ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkiaľ mám túto poviedku? — Chcel by si to vedeť? Mám ju zo suda, kam sa odhadzujú staré papiere.

Mnohá dobrá a užitočná kniha už putovala ku kupcovi, nie aby bola čítaná, ale ako vec nevyhnutne potrebná. Kupec sa neobíde bez vrecúšok, potrebuje vrecúška na škrob a kávu, papier na slanečky, maslo a syr. I popísaného papiera sa k tomu potrebuje.

A tak mnohé príde do suda, čo tam ani nepatrí. Poznám jedného kupeckého učňa, syna kupcovho. Z podzemného skliepku dostal sa skoro do veľkého sklepa v prízemí; svoju múdrosť čerpal zo starého papiera, či už písaného, alebo tlačeného. Má zaujímavú sbierku, v ktorej je mnohá dôležitá listina z koša na papier niektorého príliš zamestnaného, roztržitého úradníka; tiež i dôverné listy dvoch priateliek, zprávy o škandálnych historkách, ktoré nemožno rozprávať. On je tak rečeno ústavom záchranným pre veľkú časť novšej literatúry, a je mu tu otvorené veľké pole činnosti, totiž celá makulatúra jeho principála i jeho rodičov, a on tak nie jednu knihu alebo jednotlivé listy knihy, hodné opätného čítania, zachránil.

Nedávno mi ukázal svoju sbierku písanú i tlačenú, väčšina bola zo suda kupcovho. Keď som ju prezeral, padly moje zraky na niekoľké listy z veľkého, písaného sošitu, ktoré svojim neobyčajne krásnym a zreteľným rukopisom pozornosť moju k sebe obrátily.

„To písal iste onen študent,“ povedal priateľ, „ktorý v proťajšom dome býval a pred štyrmi týždňami zomrel. Ako z listov zjavné, trpieval často veľkým bolením zubov. Je to čítanie veľmi zaujímavé! Bohužiaľ, že zostalo len týchto niekoľko listov, hoci toho bola celá kniha; moji rodičia dali domácej panej študenta pol libry (funtu) hrubého mydla za to. To je všetko, čo som z toho ešte ulovil.“

Ja som si tie listy vypožičal, prečítal ich a chcem ich obsah vám sdeliť.

Nadpis bol:

Tetka bolenia zubov

I

Tetka mi dávala všelijaké sladkosti, keď som bol malý. Moje zuby ich snášaly a nekazily sa tým. Teraz som dospelý a študent, ale ona ma ešte vždy kazí sladkosťami; hovorí totiž, že som básnikom.

No, nadanie básnické snáď mám, ale nie práve dosť! Keď idem niekedy ulicou, zdá sa mi, ako by som blúdil veľkou knižnicou, ktorá svojimi naplnenými priehradkami kníh predstavuje jednotlivé poschodia domov.

Tu stojí obyčajný príbeh; tam dobrá stará veselohra, potom učené knihy zo všetkých oborov vedy, a naproti pokútna literatúra popri dobrých, vzdelávajúcich spisoch. A ja si viem o všetkých týchto knihách vymýšľať tie najkrajšie veci! Hej, ja mám nadanie básnické, ale nie je ho práve dosť. Mnohí ho majú asi práve toľko, ako ja, bez toho, aby preto nosili vývesný štít alebo pásku s nápisom „básnik“.

Dostali práve ako ja dar boží, požehnanie, ktoré je dosť veľké pre každého jednotlivého z nich, ale predsa primalé, aby mohli ešte iných ním zásobovať. Dar tento je ako slnečný lúč a naplňuje srdce i myseľ, napadá vás ako vôňa kvetov alebo melodia, ktorú sme už raz počuli a na ktorú sa ťažko vieme upamätať.

Nedávno večer sedel som ešte v svojej izbe a bol by som rád niečo pekného prečítal, ale nemal som naporúdzi ani knihy, ani časopisy. Tu vlietol práve svieži list lipový do môjho okna, vietor ho zaniesol do otvoreného okna. Pozoroval som jemné žilky listu; červiak liezol po nich, ako by chcel list podrobne preštudovať. Tu som si spomenul na ľudskú múdrosť: my, ľudia, lezieme tiež po liste dookola a známe len to jedno, ale hneď potom prednášame o celom veľkom strome, o koreni, kmeni a korune. Veľký strom je však Boh, svet, nesmrteľnosť, a z celku známe predsa len jediný, malučký list.

Práve, keď som takto rozmýšľal, prišla tetka Mille ku mne. Ukázal som jej list s červiakom a sdelil jej svoje myšlienky o tom. Tu zasvitlo jasne jej oko.

„Ty si básnik,“ vravela, „snáď najväčší zo všetkých, ktorých máme. Keď sa toho dožijem, potom chcem ráda zomreť. Od pohrebu sládka Rasmusa vždy ma napĺňala úžasom tvoja obraznosť.“

To povedala tetka Mille a pobozkala ma.

Kto však bola tetka Mille a kto sládok Rasmus?

II

Tetka našej matky bola od nás detí tiež tetkou nazývaná. Tetka Mille, iného mena sme pre ňu nemali.

Dávala nám vždy zavareniny a cukríky, hoci to bolo veľmi škodlivé pre naše zuby. „Som už tak slabá voči milým dietkam,“ hovorievala, „nebolo by to pekné, keby sme im nepriali ani len trochu tých cukríkov, na ktoré sa len tak trasú.“

A preto sme mali tetku tak radi.

Tetka bola stará panna, áno, nakoľko sa viem rozpamätať, bola vždy stará, ale preto práve vyzerala vždy rovnako a zdalo sa, že ani nestarnula. V mladých svojich rokoch trpievala bolením zubov a veľmi často o tom hovorievala, preto jej tiež jej priateľ sládok Rasmus v žarte „Tetka bolenia zubov“ volával.

V posledných rokoch svojho života nevaril Rasmus pivo, žil len zo svojich úrokov. Chodieval často k tetke a bol o niekoľko rokov starší. Sám nemal zubov, len niekoľko čiernych pahýlov.

„Jedával som za mladosti mnoho cukríkov,“ hovorieval nám, deťom, „potom človek vyzerá takto, keď je starý! Pamätajte si to!“

„Ale potom tetka v detstve svojom nikdy cukríkov nejedala, lebo má prekrásne biele zuby,“ namietali sme my.

„Pravdaže, ale ona ich tiež veľmi šetrí a v noci spí bez nich,“ odpovedal sládok Rasmus. To bolo trochu zlomyseľne rečené a my, deti, sme tomu rozumely. Ale tetka vravela, že je to žart a že to nemyslí tak zle. Raz rozprávala tetka pri olovrante, že mala v noci škaredý sen, že jej vypadol jeden zub. „A to znamená,“ pokračovala, „že ztratím pravého priateľa alebo pravú priateľku.“

„Keď to bol falošný zub, potom to môže znamenať len toľko, že ztratíte falošného priateľa,“ povedal so smiechom sládok.

„Vy ste nezdvorilý starý pán!“ zvolala tetka tak nahnevano, ako som ju nikdy pred tým nevidel.

Ale sotva pán Rasmus odišiel, povedala nám tetka Mille, že to bolo všetko len žartovanie starého priateľa; on že je najšľachetnejší človek na celom svete, a keby zomrel, bude hneď premenený hore v nebi na malého anjelika.

Rozmýšľal som mnoho o tejto premene a pýtal som sa samého seba, či by som ho v tomto jeho novom tvare poznal.

Keď bola tetka mladá a on prirodzene tiež, uchádzal sa o jej ruku. Ale ona príliš dlho rozmýšľala, zostala potom „sedeť“ a stala sa starou pannou, ale zostala až do smrti jeho vernou priateľkou.

Potom zomrel sládok Rasmus.

Bol odvezený na hrobitov v najdrahšom pohrabnom voze a za ním kráčal veľký sprievod pohrabný mnohých pánov v rovnošatách s bohatými rádmi a rádovými stužkami.

Tetka stála v čiernom šate s nami deťmi pri okne; len bratček, ktorého bocian len pred ôsmimi dňami bol priniesol, nebol pri tom.

Keď pohrab minul a celá ulica bola zase ľuduprázdna, chcela sa tetka vzdialiť od okna, ale ja ju zadržal, čakal som dosiaľ na anjelíka, lebo sládok Rasmus bol teraz už malým okrýdleným anjelíkom a musel sa čoskoro objaviť.

„Tetuška,“ riekol som, „že teraz príde! Nemyslíš? Alebo snáď bocian, až nám zase malého bratčeka donesie, nám privedie anjelika Rasmusa?“

Tetka bola týmto plodom mojej obrazotvornosti celá udivená. „Z toho dieťaťa bude raz veľký básnik,“ povedala, a tento výrok opakovala po celý čas, čo som do školy chodil, ba i po mojej konfirmácii a opakuje ho ešte neprestajne, čo si som dávno už študentom. Bola a je mojou najvernejšou priateľkou, tak pri mojich bolestiach básnických, ako aj pri bolestiach zubov; lebo mávam, bohužiaľ, od obojeho časom dosť prudké záchvaty.

„Napíš len svoje myšlienky,“ hovorieva, „a ulož ich potom do zásuvky. To robieval Jean Paul a stal sa veľkým básnikom, hoci preto práve nebol mojim miláčkom. Nenapína vždy dosť. Tu musíš však písať napínavo, a ja som presvedčená, že keď chceš, budeš to vedeť!“

Tak hovorievala moja tetka a nasledujúcej noci ležal som vždy bez snov na svojej posteli, srdce plné vrúcej túžby, plné tiesne a slasti, aby som sa stal opravdu veľkým básnikom, ktorého tetka vo mne tušiť sa domnievala. Áno, trpel som bolesťami básnickými, ale, ach! — sú ešte väčšie bolesti, a to je — bolenie zubov. To vstalo a pílilo v mojich zuboch, a ja bol biednym, krútiacim sa červiakom pozemským s vrecúškom hojivých bylín na tvári a španielskou muchou za uchom.

„To poznám z vlastnej zkúsenosti!“ hovorila tetka. Vľúdny úsmev hral jej pri tom okolo úst a zuby sa jej lisly, tak biele!

*

Ale teraz musím pokročiť k novému oddeleniu v svojej poviedke a v poviedke svojej tetušky.

III

Ja som sa presťahoval a bývam od štyroch týždňov v svojej novej izbe. Nedávno som hovoril s tetkou o svojom novom byte. „Bývam u tichej rodiny, ktorá sa o mňa cele nestará, hoci by som trikráť za sebou zvonil. Ináč nie je dom cele tichý, naopak, shon a ruch ľudí a vietor a nečas doliehajú na mňa so všetkých strán. Moja izba je práve nad vjazdom, a kedykoľvek nejaký voz vchádza alebo vychádza, hýbajú sa vždy obrazy na mojich stenách. Dvere sa s takým hlukom a takou silou zatvárajú, že by si myslel na zemetrasenie. Keď ležím v posteli, cítim rany vo všetkých údoch; ale to vraj sa nervy posilujú. Keď je vietor — a to je u nás skoro vždy — tu sa kníšu vonku dlhé okenné haspry sem i tam a s treskom tlčú na stenu. Naproti vo dvore domový zvonok súseda zaznieva pri každom náraze vetra. Obyvatelia domu chodia jednotlivo večer domov, často i neskoro v noci, ba často i k ránu. Nado mnou práve býva učiteľ hudby, ktorý dáva hodiny na lesný roh, a on vždy je posledný zo všetkých, ale neide hneď spať, ale ťažkým krokom v pobitých čižmách koná malú polnočnú prechádzku svojou izbou.

Zovňajších okien tu niet, len rozbité okno, ktoré, pravda, moja domová zalepila papierom. Ale vietor predsa prenikne trhlinou a škárou a vydáva zvuk ako veľká bzučiaca mucha. To je moja domáca hudba. Keď potom predsa zaspím, bývam po krátkej dobe zobudený kikiríkaním kohúta; lebo kohút a sliepky oznamujú nám z chlievka podzemného nájomníka, že ráno sa blíži.

Malí poníci, nemajúci chlievka svojho, ale uviazaní v doskovej prepážke pod schodami, tlčú na dvere a na doskovú stenu, aby sa trochu pohybovali.

Ráno sa brieždi, a vrátnik, ktorý spí so svojou rodinou v podkrovnom byte, hlomozí, sostupujúc po schodoch. Drevené topánky klapkajú, vráta sa s treskom otvárajú a zatvárajú, až sa celý dom trasie, a to keď prešlo, začne súsed hôrny nado mnou odbývať svoje telocvičné cvičenia; dvihá v každej ruke ťažkú železnú guľu, ale nevie ju udržať a tak gule padajú zase a zase na dlážku, zatiaľ, čo súčasne do školy sa ubierajúca mládež s krikom a hurtom sa po schodoch rúti. Idem k oknu a otvorím ho, a to mňa osvieži, t. j. keď vôbec je tam svieži vzduch na vdychovanie, v zadnej časti domu býva totiž čistič rukavíc a zápach vodičky na škvrny neprospieva práve čistote vzduchu.

Ináč je to však celkom príjemný dom a ja bývam u „tichej“ rodiny. Tak som popísal tetke svoj nový byt. Pravda, bol môj popis niečo živší, lebo ústna prednáška robí vždy sviežejší dojem, než písané slovo. „Ty si básnik!“ zavolala tetka unesená, „napíš len rýchlo, čo si rozprával, ty si druhý Dickens! Tvoj sloh sa mi skoro lepšie páči, než jeho. Popisuješ svoj byt, že človek ho skutočne vidí pred sebou, až mráz ide pri tom po tele! Básni len ďalej, pridaj k tomu ešte len niečo živého, ľudí, zaujímavých ľudí, najlepšie ľudí nešťastných!“

Tak som opravdu opísal dom s jeho hlukom a shonom, ale bez ľudí a bez deja. To prišlo len pozdejšie.

IV

Bolo to zimného večera po ukončení divadla. Čas bol strašlivý, fujavica, že horko-ťažko bolo možné kráčať.

Tetka bola v divadle a ja som jej sľúbil, že ju po divadle odprevadím domov. Ale človek sa horko-ťažko sám udržal, a nie potom, aby ešte iných viedol a podporoval. Drožky boly všetky zabrané, a tetka bývala ďaleko od divadla v meste. Ale môj byt bol na šťastie celkom blízko a nebyť toho, boli by sme museli hľadať útulok v strážnych búdkach.

Brodili sme sa doslovne v hlbokom snehu, a ťažko sme vo víre fujavice sa dostávali pracne a namáhavo napred. Ja som držal tetku a strkal ju zo všetkých síl; dvakráť sme upadli na zem, ale vždy veľmi mäkko. Konečne sme dorazili k mojim dverám, kde sme sneh so seba sotriasli, i po schodoch sme neprestajne sneh oklopávali a zostala ho ešte hojnosť na našich šatách, aby podlaha v predizbe bola ním posypaná. Odložili sme šaty svrchné i spodné, i všetko, čo sa dalo postrádať. Moja domáca požičala tetke suché punčochy a rannú čapičku; vravela, že je to veľmi nutné, a dodala, že tetka nemôže domov v takejto noci, ale keby neodmietla jej izbu, upraví jej na pohovke, stojacej za zavretými dverami mojej izby, rýchlu posteľ.

A to sa stalo.

V mojich kachliach bol zrobený oheň a samovar bol postavený na stôl. A vtedy bolo dosť útulno v mojej malej izbe, hoci nie tak pekne a pohodlne, ako u tetky, kde v zime vždy i okná sú hustými záclonami zavesené a dvojité koberce, podložené troma vrstvami papiera, podlahu pokrývajú; tam sa sedí ako v dobre uzavretej, teplým vzduchom naplnenej fľaši; ale ako som riekol, i u mňa bolo dosť útulno, vonku však zúrila búrka ďalej.

I tetke bolo celkom voľno, prišla na dni svojej mladosti, na sládka, staré spomienky.

Spomínala na dobu, kedy mi vyrástol prvý zub, a ako jásala nad tým celá rodina.

Prvý zub! Zub nevinnosti! Svietiaci ako malá biela kropaj mlieka, zub mliečny.

Potom prišiel iný a zase iný, potom ich bol celý rad jeden vedľa druhého, najrozkošnejšie detské zúbky, aké si možno predstaviť, a predsa boly to len prvé zuby, nie tie pravé, ktoré musia po celý život vytrvať.

Potom prišly i tie, a zuby múdrosti, krajné v radoch, ktoré sa rodia v poťažiach a s veľkými bolesťami.

Ale tratia sa zase potom jeden za druhým, všetky ešte pred uplynutím svojej služby, potom i posledný zub zmizne, a to nie je žiadon sviatok, ale deň žiaľu.

Potom starneme, hoci humoru neubúda. Také myšlienky a hovory nie sú práve veselé, ale predsa sme hovorili o tom všetkom, preberajúc myšlienky a spomienky svojej mladosti, a hovorili sme a hovorili a bola už polnoc, keď tetka odišla na lôžko do vedľajšej izby.

„Dobrú noc, drahé moje dieťa!“ volala za mnou, „leží sa mi tu celkom dobre, ako doma v svojej posteli!“

Potom sa utíšila a zaspala, ale ticho nezavládlo v dome ani vonku. Búrka triasla oknami, trieskala dlhými visiacimi hasprami okien pri stenách a zvonila zvonkom na dvore súseda. Obyvateľ hôrneho poschodia prišiel domov; vykonával i vtedy svoju malú nočnú prechádzku, odhodil potom topánky a uložil sa do postele; ale chrápal, že som ho svojimi dobrými ušami počul i cez povalu.

Ja som nemal pokoja a zaspať som nemohol. Búrka sa tiež netíšila, naopak, ešte silila. Vietor spieval a hučal svoje zvláštne melodie, a tu začaly zrazu moje zuby oživovať; bzučaly a spievaly tiež svojim spôsobom, a melodia sa volala: veľké bolenie zubov.

Od okna ostro tiahlo. Mesiac padal na dlážku. Lúče jeho prichádzaly a míjaly podľa mrakov v búrke vonku prichádzajúcich a miznúcich. Bol to takrečeno boj tieňov a svetla, ale skoro sa zdalo, že tieň na dlážke prevláda a hustne na postavu. Ja som videl, ako sa niečo pohybovalo, a cítil som ľadovo studený chlad.

Na dlážke sedela dlhá, tenká postava, ako keď dieťa griflíkom niečo na tabuľku vykreslí, čo má predstavovať človeka; jediná tenká čiarka je telo, druhá naprieč sú ruky, nohy sú tiež vždy jedna čiara a hlava je akýsi kruh s mnohými rohami. Skoro však bola postava zreteľnejšia; dostala akési šaty, celkom priesvitné a tenké, ale predsa naznačovaly, že patrí pohlaviu ženskému.

Teraz som počul bzučanie. Vychádzalo od nej, alebo bol to vietor, ktorý ako osa na polepenom okne šušťala?

Nie, bola to ona sama, pani bolesť zubov! Jej hrôza Satania infernalis, Boh nás milostivo ochraňuj pred jej návštevou.

„Tu je dobre byť,“ bzučala, „tu je pre mňa byt! Bahnistá pôda, rašelinisko. Tu komári bzučali jedovatými rypákmi. Mám teraz žihadlo, ktoré musí byť nabrúsené na ľudských zuboch, a zuby tam toho mladíka sú tak biele a tak sa lisnú. Dosiaľ odolaly cukru i kyselinám, horúčosti i zime, šlupkám orechovým i kôstkam slivák, ale teraz chcem chviať a triasť nimi a prievan hnať do ich koreňov, aby riadne vychladly.“

To bola hrozná reč a to bol strašlivý hosť.

„Ty si básnik,“ vravela. „Ja ťa naučím básniť, zasvätím ťa do všetkých rozmerov bolesti, železo a oceľ vženiem do tvojho tela a dotknem sa všetkých nitôk tvojich nervov a budem nimi šklbať.“

Tu mi bolo, ako by žeravé šidlo bolo pretiahnuté ďasnami ja som sa obrátil a skrútil.

„Ty máš výborný chrup,“ povedala, „pravý organ, aby som tam hrala. Ohromný koncert na harfu úst, s bubnami a trúbami, s klarinetom a lesným rohom v zubu múdrosti! Áno, áno, veľkolepý si básnik, a bude to hudba prekrásna!“

A hrala skutočne a strašne pri tom vyzerala, i keď z nej nebolo vidieť nič než ruky — tie strašné ruky s dlhými, kuželovitými prstami. Ach, každý jednotlivý z nich bol mučivý nástroj. Palec a ukazováčik maly po kleštiach a šrúbu, prostredný prst končil v hrotité šidlo, prsteník bol nebožiecom a malíček striekačkou s jedom komára.

„Ja ťa už naučím poetike: veľký básnik — veľké bolenie zubov, malý básnik — malé bolenie zubov!“

„Ach, nechaj ma byť len malým,“ prosil som. „Nechcem byť básnikom vôbec a nie som ním tiež. Mám niekedy časom básnické nápady, práve tak ako záchvat bolenia zubov! Odíď, prosím ťa, odíď!“

„Poznávaš teraz, že som mocnejšia, než poezia, fantázia, mathematika a hudba?“ povedala. „Mocnejšia, než všetky tie namaľované a do mramoru vytesané pocity? Som staršia, než všetky dovedna. Narodila som sa hneď pri Raji, práve tam, kde fúka vietor a mokré huby vyrážajú. Ja som prinútila Evu, že si v studenom čase šaty zatiahla a Adam s ňou. Môžeš si pomysleť, aká silná bola prvá bolesť zubov!“

„Verím všetko,“ povedal som jej, „ale len odíď, odíď!“

„Áno, keď mi sľúbiš, že necháš básnictva a nikdy už nebudeš písať verše, ani na papier, ani na tabuľku, ani na iný písací materiál, čuješ? Potom ťa pustím, ale ako začneš básniť, prídem znova!“

„Prísahám ti to,“ povedal som, „ale nedaj sa nikdy už vidieť, aby som o tebe ani nevedel!“

„Uvidíš ma zase, ale v plnejšej a tebe milšej postave, než ako v tejto chvíli ma vidíš. Uvidíš ma ako tetku Mille, a ja ti poviem: Básni len ďalej, chlapče, ty si snáď najväčší básnik, ktorého máme; sotva však mi uveríš a začneš básniť, složím k tvojim veršom hudbu a budem ju prevádzať na harmonike tvojich úst, milé dieťa! Spomeň si na mňa, až tetku Mille zase uvidíš.“ Potom zmizla.

Na rozlúčku dostal som ešte do ďasna silné žeravé bodnutie ihlou, ale bolesť skoro povolila, a tu mi bolo, ako by som sa kĺzal po hladkom vodnom zrkadle, kde biele lekníny so širokými zelenými listami okolo mňa sa kolísaly, vädnuly, utrhávaly sa a klesaly, a ja s nimi, v pokoji a kľudu uvoľnený.

„Zomreť, roztopiť sa ani sneh,“ znelo to a spievalo z vody, „vypariť sa ako mračná, zajsť ako mračná.“ Vodou žiarily ku mne veľké ligotavé mená ako nápisy na vlajúcich trofejách, záruky nesmrteľnosti — písané na krýdla jepice.

Môj spánok bol hlboký, bez sna. Nepočul som hukot búrky, ani trieskanie brány, ani cenganie zvonku v dvore u súseda, ani hlučnú gymnastiku, ktorú súsed trúbač nado mnou prevádzal.

Blaženosť!

Tu zafičal náraz vetra oknom, až sa zatarasené dvere do vedľajšej izby rozletely. Tetka sa vytrhla zo spánku, obula a obliekla sa rýchlo a vošla ku mne.

„Spal si spánkom spravodlivých,“ povedala pozdejšie ku mne, „a ja nemala odvahy, ťa zobudiť.“

Keď som sa ráno prebudil a oči otvoril, zabudol som celkom, že tetka bola v dome; ale hneď mi to napadlo a v tomže okamihu stál zjav bolesti zubov z dnešnej noci predo mnou. Sen a skutočnosť spolu splývaly.

„Ty si predsa už včera večer, keď sme si daly dobrú noc, nič viac nespal?“ pýtala sa. „Bola by som si žiadala, aby si bol písal, ty si už môj básnik a zostaneš ním pre vždy.“

Zdalo sa mi, ako by sa figliarsky pri tom usmievala. Nevedel som opravdu, či to bola moja vlastná dobrácka tetka Mille, ktorá ma tak ľúbila, či oná strašlivá, ktorej som dnes v noci prísahal.

„Básnil si niečo, moje drahé dieťa?“

„Nie, nie!“ zavolal som, „veď si ty tetka Mille!“

„Kto iný? Pravdaže.“

A bola to opravdu tetka Mille. Potom mňa pobozkala, sadla do drožky a išla domov.

Ale ja som napísal všetko, čo je tu napísané. Nie sú to verše a nesmie to nikdy byť vytlačené…

Tu končil rukopis.

Môj mladý priateľ, budúci kupecký pomocník, nemohol najsť ďalšie. Šlo to do sveta ako obálky na slanečky, syr a hrubé mydlo a vyplnilo svoje poslanie.

Sládok zomrel, tetka zomrela, zomrel študent, ktorého myšlienkové hviezdy sa dostaly do suda. Všetko šlo do suda. A to je koniec poviedky — poviedky

o tetke „bolesť zubov“.