ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď idete po búrke okolo poľa s pohankou, spozorujete často, že je čierne, ako by spálené. Je to práve tak, ako by plameň bol prebehol a roľník vraví: „To blesk tak pohanku spáli!“ Ale prečo sa jej to stalo? — Poviem vám, čo mi vrabec rozprával, a vrabec to vie od starej vŕby, ktorá stála pri pohankovom poli a dosiaľ tam stojí. Je to ctihodná, veľká vŕba, ale stará a mrzutá, uprostred puknutá, a z dudiny vyrastajú tráviny. Strom je naklonený a vetve splývajú na zem, ako by boly dlhým, zeleným vlasom.

Na všetkých poliach kolkolom rástlo žito, pšenica, jačmeň a ovos. Skvostný ovos! Keď zre, sú jeho steblá ako by plné malých, žltých kanárikov. Obilie sľubovalo hojnú úrodu, a čím ťažšie malo klasy, tým nižšie sa skláňalo v skromnej pokore. Bolo tu však tiež pole pohankové a toto sa prestieralo práve proti starej vŕbe. Pohanke ani nenapadlo, skláňať sa ako ostatné obilie; niesla hlavu vysoko a stála tam pyšná a vzpriamená.

„Som predsa práve tak bohatá ako klas!“ vravela, „a potom som ešte krajšia. Kvety moje sa krásou vyrovnajú kvetom jabloňovým. Je to radosť dívať sa na mňa a na moje družky. Znáš, stará vŕba, niekoho, kto je krajší než my?“

A vŕba kývala hlavou, ako by chcela riecť: „Pravda, že poznám!“ Ale pohanka sa nadýmala pýchou a povedala: „Ten hlúpy strom je už tak starý, že mu tráva z tela rastie!“

Zrazu sa hnala strašná búrka. Všetky poľné kvety zavrely svoje kalichy alebo sklonily svoje nežné hlávky, keď sa búrka nad nimi rozzúrila. Len pohanka sa pyšne naťahovala.

„Skloň hlavu ako my!“ vravely kvety.

„Mne netreba!“ odpovedala pohanka.

„Skloň hlavu ako my!“ vravely klasy. „Teraz priletí anjel Boží! Jeho peruti siahajú od nebies až na zem. Spáli ťa, než budem môcť o milosť prosiť!“

„Ale ja sa nechcem ukláňať!“ vravela pohanka.

„Zavri svoje kvety a skloň sa!“ napomínala stará vŕba. „Nedívaj sa do bleskov, keď sa mraky trhajú! Ani ľuďom to nie je dovolené, lebo bleskom je možné nazreť do božích nebies; pohľad ten však oslní i ľudí. A čo potom by sa stalo nám, pozemským rastlinám, keby sme sa toho odvážily; sme o mnoho menšie!“

„O mnoho menšie?“ odpovedala pohanka. „A teraz zrovna sa budem dívať Pánu Bohu do okien!“ A učinila tak v návale pýchy. Blýskalo sa, celý svet bol ako v plameňoch. Keď búrka minula, stály kvety a obilie v tichom, čistom vzduchu dážďom občerstvené, ale pohanka bola do čierna spálená; bola teraz len mrtvou, neužitočnou porastlinou v poli.

Stará vŕba nechala vetrom kolísať svoje konáre a ronila veľké kropaje zo svojich zelených listov, ako by plakala a vrabci sa pýtali: „Prečo plačeš? Hľaď, ako je všetko osviežené, ako slnko svieti a ako oblaky letia! Cítiš vôňu kvetov a rastlín? Prečo teda plačeš, stará vŕba?“

A vŕba rozprávala o pýche, samopaši a trestu pohanky. Trest vždy ide za zlým skutkom. Túto poviedku, ktorú vám rozprávam, počul som od vrabcov; rozprávali mi ju raz večer, keď som ich prosil o rozprávku.