ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri zelenom lese, ktorý sa tiahne okolo Kodane, je na blízku veľká, červená budova s mnohými oknami, v ktorých rastie balzam i muškát; je to budova úbohá, bývajú tam chudobní ľudia. Je to tak zvaný Varton.

Hľa, v hôrnej izbe sa oprela o okno stará panna; trhá zvädlý list, zo svojho balzámu a díva sa k zelenému háju, kde deti sa veselo hrajú. Na čo myslí? Drama jej života tiahne jej dušou.

Tie úbohé, malé deti, ako šťastne sa hrajú! Aké sú červené ich líce, ako žiaria ich oči — nemajú však ani topánky, ani punčošky. Hrajú sa na zelenom násype, na onom mieste, kde podľa povesti, pred mnohými, mnohými rokmi, kedy sa zem ešte nerútila a nenížila, nevinné dieťa s hračkami a kvetmi spadlo do otvoreného hrobu, ktorý sa nad ním zavrel, keď dieťa sa hralo a jedlo. Od tých dôb bol násyp pevný a skoro bol pokrytý bujným trávnikom. Deti neznaly tej povesti, lebo by boly ešte teraz počuly dieťa plakať pod zemou a rosa na tráve by sa im zdala žiarivými slzami. Neznaly povesť o dánskom kráľovi, ktorý — keď nepriatelia mesto obliehali — išiel tade a prísahal, že sa nepoddá. I prišli mužovia i ženy a liali vriacu vodu na nepriateľov, ktorí v bielych šatách v snehu sa dobývali na hradby.

Veselo sa hraly deti. Hraj sa, dievčatko! Skoro prídu roky — tie šťastné roky: birmovanci idú, ruka v ruke, ty ideš v bielych šatách, ktoré tvoju matku stály mnoho peňazí, ačkoľvek boly prešité zo starých! Dostala si červenú šatku, ktorá sa vlečie za tebou; práve preto je však možné vidieť, že je pre teba priveľká. Myslíš na svoju nádheru a na milého Pána Boha. Prechádzka na hradbách je utešená! A roky plynú, prinášajú mnohý šťastný i strastný deň, avšak myseľ zostáva vždy radostná a veselá — a zrazu máš priateľa, ani sama nevieš, ako. Najdete sa. Túlate sa po hradbách v prvých dňoch jarných, kedy všetky zvony hlásajú veľké sviatky. Fialky ešte nie sú. Ale vonku pod hradbami stojí strom, pučiaci prvými zelenými púčikami; tam zastanete. Každoročne pučí strom znova zelenými ratolesťami a toho nečini žiadne srdce v hrudi ľudskej; tým preletuje viac tmavých mrakov, než sám večer ich má a zná. Úbohé dieťa, svadobná komnata tvojho snúbenca je rakva a ty sa staneš starou pannou. Z okna na Vartone sa dívaš za balzamom na hrajúce sa deti, vidíš, že tvoj príbeh sa opakuje.

A práve toto dráma života tiahne dušou starej dievky, ktorá sa tam díva na hradby, kde slnko svieti, kde deti červených tvárí, bez punčošiek a bez topánok jasajú, ako všetci malí vtáci nebeskí.