Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 10. Dva sľuby

Niekoľko mesiacov, počtom dvanásť, uplynulo od toho času, čo sa Mr. Charles Darnay osadil v Londýne ako vzdelanejší učiteľ francúzštiny, ktorý bol sbehlý aj vo francúzskej literatúre. V našom veku by bol profesorom; v tom čase bol „tutor“-om. Učil mladých ľudí, ktorí mali na to čas i prostriedky zaoberať sa živou, v celom svete hovorenou rečou, kultivoval ich vkus k čerpaniu z bohatstva jej vedomostí a obrazotvornosti. Okrem toho aj písal o tom v dobrej angličtine a aj prekladal do dobrej angličtiny. V tom čase nebolo možno ľahko najsť takého majstra; niekdajší kniežatá a nádejní králi ešte sa nezaoberali vyučovaním rečí a na mizinu vyšlá šľachta ešte nezmizla z hlavnej knihy Tellsonovcov, aby prevádzala kuchárske a čalunícke remeslo. Ako učiteľ, ktorého vedomosti boly žiakom mimoriadne príjemné a užitočné a ako elegantný prekladateľ, ktorý do svojho diela vkladal niečo viacej ako len bežné slovníkové vedomosti, mladý Mr. Darnay stal sa čoskoro známym a hľadaným. Okrem toho dobre znal pomery svojej vlasti, o ktorú vzrastal záujem obecenstva. Tak s veľkou vytrvalosťou a neúnavnou pilnosťou aj prosperoval.

Predvídal, že v Londýne nebude chodiť po zlatom vykladanom chodníku, že nebude mať postlané na ružiach; keby bol mal také nezmerné nádeje, nebol by mohol prosperovať. Chcel prácu a našiel ju a túto konal s najlepším vedomím a svedomím. Takto potom mohol prosperovať.

Istú čiastku svojho času trávil v Cambridgei, kde vyučoval poslucháčov nižšieho univerzitného stupňa ako nejaký podludník, ktorý miesto latiny a gréčtiny vpašoval kontrabandu európskych rečí do colného úradu. Ostatok svojho času trávil v Londýne.

Od čias Edenu, v ktorom vládlo stále leto, až dodnes, v oblasti vyhnancov panuje väčšinou zima, svet mužských neochvejne kráčal jednou a tou istou cestou — cestou Charlesa Darnaya — cestou lásky k žene.

Miloval Luciu Manetteovú od chvíle, keď bol v nebezpečenstve. Nikdy nepočul tak sladký a drahý hlas, akým hlasom ho ona ľutovala; nikdy nevidel tak nežne krásnu tvár, ako bola jej, keď ho s ňou konfrontovali na okraji pre neho vykopaného hrobu. Ale nepovedal jej o tom dosiaľ ani slova; od vraždy v opustenom zámku uplynul už rok; predchodil mu tak ďaleko s tými prašnatými cestami, ďaleko za vlniacou sa vodou — mohutnú stavbu zámku videl len akoby cez hmlistý závoj sna — a dosiaľ ani len slovkom neotvoril pred ňou svoje srdce.

Vedel dobre, že to malo svoju príčinu. Bol zase letný deň, ako minule, keď sa vrátil do Londýna z práce na kollegiume a poberal sa do tichého kúta v Saho, aby hľadal príležitosť odhaliť pred Doktor Manetteom svoje city. Bol predvečer letného dňa a vedel, že je Lucia s Miss Prossovou na prechádzke.

Našiel Doktora sedieť pri čítaní pri obloku. Postupne sa mu vrátila energia, ktorá bola jeho oporou v dlhom utrpení, ba ešte získala na bruse. Teraz bol vskutku veľmi energickým, cieľavedomým mužským, silného predsavzatia a čulej činnosti. V prinavrátenej energii s času na čas bol trochu vrtošlivý a prudký a takým bol aj v ostatných prinavrátených mohutnostiach duše; ale toto sa neprejavovalo často, ba pozvoľne mizlo.

Veľa študoval, spal málo, väčšinu námah znášal s ľahkosťou a bol jednako veselý. K nemu vstúpil teraz Charles Darnay, ktorého keď zbadal, odložil na stranu knihu a vystrel ruku.

„Charles Darnay! Teší ma, že vás vidím. Už od troch či štyroch dní čakáme na váš príchod. Včera tu bol Stryver i Sydney Carton a obidvaja hovorili, že ste tu mali byť už dávno.“

„Ich záujem ma veľmi zaväzuje,“ vetil trochu chladne, ale potom tým vrelšie riekol Doktorovi. „Miss Manetteová —“

„Má sa dobre,“ riekol Doktor, keď on prerušil hovor, „a váš návrat nás všetkých bude tešiť. Odišla k vôli nejakým domácim veciam, ale čoskoro sa vráti.“

„Doktor Manette, vedel som, že nie je doma. Využil som túto príležitosť, aby som vás mohol požiadať o rozhovor.“

Zavládlo hluché ticho.

„Áno?“ riekol Doktor so zrejmou nútenosťou. „Prisadnite si bližšie a hovorte.“

Poslúchol a pritiahol stolicu, ale zdalo sa, že mu rozhovor nepadá ľahko.

„Mal som to šťastie, Doktor Manette, že som u vás zdomácnel,“ začal konečne, „je tomu už poldruha roka, predmet, ktorého sa chcem dotknúť, azda nie —“

Doktor ho prerušil vystretím ruky, ktorým ho chcel prinútiť k zastaniu. Držal ju chvíľu vystretú a odtiahnúc ju, riekol:

„Lucia je tým predmetom?“

„Áno.“

„Vždy mi je ťažko hovoriť o nej. Veľmi ťažko mi padá počuť ju hovoriť takým hlasom o vás, Charles Darnay.“

„To je hlas úprimného obdivu, opravdového korenia sa a hlbokej lásky, Doktor Manette!“ riekol úctive.

Pred otcovou odpoveďou zase zavládlo hlboké ticho:

„Verím. Chápem. Verím.“

Jeho sebapremáhanie bolo natoľko zjavné a tiež bolo zjavné, že je vyvolané nechuťou priblížiť sa k predmetu, že Charles Darney zaváhal.

„Mám začať, pane?“

Nová prestávka.

„Áno, začnite.“

„Tušíte, čo chcem povedať, napriek tomu, že môžete vedieť, s akou vážnosťou to hovorím, ako vážne to cítim, bez toho, že by ste mohli poznať tajomstvo môjho srdca a tú nádej a úzkosť i strach, ktorým je od dávna obťažené. Drahý Doktor Manette, milujem vašu dcéru s nehou, vrúcnosťou, nezištne, zbožne. Ak kedy bola láska na svete, takou láskou ju milujem. Aj vy ste milovali, nech prehovorí v mojom záujme vaša stará láska!“

Doktor sedel s odvrátenou tvárou a očami uprenými na dlážku. Pri posledných slovách zase rázne vystrel ruku a zvolal:

„Len to nie, pane! Nechajte to! Zaprisahám vás, nespomínajte to!“

Z jeho výkriku vyznievala taká svieža muka, že Charles Darnay počul ho aj po jeho odznení. Pohnul vystretou rukou a zdalo sa, že tým dáva na javo, aby Darnay mlčal. Tak tomu rozumel a zostal ticho.

„Prepáčte, prosím,“ riekol Doktor po niekoľko okamihoch tlmeným hlasom. „Nepochybujem, že milujete Luciu; v tomto môžete byť spokojný.“

Obrátil sa k nemu v kresle, ale nepozrel na neho, nepozdvihol k nemu oči. Podoprel si rukou bradu a biele vlasy zatienili jeho tvár:

„Hovorili ste s Luciou?“

„Nie.“

„Ani ste jej nepísali?“

„Nikdy.“

„Bolo by nešľachetnosťou pretvarovať sa a nechcieť nič vedieť o tom, že toto sebazaprenie vyplýva zo šetrnosti proti otcovi. Jej otec vám za to ďakuje.“

Podal mu ruku; ale oči ju nenasledovaly.

„Viem,“ riekol Darnay úctive, „musím to predsa vedieť, Doktor Manette, ja, ktorý som vás videl so dňa na deň pospolu, že medzi vami a Miss Manetteovou je taká neobyčajná oddanosť, tak tesne spiatá s okolnosťami, z ktorých skrsala, že práve pre nehu medzi otcom a dieťaťom, vskutku nemá páru. Viem, Doktor Manette — ako by som nevedel — že jej náklonnosť splynula s povinnosťou dcéry, ktorá sa vyvinula na pannu, takže v jej srdci vládne oproti vám všetka detinná láska a dôvera. Viem, že v detstve nemala rodičov, takže je vám teraz oddaná s celou stálosťou a vrúcnosťou jej veku a charakteru, k čomu sa pojí dôvera a oddanosť predošlých čias, v ktorých ste boli pre ňu ztratený. Viem veľmi dobre, že keby ste boli prišli k nej hneď z druhého sveta, ktorý leží za týmto životom, v jej očiach ťažko by ste mohli mať svätejší charakter, za aký vás vždy pokladala. Viem, že keď vás objíme, ruky dieťaťa, devy a ženy cítite ovivuté naraz kolom vášho hrdla. Viem, že milujúc vás, vidí a miluje svoju matku, keď bola v jej veku, vidí a miluje vás v mojom veku, miluje svoju matku so zlomeným srdcom, miluje vás vo vašom nesmiernom utrpení i vo vašom zotavení. Vedel som to vo dne i v noci, od kedy len poznám vás a váš domov.“

Otec sedel nepohnute so sklonenou tvárou. Dýchal trocha rýchlejšie; ale inak potlačil všetky znaky rozčúlenia.

„Drahý Doktor Manette, vediac toto od začiatku, vždy vidiac ju a vás ožiarených posvätným svetlom, ukrýval, ukrýval som to v sebe, kým to len moja mužská povaha dovolila. Cítil som a cítim to i teraz, že keď svoju — práve svoju — lásku vložím medzi vás, vtedy do dejstvovania vášho života zamiešam niečo doň sa nehodiace. Ale milujem ju. Nebesá sú mi svedkom, že ju milujem!“

„Verím,“ vetil jej otec žalostne. „Myslel som si to už predtým. Verím.“

„Ale nemyslite si,“ riekol Darnay, ktorému sa zdalo, že v tom žalostnom zvuku znie výčitka, „že keby som raz mal to šťastie a mohol by som si ju vziať za ženu, čím by som vás musel odlúčiť od nej, nemyslite si, že by som čo len bol dýchnul o tom, o čom teraz hovorím. Viem, že by to bolo beznádejné, ale aj nešľachetné. Keby myšlienka čo len na možnosť toho, hoc aj na ďaleké roky, bola skrsla v mojej mysli, buďto utajovala sa v mojom srdci — keby tam bola vôbec bývala — keby tam kedy mohla bývať — nedotknul by som sa teraz tejto ctnej ruky.“

Toto hovoriac, položil svoju na ňu.

„Nie, drahý Doktor Manette. Práve tak ako aj vy, som dobrovoľným vyhnancom Francie; práve tak ako vás, aj mňa vypudila jej rozháranosť, utláčanie a bieda; tak ako vy, aj ja sa snažím, aby som sa uživil ďaleko od nej z vlastnej práce a veril v lepšiu budúcnosť; len to si želám, aby som mohol sdieľať s vami váš osud, váš život a váš domov a byť vám oddaným až do smrti. Nie, že by som chcel mať účasť na jej výsade, ako vaše dieťa, váš priateľ a druh; ale aby som jej pomáhal a pripútal ju k vám ešte tesnejšie, ak je to vôbec možné.“

Ešte vždy sa dotýkal ruky jej otca, on vrátil tento dotyk, však nie chladne a jej otec položiac ruky na operadlá kresla od začiatku rozhovoru prvý raz pozrel do hora. Tvár javila stopy vnútorného boja, boril sa s tým príležitostne sa zjavujúcim výrazom, ktorý mal sklonnosť zmeniť sa na chmúrnu pochybnosť a hrúzu.

„Hovorili ste tak citne a mužne, Charles Darnay, že vám musím ďakovať z celého srdca a chcem vám otvoriť svoje srdce — buďto približne tak. Máte k tomu podklad myslieť si, že vás Lucie miluje?“

„Nemám. Ešte nemám.“

„Azda to bol cieľ tohoto dôverného rozhovoru, aby ste sa o tom mojím prostredníctvom presvedčili?“

„Ani to nie. Azda pred týždňami by som nebol mal túto úfnosť; azda budem mať túto úfnosť (či sa už mýlim, či nie) zajtra.“

„Hľadáte u mňa radu?“

„Nehľadám, pane. Ale myslel som si, že je to vo vašej moci, ak by ste to uznali za správne dať mi nejakú, iste by ste mi ju dali.“

„Chcete odo mňa nejaký sľub?“

„Áno, chcem.“

„Aký?“

„Chápem to, že bez vás nemôžem mať nijakú úfnosť. Chápem, že ak ma Miss Manetteová teraz nosí v svojom nevinnom srdci — nemyslite si, že som natoľko odvážlivý, aby som to veril — že si v ňom nemôžem podržať miesto na úkor otcovej lásky.“

„Ak je tomu tak, či nevidíte, aké následky plynú z toho na druhej strane?“

„Práve tak dobre viem pochopiť, že o hocktorom pytačovi by bola reč, jediné slovo otca prevážilo by celý svet. Preto Doktor Manette,“ riekol Darnay, skromne, ale rozhodne, „hoci aj za cenu života, prosím o to slovo.“

„O tej veci som istý, Charles Darnay, z prítulnej lásky práve tak skrsajú tajomstvá, ako z dlhej odlúčenosti; v prvom páde sú subtílne a chúlostivé, ťažko ich je vypátrať. V tejto veci je pre mňa moja dcéra Lucie tajomstvom; nemám tušenia o tom, čo je v jej srdci.“

„Smiem sa spýtať, ak si myslíte, že…“ Keď váhal, dopovedal jej otec.

„Či nemá druhého pytača?“

„To som chcel povedať.“

Otec rozmýšľal trochu prv, ako odpovedal:

„Videli ste tu Mr. Cartona. Príležitostne Mr. Stryver chodieva k nám tiež. Ak by mohla byť reč o niekom, mohol by to byť len jedon z nich.“

„Buďto obidvaja,“ riekol Darnay.

„Nemyslel som na obidvoch; môž byť, že ani jedon, je to pravdepodobné. Priali ste si odo mňa nejaký sľub. Povedzte mi, čo je to.“

„To je, že keby vám Miss Manetteová niekedy povedala podobnú dôvernú vec, akú som sa odvážil povedať vám ja, buďte presvedčený o pravdivosti môjho tvrdenia. Úfam sa, máte o mne natoľko priaznivú mienku, že proti mojej osobe nič nenamietate. Nebudem hovoriť o tom, nakoľko mi na nej záleží; o to vás tedy prosím. Na podmienku, ktorú bez pochyby máte právo úrčiť dám vám hneď odpoveď.“

„Sľubujem vám to — bez podmienky,“ vetil Doktor. „Verím, že je váš úmysel taký čistý a pravdivý, ako ste to povedali. Verím, že vaša snaha je upevniť a nie oslabiť sväzok medzi mnou a mojím druhým „ja“, ktoré mi je nado všetko drahším. Ak by mi raz povedala, že ste podstatnou súčiastkou jej dokonalého šťastia, dám vám ju. Keby, Charles Darnay, keby sa…“

Mladý človek mu vďačne tisol ruku; ich ruky boly ešte spojené, keď Doktor riekol:

— „nejaké predstavy, nejaké príčiny, obavy, alebo hocičo, z najnovších, lebo starších čias, vyskytlo proti človeku, ktorého miluje — za čo ho bezprostredne netiaži zodpovednosť — tak majú byť pre ňu všetky zabudnuté, sotreté. Ona mi je všetkým; je pre mňa viacej ako všetko utrpenie, viacej ako krivdy, viacej ako… Ale veď sú to prázdne reči.“

Zamĺkol tak divne a tak divný bol jeho strnulý pohľad, keď prestal hovoriť, že Darnay cítil, ako mu chladne ruka v tej dlani, ktorá ju pomaly vypúšťala a klesla.

„Povedali ste mi niečo?“ riekol Doktor Manette, prerušiac ticho. „Čo to bolo, čo ste mi povedali?“

Bol v rozpakoch, čo má odpovedať, až mu zišlo na um, že hovoril o podmienke. Keď sa na to rozpamätal, odpovedal:

„Vašu dôveru musím splácať tiež úplnou dôverou. Moje terajšie meno, ktoré je nepatrne zmenené meno mojej matky, nie je, ak sa pamätáte, nie je moje pravé meno. Chcem vám ho povedať, aj to, prečo som v Anglii.“

„Počkajte!“ riekol doktor z Beauvais.

„Chcem, aby som si väčšmi zaslúžil vašu dôveru a aby som nemal pred vami nijakého tajomstva.“

„Počkajte!“

Na okamih si Doktor zacpal rukami uši, potom v okamihu obidve ruky položil na Darnayho pery.

„Povedzte mi to, až sa vás budem spytovať, nie teraz. Ak sa vaša prosba stretne so súhlasom, ak vás Lucie miluje, poviete mi to ráno v deň svadby. Sľubujete mi to?“

„Ochotne.“

„Podajte mi ruku. Čoskoro príde domov a bude lepšie, keď nás dnes večer neuvidí pospolu. Choďte! S Bohom!“

Bola už tma, keď Charles Darnay odišiel od neho a o hodinu pozdejšie, keď sa ešte väčšmi zotmilo, vrátila sa domov Lucie; vstúpila do chyže sama — lebo Miss Prossová išla rovno hore schodmi do svojej izby — a Lucie bola prekvapená, keď videla jeho čitateľské kreslo prázdne.

„Otče môj!“ volala na neho. „Drahý otecko!“

Nedostala odpoveď, ale začula tichý klepkajúci zvuk v jeho ložnici. Prejdúc tíško cez prostrednú chyžu, nazrela dvermi a utekala nazad naľakaná, horekujúc, kým jej krv stydla v žilách: „Čo mám robiť! Čo mám robiť!“

Jej neistota však trvala len okamih, chvátala zpäť a klepala mu na dvere a volala na neho nežne. Na znenie jej hlasu stíchol hluk a on hneď vyšiel za ňou a potom sa dlhý čas prechádzali spolu hore-dolu.

V noci vstala z loža a šla za ním vidieť, či spí. Spal hlboko, jeho obuvnícke nástroje a jeho stará nedokončená práca bola na obvyklom mieste.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.