Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Hlava 17. Jedna noc

Nikdy nezapadalo slnce vo veľkolepejšom lučezare nad tichým kútom v Soho ako v ten pamätný večer, keď Doktor so svojou dcérou sedel pod platanom. Nad veľkým Londýnom ešte nikdy nevychodil mesiac v krotkejšej žiare, ako v ten večer, keď ich našiel stále sedieť pod stromom a cez jeho listie svietil na ich tváre.

Lucia mala mať zajtra oddávky. Tento posledný večer venovala svojmu otcovi a sami si sadli pod platan.

„Šťastný si, môj drahý otec?“

„Cele, moje dieťa.“

Hovorili málo, napriek tomu, že tam sedeli už dlho. Kým bolo dosť jasno ku práci a čítaniu, nezapodievala sa ani svojou obvyklou prácou, ani mu nepredčitovala. Často, veľmi často sa zapodievala vedľa neho pod platánovým stromom týmito prácami, ale tento deň sa neponášal na iné a nič ho nemohlo pretvoriť.

„Aj ja som dnes večer veľmi šťastná, drahý otecko. Nesmierne ma blaží láska, ktorou ma požehnalo nebo — láska k Charlesovi a Charlesova láska ku mne. Ale keby môj život nemal byť zasvätený tebe, buďto keby ma moje manželstvo malo odlúčiť od teba, čo priam len dĺžkou jeddnej z týchto ulíc, bola by som nešťastnejšou a robila by som si oveľa väčšie výčitky, ako ti to môžem povedať. Ba ešte aj takto…“

Ba aj tak nebola veliteľkou svojho hlasu. V smutnom mesačnom svetle, objala ho okolo krku a položila tvár na jeho hruď. V svetle mesiaca, ktoré je vždy smutné, ako aj slnečné svetlo pri svojom zjavení a miznutí, — jestli sa menuje ľudským životom.

„Najdrahší môj! Či mi môžeš povedať teraz naposledy, že to vieš cele iste, že nové pocity, nové povinnosti nevstúpia nikdy medzi nás? Ja to viem dobre, ale či to vieš aj ty? Si o tom úplne presvedčený v hĺbke svojho srdca?“

Jej otec odpovedal s veselou dôverou presvedčenia, ktoré nemohlo byť líčeným. „Cele iste, miláček! Ba ešte viac,“ dodal, nežne ju bozkávajúc: „moja budúcnosť, Lucie, následkom tvojho manželstva zdá sa mi byť žiarnejšou, akou by mohla byť, buďto by bola bez neho.“

„Keby som sa tomu mohla úfať, otecko!“

„Len sa úfaj, láska moja. Veď je tomu tak. Uváž srdce moje, že je to také prirodzené a jednoduché, že to inak byť nemôže. V svojej mladosti a oddanosti nemôžeš dostatočne pochopiť tú úzkosť, ktorú som cítil pri myšlienke, že tvoj život by mohol byť zmarený…“

Ona zdvihla ruku k jeho perám, ale vzal ju do svojej a opakoval to slovo.

„— zmarený, dieťa moje — aby nebol zmarený a nesišiel s prirodzenej koľaje, pre mňa. Tvoja nezištnosť nemôže poňať, koľko sa s tým zapodievala moja myseľ; ale spytuj samú seba, či by mohlo byť úplným moje šťastie, keby tvoje ním nebolo?“

„Keby som nikdy nebola videla Charlesa, otče, bola by som s tebou cele šťastná.“

On sa usmieval nad jej mimovoľným priznaním, že keď už raz videla Charlesa, bez neho bola by nešťastnou a vetil:

„Dieťa moje, videla si ho a je to Charles. Keby to nebol býval Charles, bol by to býval niekto iný. Buďto, keby to nebol býval niekto iný, tak by som ja bol býval príčinou toho, že tmavá časť môjho života bola by vrhala na mňa svoju tôňu a táto bola by padla aj na teba.“

Stalo sa to, okrem súdobného pojednávania, prvý raz, že ho počula robiť narážku na dobu svojho utrpenia. To v nej vzbudilo divný a nový pocit, kým jej jeho slová znely v sluchu; a potom ešte dlho sa pamätala na to.

„Hľaď!“ riekol Doktor z Beauvais, ukazujúc rukou na mesiac. „Hľadel som naň cez okno väzenia, hoc som aj nezniesol jeho svetlo. Hľadel som naň, keď bolo pre mňa mukou myslieť, že svieti na to, čo som ztratil, že by som si bol najradšej otrepal hlavu o múry väzenia. Hľadel som naň v takom bezcitnom a lethargickom stave, že som nemyslel na nič iné, ako na počet vodorovných čiar, ktoré by som mohol nakresliť na jeho povrch a na počet kolmých čiar, ktorými by som ich mohol prekrižovať.“ A hľadiac na mesiac, dodal v sebe zadumane. „Bolo ich dvadsať v každom smere, pamätám sa, ale dvadsiatu ta bolo ťažko vtiesniť.“

„Hľadel som naň, tisíc raz premýšľajúc o nenarodenom dieťati, od ktorého ma odtrhli. Či žije? Či prišlo živé na svet, či ho nezabil ľak úbohej matky. Či to nie je syn, ktorý by po čine mohol pomstiť svojho otca. (V istom čase mojej väzby trápila ma neznesiteľná túžba pomstiť sa.) Či je to syn, ktorý sa snáď nikdy nedozvie o histórii svojho otca, ktorý azda v živote aj o tom bude uvažovať, že jeho otec zmizol pre svoj skutok dobrovoľne. A či to bolo dievča, ktoré sa vyvinie na pannu.“

Pritúlila sa k nemu tesnejšie a bozkala mu líce a ruku.

„Predstavil som si o svojej dcére, že úplne zabudla na mňa — čiže, nevšíma si ma a nepozná ma. S roka na rok som počítal jej vek. Videl som, že sa vydala za muža, ktorý nevie nič o mojom osude, že som cele zmizol z radu živých a v budúcom pokolení moje miesto je prázdne.“

„Otecko! Keď počúvam, že si mal také myšlienky o dcére, ktorá nikdy nejestvovala, stisne mi srdce, ako by som ja bola bývala tým dieťaťom.“

„Ty, Lucie? Práve z potešenia a zachránenia, ktoré si mi ty priniesla, vznikajú tieto rozpomienky a vznášajú sa medzi nami a mesiacom v túto poslednú noc. — Čože som to povedal práve teraz?“

„Že nevie o tebe nič, nestará sa o teba.“

„Tak! Ale v druhých mesačných nociach, keď smútok a ticho vzbudily vo mne inú náladu — skrsol vo mne pocit akoby trudného pokoja, nakoľko jeho schopné hnutie, majúce za základ bolesť — predstavil som si, že prichodí do mojej celly a vyviedla ma na slobodu von zpomedzi múrov pevnosti. Videl som jej tvár v mesačnej žiare, často, ako teraz vidím teba, okrem, že som ju nikdy nedržal v ramenách; stála medzi malým, zamrežovaným okienkom a dvermi. Ale, rozumej, že to nebolo to dieťa, o ktorom hovorím.“

„Nebola to tá postava; však — však — obraz; predstava?“

„Nie. Bolo to niečo iné. Stálo to pred mojim pomúteným smyslom zrakovým, ale nehýbalo sa nikdy. Príšera, ktorú sledovala moja myseľ, bolo iné, ale opravdovejšie dieťa. O jeho podobe neviem viac, len toľko, že sa ponášalo na matku. Tá druhá postava bola podobná tebe, ale nebola tá istá. Chápeš ma, Lucie? Myslím, ťažko? Musela by si byť opusteným väzňom, aby si mohla pochopiť také jemné rozdiele.“

Napriek tomu, že sa choval pokojne a sústredene, nemohla prekaziť, aby jej v žilách nestydla krv, keď sa takto pokúšal rozoberať svoj dávny stav.

„V takejto pokojnejšej nálade, predstavil som si v mesačnom svetle, že prichodí ku mne a ma odvádza, aby mi ukázala svoj rodinný krb, ktorý bol plný láskavých rozpomienok na ztrateného otca. V jej chyži bol môj obraz a modlila sa za mňa. Jej život bol činný, radostný, užitočný; ale nikdy nezabúdala na žalostnú históriu môjho života.“

„Ja som bola tým dieťaťom, otecko. Nebola som zďaleka taká dobrá, ale v mojej láske bola som to ja.“

„A ukázala mi svoje deti,“ riekol Doktor z Beauvais, „rozprávala im o mne a učila ich, aby ma ľutovaly. Keď šly okolo štátneho väzenia, vyhly sa tým chmúrnym múrom, pozrely na jeho mreže a rozprávaly šeptom. Nemohla ma vyslobodiť; zdalo sa mi, že ma vždy zaviedla nazad, keď mi také veci poukazovala. Ale potom s obľahčujúcimi slzami klesol som na kolená a žehnal som ju.“

„Úfam sa, že som ja tým dieťaťom, otecko. Drahý môj, drahý môj, či ma aj zajtra požehnáš tak vrúce?“

„Lucie, spomínam tieto staré muky dnes večer preto, lebo ťa väčšmi milujem, lež by som to vedel vyjadriť slovami a ďakujem Bohu za svoje veľké šťastie. Moje myšlienky, hoc sa divo vypínaly do výšky, predsa nikdy nedocielily vrchol toho šťastia, aké som poznal pri tebe a ktoré máme pred sebou.“

Objal ju a porúčal ju slávnostne do ochrany nebies a pokorne ďakoval Bohu, že mu ja dal. Potom čoskoro vnišli do domu.

K svadbe bol pozvaný len Mr. Lorry, nebolo inej družice okrem nedriečnej Miss Prossovej. Manželstvo nemalo zmeniť miesto ich rezidencie; mali možnosť zväčšiť ju, prenajatím horných izieb, v ktorých predtým býval ten záhadný a neviditeľný človek a viacej si neželali.

Doktor Manette bol veselý pri skromnej večeri. Pri stole boli len traja, Miss Prossová bola tretia. Doktor ľutoval, že tam nebol Charles a bol viacej ako nie náchylný ohradiť sa proti malému sprisahaniu jeho ctiteľov, ktoré ho zadržalo v diaľke; a láskave pripíjal na jeho zdravie.

Zavítal čas, keď povedal Lucii dobrú noc a rozišli sa. V tichu ranných troch hodin Lucie sišla a vkradla sa do jeho chyže: nebola bez neurčitých obáv.

Ale všetky veci boly na mieste; všetko bolo tiché; a on spal, jeho biele vlasy sa malebne stlaly po vankúši a jeho ruky pokojne ležaly na perine. Zbytočnú sviečku umiestila v tôni odľahlého kúta, priplúžila sa k jeho lôžku a bozkala ho na pery; potom sa sklonila nad neho a pozorovala ho.

Na jeho peknej tvári boly stopy trpkých väzenských sĺz, ale on ich potlačil s takou rozhodnou vôľou, že vládol nad nimi ešte aj vo sne. V rozsiahlej ríši sna v tú noc nebolo pozoruhodnejšej tváre, ktorá by tak pokojne, rozhodne a opatrne sa borila s neviditeľným sokom.

Bojazlivo položila ruku na jeho drahú hruď a modlila sa, aby vždy tak verne mohla pri ňom stáť, ako jej to vnukovala jej láska a ako si to zasluhovalo jej utrpenie. Potom odtiahla ruku, ešte raz ho bozkala na pery a odišla. Čoskoro vychádzalo slnce a tieň platánových listov tak jemne pohyboval na jeho tvári, ako sa pohybovaly jej pery, keď sa za neho modlila.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.