ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na okne stál ružový ker; nedávno bol ešte mladistvo svieži, teraz bol chorľavý, niečo mu chybovalo.

Bolo tam ubytované vojsko, ktoré ho sožieralo; ostatne veľmi slušné vojsko v zelenej rovnošate.

Hovoril som s jedným vojakom, boly mu len tri dni, ale už bol starým otcom. Vieš, čo povedal? Je to pravda, čo povedal; hovoril o sebe a celom ubytovaní.

„Sme najpodivnejší pluk medzi pozemským stvorením. V teple rodíme živé mláďatá; potom je čas pekný; hneď potom sa zasnúbime a slávime svadbu. Keď nastáva chladno, kladieme vajíčka; drobotina leží v teple. Najmúdrejšie zviera, mravec, ktorých si veľmi ctíme, nás študuje a cení si nás. Nepožiera nás hneď, berie nám vajíčka, ukladá ich v svojom spoločnom, rodinnom kopci, do najspodnejšieho poschodia, ukladá nás s veľkou znalosťou a každé opatrí číslom; vajíčko k vajíčku, vrstvu na vrstvu, aby denne mohlo vždy nové mláďa vyliezť z vajíčka. Potom nás odvádzajú do chlieva, držia nás za zadné nohy a doja nás tak, že musíme zomreť. To je veľmi blahý pocit. Hovoria k nám čudným menom: „sladká kravička“. Všetky zvieratá s mravčím rozumom nás tak volajú, vynímajúc ľudí a to je nezaslúžená urážka pre nás, takže by sme k vôli tomu skoro pozbudli svojej sladkosti. Nemohli by ste proti tomuto nešváru napísať článok? Nemohli by ste tých ľudí odkázať do príslušných hraníc? — Dívajú sa na nás tak hlúpo, dívajú sa na nás krivo, lebo žereme ružové lístky, oni však sami hlcú všetky živúce stvory, všetko čo rastie a sa zelená. Volajú nás najopovržlivejším menom, najhnusnejším menom; ani ho nevyslovím, fí, všetko sa vo mne prevracia, nemôžem ho vysloviť, aspoň nie v rovnošate a ja som vždy len v rovnošate.

Narodil som sa na lístočku ružového kvetu; ja a celý pluk žijeme na ružovom kríku, ale nami žijú v tvorstve zase vyššie postavené hybnosti. Ľudia nás nemôžu zniesť, prichádzajú a vraždia nás mydlinkami; je to strašný nápoj, je mi, ako by som ho už teraz cítil. Je to hrozné, byť okúpaný, keď človek nie je na kúpanie zrodený!

Človeče, ty, ktorý sa na mňa dívaš prísnym zrakom mydliniek, rozváž si naše miesto v príhode, naše umelecké veno, klásť vajcia a rodiť mláďatá! Nám je údelom požehnanie, „rásť a množiť sa!“ V ružiach sa rodíme, v ružiach umierame, celý náš život je poeziou. Neuvaľuj na nás meno najhnusnejšie, meno, nie — ja ho nevyslovím, nevypoviem! Menuj nás kravkou mravcov, plukom ružového kvetu, zelenáčikmi!“

A ja, človek, stál som a pozoroval som ružový ker a zelenáčikov, ktorých meno nechcem vysloviť, aby som neurazil ružových občanov, veľkú rodinu s vajíčkami a mláďatmi. Mydlinky, v ktorých som ich chcel okúpať — lebo ja som prišiel s mydlinkami a zlými úmyslami, teraz nechám zhustnúť a budem z nich fúkať bubliny, budem obdivovať ich nádheru, snáď bude v každej z nich pohádka.

Bublina bola veľká a menistá vo všetkých barvách a na dne ako by ležala strieborná perla. Bublina sa zakolembala, vzletela, vznášala sa ku dverám a rozlietla sa, ale tiež dvere sa rozlietly a stála v nich sama pohádková babička.

„Ba, teraz nech rozpráva lepšie, než ja o — nie, nie, to meno nevyslovím! — o zelenáčkoch!“

„O všiach!“ povedala pohádková babička. „Treba všetko nazvať pravým menom, a keď nesmieme tak urobiť inokedy, musí sa tak stať v pohádke. Vši sú to!“