a pootvorila ho. „Ale,“ vravela, „vykľúčily tu zelené lístky mladého hrášku. Vidíš, máš tu teraz malú záhradu a môžeš sa zabávať jej pozorovaním!“

Posteľ chorej bola odsunutá k oknu, odkiaľ mohla videť kľúčiaci hrach, a matka išla po práci.

„Mamička, myslím, že sa vyzdravím!“ povedalo večer dievčatko. „Slnko sem dnes tak teplo na mňa svietilo. Hrášok rastie a ja budem tiež prospievať v žiari slnka a zase sa vyzdravím.“

„Kiež by sa tak stalo!“ povedala matka, neverila však v tú možnosť. Ničmenej vedľa zelenej bylinky, ktorá dieťaťu tak jarú chuť k životu vštepilo, vložila malú paličku, aby vietor rastline neuškodil. Dolu na dosku pripevnila silnú niť a tiahla ju až hore k okennému rámu, aby lodyha hrachu našla opory, až vyrazí vyše, a to sa stalo. Deň za dňom bolo videť, ako jej pribúda.

„Hľa, ona dokonca ženie na kvet!“ vravela matka raz ráno a tiež v nej vypučala viera a nádeja, že sa choré dieťa vyzdraví. Spomenula si, že jej dcérka poslednou dobou živšie rozprávala, minulého rána sama sa vztýčila v posteli a sedela a žiarivýma očima hľadela na svoju malú hrachovú záhradku, jediným hráškom vytvorenú. A nasledujúceho dňa chorá po prvý raz na hodinu vstala. Blažene sedela v teplej žiari slnečnej, okno bolo otvorené a vonku cele sa rozvil červený hrachový kvietok. Dievčatko sklonilo hlávku a cele tíško pobozkalo nežné lístky. Deň ten bol mu sviatkom.

„Dobrý Boh sám ju zasadil a zdaru jej doprial, aby tebe, moje dieťa drahé, i mne zase nádeja a radosť vzkľúčily!“ vravela potešená matka a usmiala sa na kvet ako na anjela Bohom poslaného. —

Ale ostatné hrášky: — ba, ten, ktorý ďaleko od sveta letel „držte ma, keď môžete!“ — padol do žľabu od strechy a dostal sa holubovi do hrvoľa, kde ležal ako Jonáš v bruchu veľryby. Tí dvaja leňosi priviedli to práve tak ďaleko, tiež oni boli od holubov sozobaní a to znamená, že aspoň trochu boly plodné na prospech; ale štvrtý, ktorý sa až k slnku vyšinúť chcel — — — ten spadol do odkvapu a ležal tam dni a týždne v špinavej vode, kde hrozne navrel.

„Ako skvostne tučniem!“ riekol hrach. „Ja ešte puknem a ďalej, ako sa domnievam, to nemôže žiadon hrach dopracovať, a ani to ešte nedopracoval. Som najznamenitejší z tých piatich v našom struku!“

A odkvap mu potvrdil jeho mienku.

Ale pri okne v podkrovnej izbietke stálo mladé dievča so žiarivým zrakom, s odleskom zdravia na líčkach a sopnulo svoje jemné ruky nad hrachovým kvetom a ďakovalo zaň Bohu.