ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z nedostatočne osvetlených chodieb súdneho dvora vzdialila sa aj najposlednejšia spodina, ktorá tam vírila celý deň, keď Doktor Manette, Lucie Manetteová, jeho dcéra, Mr. Lorry, právny zástupca a obhajca Mr. Stryver, stáli okolo práve prepusteného Mr. Charlesa Darneyho, blahoželajúc mu k vyslobodeniu zo smrti.

Aj pri oveľa jasnejšom osvetlení ťažko by bolo bývalo vo vzpriamenom Doktorovi Manetteovi, ktorý mal teraz umom žiariacu tvár poznal niekdajšieho obuvníka parížskej podkrovnej chyžky. Nik si ho nemohol obzrieť dva razy, aby si ho nevšimnul ešte raz; keď aj nemal príležitosť počuť smutný spád jeho hlbokého, hrobového hlasu a pozorovať jeho zadumanosť, ktorej výraz bez viditeľnej príčiny mrakom zahalil jeho tvár. Často aj nejaká vonkajšia príčina, narážka na jeho dlhé utrpenie — ako sa to stalo pri výsluchu — vyvolala tento stav z hlbín jeho duše, občas zavítal aj sám od seba a chmúrou opriadol jeho bytosť. Kto nepoznal beh jeho života, nemohol pochopiť tento stav, v ktorom akoby v žiare leta Bastillea bola na neho vrhla svoj tieň, hoc bola od neho vzdialená na tristo míl.

Len jeho dcéra mala tú čarovnú moc vypudiť z jeho mysle toto chmúrne vajatanie. Ona bola tým zlatým vláknom, ktoré spájalo jeho bezstarostnú minulosť s bezstarostnou prítomnosťou: zvuk jej hlasu, svetlo jej tváre, dotyk jej rúčky, maly na neho vždy blahodárny vliv. Tento síce nebol vždy absolútny, lebo sa pamätala na niekoľko príležitostí, keď jej vliv nemal účinku; ale to sa zriedka a len kedy-tedy stávalo a preto verila, že aj to prejde.

Mr. Darnay citne a vďačne bozkal jej ruku, potom sa obrátil k Mr. Stryverovi, ktorý mal niečo vyše tridsať, ale vyzeral o dvadsať rokov starší, ako bol vskutku; bol tučný, hlučný, červený, drsný, bez všetkej nehy a mal obyčaj, že sa (morálne i fyzicky) zamiešal do spoločnosti a rozhovoru, čo bolo zárukou toho, že si v živote bude vedieť raziť cestu.

Plášť a parochňu mal ešte na sebe; a natoľko bol dotieravý k svojmu bývalému klientovi, keď ho oslovil, že nevinného Mr. Lorryho cele vytisol zo skupiny. „Veľmi ma teší,“ riekol, „že som vás tak statočne mohol vytiahnuť, Mr. Darnay. Bolo to infámné obvinenie, podlé, hanebné; ale bolo by mohlo veľmi ľahko zapríčiniť odsúdenie.“

„Budem vám vďakou zaviazaný cez celý život — v dvojakom smysle,“ riekol jeho bývalý klient, tisnúc mu ruku.

„Urobil som za vás, čo som len mohol, Mr. Darnay; a úfam sa, že by vás nik nebol mohol lepšie hájiť.“

A keďže bolo zrejmým, že tu niekto musí povedať „vskutku nik“, povedal to Mr. Lorry; pravdepodobne nie bez záujmu: ale iste s tým úmyslom, aby sa zase dostal do skupiny.

„Myslíte?“ riekol Mr. Stryver. „Pravda! veď ste vy tam boli celý deň a tak musíte vedieť. A predsa ste k tomu ešte obchodníkom.“

„A ako taký,“ riekol Mr. Lorry, ktorého učený právnik zase nazad vtisol do skupiny, ako ho predtým z nej vytisol — „ako taký, chcem apelovať na doktora Manettea, aby prerušil túto poradu a poslal nás všetkých domov. Miss Lucie je preblednutá, Mr. Darnay mal dnes hrozný deň, sme všetci ustatí.“

„Hovorte len za seba, Mr. Lorry,“ riekol Stryver; „ja musím ešte celú noc pracovať. Hovorte len za seba.“

„Za seba som hovoril,“ vetil Mr. Lorry „a za Mr. Darnayho a za Miss Lucie a — Miss Lucie nemyslíte, že by som mal hovoriť za nás všetkých?“ Prízvukoval túto otázku a pozrel letmo na jej otca.

Jeho tvár zmeravela a keď sa veľmi divne pozrel na Darneyho, bol to prenikavý pohľad, ktorý sa prehĺbil v nevoľu a nedôveru a vmiešal sa doň aj strach. Takýto divný pohľad mal na tvári, kým jeho myšlienky zablúdily do diaľky.

„Otecko,“ riekla Lucie, položiac nežne svoju ruku na jeho.

Pomaly odpudil tieň a obrátil sa k nej.

„Máme ísť domov, otče?“

S dlhým povzdychom odpovedal: „Áno.“

Priatelia oslobodeného väzňa sa rozišli s tým dojmom — ktorý vyvolal on sám — že ho v noci neprepustia. Na chodbe vyhasili už skoro všetky svetlá, železné brány zatvorili s rachotom a nehostinné miesto zostalo opusteným až do budúceho rána, aby ho tí, čo sa budú zaujímať o šibenice, pranier, bičovanie a o žeravé železo, zase zaplavili. Lucie Manetteová, idúca medzi svojím otcom a Mr. Dornaym, vykročila do čerstvého povetria. Zavolali fiaker a otec s dcérou odjachali.

Mr. Stryver sa s nimi rozlúčil na chodbe a šiel do šatne. Druhá osoba, ktorá sa nepripojila ku skupine a nezúčastnila sa rozhovoru ani jedným slovom, ale opierajúc sa o stenu, kde bol najtmavší tieň, potichu šla za ostatnými a hľadela za vzdaľujúcim sa kočom. Teraz šla ta, kde na chodníku stál Mr. Lorry a Mr. Darnay.

„Tak, Mr. Lorry! Teraz už aj obchodníci môžu hovoriť s Mr. Darnaym?“

Pre Mr. Cartona nemal nik slovo uznania za to, čo konal cez deň; o tom nevedel nikto nič. Už mal dolu úradný háv, ale napriek tomu jeho zjav nebol sympatickejší.

„Keby ste mali o tom poňatie, aký konflikt vzniká v mysli obchodníka, keď sa v ňom srazí dobromyseľný popud so záujmom obchodným, zabávali by ste sa Mr. Darnay.“

Mr. Lorry sa zapýril a riekol vrele: „Spomínali ste to predtým, pane. My obchodníci slúžime, ktorí sme v službách Banky, nie sme svojimi pánmi. Musíme viacej myslieť na Banku, ako na seba.“

„Viem, viem,“ vetil Mr. Carton ľahostajne. „Nezazlievajte mi to, Mr. Lorry. Nepochybujem, že ste taký, ako sú ostatní, ba lepší.“

„A vskutku, pane,“ pokračoval Mr. Lorry, nevšímajúc si jeho slov, „vskutku neviem, čo máte s vecou do činenia. Odpustite, že tak hovorím, ale som oveľa starší, ako ste vy, však vskutku neviem, prečo sa o to staráte.“

„Čo sa starám? Bože môj, ja nemám starostí,“ riekol Mr. Carton.

„Škoda, že ich nemáte, pane.“

„Myslím si tiež.“

„Keby ste ich mali,“ pokračoval Mr. Lorry, „pravdepodobne by ste sa nimi zapodievali.“

„Boh s nami, nie! — Nie ja,“ riekol Mr. Carton.

„Môžem vám povedať!“ zvolal Mr. Lorry popudený jeho nedbalosťou, „zamestnanie je nadmieru dobrá a úctihodná vec. A môžem vám povedať aj to, pane, že keď zamestnanie stavia isté medze a kladie prekážky a núti k sebakázni, Mr. Darnay, ako mladý gentleman vie túto okolnosť správne oceniť. Dobrú noc, Mr. Darnay. Boh s vami, pane! Úfam sa, že ste dnes bol zachovaný pre úspešný a šťastný život. — Nosítka!“

Azda sa Mr. Lorry trochu hneval na seba i na advokáta, keď vstúpil do nosítiek a dal sa niesť ku Tellsonovcom. Carton, ktorý páchol vínom a nezdal sa byť úplne triezvy, zasmial sa a obrátil sa k Darnaymu:

„To je podivná náhoda, ktorá nás takto sviedla. Musí vám to byť divné, že dnes v noci tu na kameni dlažby stojíte so svojím dvojníkom?“

„Ťažko to chápem,“ vetil Charles Darnay, „že zase prináležím tomuto svetu.“

„Nedivím sa vám; nie je to ani tak dávno, že ste už boli dosť ďaleko na ceste k druhému. Máte mdlý hlas.“

„Myslím, že som mdlý.“

„Tak do kýho ďasa neidete obedovať? Ja som už jedol, kým sa tí mechom udretí o tom radili, že na ktorý svet patríte — na tento a či na druhý. Ukážem vám najbližší hostinec, kde možno dobre obedovať.“

Ovinúc svoje rameno okolo jeho, zaviedol ho cez Ludgate-hill do Fleet-streetu a potom cez krytú cestu do hostínca. Tu ich zaviedli do malej miestnosti, kde sa Charles Darnay čoskoro posilnil dobrým obedom a vínom: kým Carton sedel oproti nemu pri tom istom stole, mal pred sebou fľašu vína a hľadel na neho svojím nedbalým spôsobom.

„Cítite už teraz, že patríte zase k tejto zemskej hrude, Mr. Darnay?“

„V čase a priestore som nesmierne spletený; ale už som sa na toľko sobral, že to cítim.“

„Musí to byť nesmierne zadosťučinenie!“

Povedal to s trpkosťou a znova si naplnil pohár, ktorý bol hodne veľký.

„Mojou najväčšou túžbou je, aby som zabudol, že k nemu patrím. Pre mňa niet na ňom nič dobrého — okrem takého vína, ako je toto — ale ani ja preň nemám nič dobrého. V tomto sa tedy na seba veľmi neponášame. Vskutku si myslím, že ani v inom vy a ja nie sme si veľmi podobní.“

Zmámený vzrušeniami dňa, predchodilo mu to len ako vo sne, že sedí proti svojmu Dvojníkovi zvláštneho chovania, preto Charles Darnay bol v rozpakoch, čo mu má odpovedať; napokon mu neodpovedal vôbec.

„Teraz ste už po obede,“ riekol Carton, „prečo by ste nemali pripiť na zdravie, Mr. Darnay: prečo by ste nemali povedať zdravicu?“

„Na čie zdravie? Akú zdravicu?“

„Prečo, máte to na konci jazyka.“

„Malo by tam byť, prisahal by som, že je tam.“

„Na Miss Manetteovú?“

„Na Miss Manetteovú!“

Kým pripíjal na zdravie; Carton hľadel svojmu spoločníkovi priamo do tváre, potom cez plecia mrštil pohár o stenu, na ktorej sa rozbil na kusy; zazvonil a objednal druhý.

„Musí to byť príjemné takú peknú, mladú dámu odprevadiť vo tme ku koču, Mr. Darnay!“ riekol plniac si nový pohár.

Nepatrné zamračenie a lakonické „áno“, bola jediná odpoveď.

„Ako sa pri tom cíti človek, keď ho taká pekná, mladá dáma ľutuje a oplače! Stojí to za to, aby sa človek vystavil pravote, v ktorej mu ide o život, a stal sa predmetom takého súcitu a poľutovania, Mr. Darnay?“

Darnay zase neodpovedal.

„Bola na výsosť potešená, keď som jej odovzdal váš odkaz: Nie, že by to bola prejavila, ale predpokladám, že bola.“

Táto narážka včasne upozornila Darnayho, že tento nepríjemný spoločník dnes z vlastnej dobrej vôle ho vytrhol z pomykova. Obrátil rozhovor na tento predmet a poďakoval mu za úslužnosť.

„Neželám si vašu vďaku, ani si ju nezaslúžim,“ bola jeho nedbalá odpoveď. „Predne, nestálo to prácu; a potom ani neviem, ako som to vykonal. Mr. Darnay, dovoľte jednu otázku.“

„Ochotne, to je len malá protislužba za vašu láskavosť.“

„Myslíte, že sa na vás veľmi ponášam?“

„Vskutku, Mr. Carton,“ vetil zmätene Darnay, „nad tým som nepremýšľal.“

„Ale zodpovedajte si teraz tú otázku.“

„Jednali ste tak, ako by ste ma mali radi, ale nemyslím, že ma máte.“

„Nemyslím, že mám,“ riekol Carton. „Začínam si tvoriť veľmi dobrú mienku o vašej chápavosti.“

„Úfam sa, však predsa,“ poznamenal Darnay, vstanúc, aby zvonil, „že mi nebudete zazlievať, keď si vyžiadam účet a keď sa obapolne rozídeme v priateľstve.“

Carton odpovedal: „Voskrz nie!“ Darnay zazvonil. „Vyrovnáte celý účet?“ spýtal sa Carton. Keď dostal kladnú odpoveď, riekol: „Doneste mi z toho istého vína ešte jedon pint, čiašnik, a zobuďte ma o desiatej.“

Po vyplatení účtu Charles Darnay vstal a zaželal mu dobrú noc. Bez toho, že by mu bol želal tiež, Carton vstal a temer hrozive, buďto vyzývave riekol: „Posledné slovo, Mr. Darnay: myslíte si, že som opitý?“

„Myslím, že ste pili, Mr. Carton.“

„Myslíte? Vy viete, že som pil.“

„Keď to musím povedať, nuž viem.“

„Tak musíte vedieť, prečo. Som sklamaný otrok, pane. Nestarám sa o nikoho na svete a o mňa sa tiež nestará nik.“

„To je veľmi žalostné. Azda by ste boli mohli lepšie využiť svoje nadanie?“

„Môž’ byť, Mr. Darnay; môž’ byť, že nie. Ale nebuďte hrdý na svoju triezvu tvár; nemôžete vedieť, čo na vás ešte čaká. Dobrú noc!“

Keď táto čudná bytnosť zostala o samote, vzala jednu zo sviec, šla ku zrkadlu, ktoré viselo na stene a chvíľu sa v ňom obzerala.

„Nejako zvlášte miluješ toho človeka?“ hovoril hundrajúc k svojmu vlastnému obrazu, „prečo by si mal zvlášte milovať človeka, ktorý sa na teba ponáša? Veď vieš, že niet na tebe nič, čo by zaslúžilo lásku. Ah, si zmátaný! Aká zmena sa stala s tebou? Či je to dostatočná príčina k tomu, aby si sa vinul k človeku, keď ti ukázal, nakoľko si klesol a čím si mohol byť! Keby si tak bol býval na jeho mieste, či by sa tie modré oči boly aj na teba dívaly tak, ako hľadely na neho, či by aj teba bola tak ľutovala tá vzrušená tvár, ako jeho? Poď a povedz to otvorene! Ty nenávidíš toho mládenca!“

Sadol si k pintu vína, aby sa potešil, za niekoľko minút ho vypil všetko a oprúc sa o rameno zaspal s vlasmi rozprestrenými po stole ako nejaký dlhý rubáš a svieca mu kvapkala na ne.